Basnicky.sk

jamesjoyce  Zobraziť/skryť lištu autora

Padanie listu

Pavel Knapko- Padanie listu


Keď padne list...

Pán Boš si zapol zips na nohaviciach, skúmavo si obzrel obsah záchodovej misy, uškrnul sa a spláchol. Zvuk hajzla mu pripomínal dni pri mori. Krásne, nezabudnuteľné hodiny relaxu a neviazaného ničnerobenia. Slnko, piesok a opálené exotické krásky lačniace po každom tele a úde. Boli to skvelé časy. Sú preč. Hrubé črevo pána Boša. Všetky pozitíva, lesklé a blištiace sa vzpomienky ako výťažoék jedného veľkého, zapáchajúceho gulášu. Všetko sa vyparilo do stratosféry jednoduchých naivných spomienok a skúsenosti. Zabudnuté a nedoceniteľné. Odsúdené na zánik v podsvetí mysle. Pamäť ako mlynček dáviaci bravčovinu a iné svinstvo. Pan Boš pozorne pozoroval celý proces spláchnutia. Asymetrický, dynamický vir so zúrivosťou prírody a zároveň tichou stagnáciou neporušenej hladiny rybníka obmýval vnútornú stenu smaltovaného hajzla a uštipačne sa zarehotal na kamennú tvár pána Boša. Prišlo mu to choro poetické. Istým zmyslom neoceniteľné. Pristúpil k umývadlu. Potočil kohútikom. Zarazil sa a civel na priezračný prúd vody šumiaci z kovovej rúrky. Rozmýšľal. Stalo ho to pol nechta na malíčku na pravej ruke. Len polku. To je dobré znamenie. Musí s tým zlozvykom definitívne skončiť. Zastavil vodu a schmatol z parapetu hrebeň. Trčalo z neho pár pokrkvaných vlasov. Boli jeho. Každý iný.
“Srať na hygienu.” potichu si zamrmlal a rozčesával si mastný zlepený účes. Malíček si opäť vopchal medzi zuby. Nosné dierky mu nevraživo zavibrovali. Slankastá štipľavá pachuť. Taká nedoceňovaná. Pachuť moču. Zrejme mu trochu ušlo. To sa stáva. Mal ju na ukazováku. Maličkú trblietavú. Kvapôčku. Hrebeň položil na bedňu z prádlom. Kvapka. Perlička jeho samého. Takmer by sa dalo povedať, že bola výnimočná. Mal neodolateľné nutkanie ju zlíznuť jazykom a dumať nad tou sviežou univerzálnou chuťou vesmíru. Ovládol sa a ruku si otrel do ošúchaných džínsov.
“Možno nabudúce.” Opäť si zašvitoril. Len tak pre seba a pre nemé zožltnuté kachličky jeho kúpelne. Neónka zrazu pochybovačne zablikala a nastalo hrobové ticho. Na jeden, dva, tri, štyri...päť sekúnd. A budiš svetlo. Výpadok? Ako v stredoveku. V jaskyniach v Altamire. Pozrel sa na hodinky.
“Zase budem meškať...”


Pán Oswald sedel v prútenom kresle na svojom balkóne. Jarné slnko mu príjemne šteklilo pokožku a zlepšovalo pokazenú zimnú náladu. So zanietenosťou sa hrabal v keramickom popolníku a vysypával tabak z cigaretových ohorkov na žltý hárok recyklovaného papiera. Okuliare sa leskli od vzrastajúceho vzrušenia. Úplne zabudol na čas. Nástenné hodiny monotónne tikali na brizolitovej stene. Pán Oswald sa ďalej venoval tabaku. Nebol kvalitny, ani trochu výnimočný. Smrdel popolom a zapáchal chorľavými zoschnutými chrchľami, ktoré taktiež patrili k obsahu popolníka. Vybral si z náprsnej kapsy papieriky a položil ich na stôl. Nerobil to preto, že by nemal na blbú krabičku lajtiek, to nie. Bol to proces. Niečo výnimočné. Niečo čo ho naplňovalo nadšením a celé telo sa mu rozbrnelo vzrušením.
“Hotovo” Posledný penový filter hodil naspäť do popolníka a začal šúľať cigaretu. Musela byť úhľadná. Tabak musel byť rovnomerne rozložený. Nesmeli tam byť výbežky či preliačiny. Ako z továrne...rovno z pása. Filozofia bola jednoduchá. Vrstvu slín na papieriku musíte odhadnúť. Samozrejme ich na začiatku pár skazíte. Budete mať zlú náladu, možno depresie. Budete sa túlať po byte, možno meste či parku a nakoniec na to prídete. Nebude ro nič foremné. Proste nápad. Žiadné logické vysvetlenie. Zoberiete nohy na ramená a ozlomkrky sa rútite do svojej izbietky s osamelým sáčkom tabaku čakajúcim na písacom stole. Bol to krátky záblesk, osvietenie, rozžeravená guľa vznášajúca sa vo vašich útrobách dychtiaca po tom nekonečnom tajomstve. Schytíte do rúk Vážky a chumáč Dramáču a skočíte do toho po hlave. Čo sa stalo? Kladiete si stále tú istú otázku. Prsty pracujú. Ich mihotavý pohyb je takmer ľudským okom nezachytiteľný. Je to niečo úžasné. Olíznete koniec papierika a skrútite ho do úhladnej jedinečnej rolky. Kráľovská dokonalosť. Veľkoleposť v niečom tak zbytočnom ako nasávanie rakoviny. Nestane sa to zajtra, možno ani o rok. Dokonca sa môže stať, že vaše kosti spráchnivejú a mäso zhnije ešte skôr ako prídete tomu všetkému na kĺb. Dokonalosť. Pán Oswald práve jednu takú opatrne zvieral medzi ukazovákom a palcom. Šírka sedela. Hrúbka jednoznačná. Pozrel sa na nástenné hodiny. Nechcel, bol to tik.
“Do pekla...” Rýchlo si vopchal cigu do úst a škrtol zápalkou. Málo času, málo času, skurvene málo...Tri a pol minúty. To nestíha. Dal si prvého šluka a vydýchol číry oblak striebra. Takmer sa roztopil od blaženosti.
“Budem meškať...” takmer nepočuteľne. Skôr myšlienka ako zamrmlanie. Po tvári sa mu rozlial obrovský úsmev pripomínajúci skôr vrásčitý mesačný kráter ako prejav blaženosti. Presne tak. Bude meškať ale stálo to za to.

Pán Lokta stál vo svojej izbe a čumel do haprujúcej neónky. Nerobilo mu to dobre. Na oči. Mozog. Dušu. Každý úd trpel svojim privátnym predpeklím. Blik,blik. Zažmurkal. Pred chvíľou prekonal šok z absolútnej temnoty. Na tri, štyri, päť sekúnd. Proste Hrôza. Urobil dva kroky. V pravačke držal krabicu so psími granulami. Dalo by sa povedať, že boli unikátne. V chladničke mu kyslo mlieko, hnila troj mesačná kuracina a na poličke v špajzi sa z pečiva pomaly stávali tvrdé šutre. Pán Lokta si vhodil do úst granulu v tvare hviezdice a nedočkavo ju pochrúmal. Niečo tomu chýbalo. Dopekla. Čo? Čo? Vari si už zvykol? Vlastne sa ani nedalo hovoriť o chuti. Pretože tam očividne žiadna nebola. Bolo to niečo iné. Len pocit. Jeden človek serie na vopred predpísané pravidlá a deň čo deň sa láduje psím žrádlom. V tom bola tá skrytá štipka anarchie. Rebelantstva. Bál si to priznať...no niečo sa posralo. Pocit zadosťučinenia zmizol. Poškrabal sa na čele a hlavou sa mu prehnal zárodok nápadu. Ihneď vyskočil na nohy a vystrelil do kuchyne. Zo slušnosti ju ešte tak volal. No po pravde to bola len obyčajná miestnosť. V kuchyni by sa malo o sto šesť vyvárať jedno super jedlo za druhým a ľudia by z nej mali vychádzať s prepchatými spokojnými žalúdkami. Kuchyňa pána Lokta bolo úplne niečo iné. Šporák bol odpojený. Sám sa o to postaral. Mikrovlnka dávno v záložni. Nemohol sa na ňu už dlhšie pozerať. Dráždila ho tým smutným naivným zaritým vrčaním. Musela ísť. Taktiež príbor. Taniere daroval bezdomovcovi o pár domov ďalej. Na druhý deň ich zazrel rozmlátené pred kontajnerom. Nevďační idiot. Pán Lokta podišiel ku skrini s lesklými tapetami imitujúcimi niečo medzi borovicou a jedľou. Mišmaš. Otvoril ju a zahľadel sa na pár poloprázdnych fliaš. Olivový olej, ocot, zase olej, dokonca sójová omáčka. Výber ako sa patrí. Na kredenc položil jednu granulu v tvare kosoštvorca a kvapol na ňu štipku oleja. Odhryzol z nej a očká sa mu rozžiarili detskou radosťou.
“Do pekla, skoro.” vybral ďalší kosoštvorec. Tentokrát vyskúšal sójový blivajz. Nič. Nič nefungovalo. Ale tichý jemný hlások škrabkajúci o steny jeho podvedomia šepkal, že už nieje ďaleko. Pán Lokta bol mierne sklamaný. Pozrel sa na digitálny budík. Iba si povzdychol. Samozrejme, že bude meškať.


Kaviareň U Slepca vynikala dvoma vecami. No nikto si už nevedel spomenúť ktoré to boli. Možno drásavá svojou plytkosťou perfektná atmosféra. Alebo obsluha. Či nezameniteľné jedlo pripomínajúce hostinu na povestnom božskom Olympe. Možno stoličky, kuchárova zástera, čašníkove obrie znamienko pod lavým uchom. Podnik mal pár svojich štamgastov pár svetlušiek ktoré sa vždy vrátili k svojmu obľúbenému svetlu na konci tunela. Čašník si veselo pohmkával vypalovačku od R.E.M a hľadel na nových príchodzích. Najskôr vošiel Pán Boš. Sadol si na obvyklé miesto. Takmer ihneď za ním sa dovalil Pán Oswald a Pán Lokta. Pán Oswald bol v tvári celý červený a zadychčaný. Pán Lokta zvieral v ruke dajakú čudesnú krabicu z ktorej civel roztomilý obrázok huňatého milučkého čokla s vyplazeným uslintaným jazykom. Všetci traja sa usadili a to bolo znamenie pre čašníka. Prešiel okolo starého vráskavca čakajúceho na svoj denný prídel bielkovín a vitamínov. Pred tým ho tu nikdy nevidel. No čo, zákazník ako zákazník. Zastavil sa pred pánami B, O a L. usmial sa na nich. Neopätovali jeho prívetivosť. Sálal z nich šialený vyrovnaný chlad. Chvíľu sa ošívali akoby tam boli poprvýkrát a potom spustili.
p.Lokta: Ako obvykle.
p.Boš: Ako obvykle
p.Oswald: Zaexperimentoval s jahodovým frappé.

Pán Oswald si vybral z tabatierky tri cigarety a jednu si zapálil.

O:„Meškal som, je mi to ľúto“

B: No...ja som taktiež meškal...no mne to až tak ľúto nieje.

L: No mne to ľúto nieje určite.

O: Dohodneme sa na ôsmu a vždy prídeme osem desať. To je poriadne na hovno.
L: No...prečo veď sme tu, nikto nečakal na nikoho, synchronizovane sme sa stretli a hotovo.

B: No ja som mal dôležité povinnosti.

Pán Boš si pod stolom nenápadne obzeral ukazovák a na pol ucha počúval.

O: No ja som toho mal tiež plno.

Pán Oswald si potiahol a zo zasyčaním vydýchol šedavý oblak. Nádherný, prvotriedny a tá vôňa.

L: No ja... ja...ja som upratoval kuchyňu.

Pán Lokta si strčil medzi zuby keks v tvare psej búdy a s gurmánskym odhodlaním si ho vychutnával.

O: Čo to trepeš veď už pol roka žerieš len tie blafy

Vystrelil kostanatý ukazovák na krabicu s rozrehotaným hafanom a pán Lokta sa zháčil.

L: Aké blafy? Preboha. Sú výživné a napĺňajú moje telo živinami a vitamínmi. a...a dobre chutia. Ba priam výborne.

B: Psie grcy. Ale chápem každý musí mať nejakú úchylku, teda okrem mňa. Ja som čistý ako ľalia. Úplne normálny, bohužiaľ chlapci. Len vy ste tu trochu drbnutí.
O: Čože? ´ja som v pohode.

L: No len to tu zasmraďuješ tým tvojim nechuťáckym žvárom.
B: Je pravda, že sú to špaky.

O: No práve preto sú také výnimočné. Nie ako tie kupované sračky.

L: Si divný, naneštastie to je stopercentné nevyvrátiteľné tvrdenie.

O: Hovno.

B: je to tak. Ale prejdime na inú tému.

O: Prejdi si na ňu sám.

L: No hádam si sa nenaštval. No tak.

B: Ale no...veď som len žartoval. Teda žartovali.

Pán Boš sa pozrie na pána Loktu.

L: Len žart.

O: Fajn. V pohode. Iná téma. Úplne nová.

Zničohonič si to k nim pritancoval čašník, hodil pred každého jeden drink a opäť sa z ľahkosťou baleťáka odplížil k ďalšiemu zákazníkovi. Bol to chlapák v stredných rokoch, nóbl oháknutý s aurov ťažkého snoba. Sálalo to z neho. Prachy, Asi aj odrobinka moci. Proste veľké zviera v slabej krehkej schránke človeka. Čašník pred neho položil podnos s jedlom. Že jedlo! Bol to pokrm! Mäso do zlatista opečené trblietajúce sa ako mešec drahokamov. Hotový klenot. Identifikovanie obsahu taniera by bolo problematické aj pre ostrieľaného gurmána s gigantickým G. Strava bohov. Bytostí ktoré sa nezaobídu bez toho biedneho pozlátka. Snob sa pustil do obrieho stejku a začal ho pomaly prežúvať. Tiché elegantné pohyby úst. Takmer do toho zapojil celé telo. Bol to hotový tanec. Nič pre slabé žalúdky, nebola to sonáta pre opilca ale orchester mocných. Bábok bahniacich sa vo svojom bohatstve. O chvíľu sa čašník vrátil s fľašou červeného. Usmial sa a bol fuč. Ako prízrak. Anjel strážny na neviditeľných nebeských lankách. Obsluha rovno z obláčiku vznešenosti. Snob si nalial víno a trochu si usrkol. Nehlučne akoby cucal tekuté zlato rovno s prsníka Panenky Márie. Snob sa pozrel okolo seba. Citil trojicu dotieravých pohľadov ako sa snažia narušiť jeho súkromie. Pán P.K.R sa zase pustil do stejku. Chutilo. Muselo. Šalát bol tiež vynikajúci. Neznášal tieto verejné priestranstvá. Každý sa doňho staral. Pútal pozornosť. Dnes sa naozaj vyfešákoval. Mal na to dôvod. Kurva. Stop. STOP. Nesmie rozmýšlať. Len žiadne blbé myšlienky. Dožerie svoju posratú kravu a potom sa uvidú. Teraz chcel mať pokoj. Vákuum. Prázdnotu. Len on a ničota, čierna diera vsávajúca špinu z jeho vnútra, osrgánov, tepiens srdca... Opäť sa napil. Povaľkal vínko v ústach a nasával všetkými zmyslami jeho nadpozemskú ostrosť a až medziplanetárnu hĺbku. Prehltol. Nechal doznieť jeho chuť. Pán P.K.R sa zadíval na rotujúce lopatky stropného ventilátora a nenápadne sa usmial. Najmenej desať minút bude mať ešte skvelý deň. Potom úmyselne poruší vákuum a štyria jazdci apokalypsy sa naňho vrhnú ako šelma na panenské stádo. Deväť a pol minúty.

Páni Lokta, Boš a Oswald sedeloi pri stole a tvárili sa, že pán P.K.R im je absolútne lahostajný.

O: Vidite ho? Čistý snob.

L: je oháknutý akoby bol v opere alebo čo?

B: je to definitívny trapas.

O: Tieto typy to je úplné dno. Majú sa ako prasce v žite, no viete čo majú z toho života?
B: Hovno.

O: Nič. Len sa napchávajú, trtkajú a spia.

L: Žerú kýble kaviáru a...a...proste to je strašné. Mal by na to byť dáky zákon.

B: myslím, že je to určitým spôsobom úchylné. Nemyslia na nás obyčajných ľudí. To my sme jadrom spoločnosti. Nie dáky riťo-válači.

Všetci traja sa zanietene venovali pánovi P.K.R. Mleli pantom o dušu. Úplná symfónia. Samozrejme šeptom. A samozrejme to boli kecy. Omáčka. No museli bol to ich obranný mechanizmus. Poistka, ktorá nepustila. Mix závisti, povrchnosti a hranej agresivity. Uvedomovali si, že z toho nieje ani za zrnko pravdy. No hlboko v srdci mali vyrytý akýsi algoritmus ktorí ich v ich bojovnej nálade udržoval od hlavy až po päty. Bola to ich povinnosť. Hecovali sa, prskali okolo seba urážkami a opovrhovaním takým umelým a očividným až to bolo smiešne. Groteska jedného stola. Jednej kaviarne. Nemý film zvukovej éry.

O: ...a vidíte čo to pije za drahé sračky, za to by som si mohol dovoliť víkend na horách.

L: No už nevedia kde by tie prachy rozhadzovali.

B: ...to už rovno do komína

Penili, slintali a srdcia im búšili nefalšovanou nenávisťou. Krv im vrela v žilách, koža napínala a ruky triasli ako záhon ruží v silnom vetre. Vetrisku. Tornádo vychutnávajúce starý ročník Šardoné a pokojne sa kŕmiace mŕtvym telaťom. Tornádo si ich nevšimalo. Tornádo sa snažilo zo všetkých síl. Tornádo, tornádo, tornádo...pán P.K.R. Na tanieri zostalo posledné sústo. Napichol si ho na vidličku a flegmaticky si prezeral vrstvičky čistého mäsa. Vákuum tam stále bolo. Démoni tiež. Pekelné sukuby, slizké monštrá, okrídlení novorodenci s rozoklanými jazykmi nekonečného utrpenia. Čakali na neho. Nový prírastok. Posledné sústo. Klinec do...V mysli sa mu vybavila Da vinciho freska. Ježiš s kamošmi. Žerte čo vám hrdlo ráči. Pite mi zo zápästia. Pán P.K.R sa otočil. Nie. Ešte ten posratý kus mäsa. Trojica ignorantov si tam dačo potichu mrmlali a smiali,rehotali sa na jeho ponížení. Musel vydržať. Musel...

O: ...rodičia sa môžu zaňho kurevsky...

Pánovi P.K.R sa roztriasla lavačka s vidličkou. Privrel oči. Prázdnota zmizla. Opäť bol tvárou tvár pekelníkom a padlým anjelom.

O: ...zdôrazňujem, že KUREVSKY hanbiť.

Snob ďalej sedel na svojej tonetke a sledoval nepokojne sa vlniacu hladinu červeného v úzkom pohári.

L: hej prečo má do pekla na sebe celý čas kabát. To je...to je divné. No tak choďte sa ho niekto spýtať čo má s tým kabátom.

Posledný kúsoček...buď silný. Tak nenávidí ľudí. Fanaticky. Snob.

O: tak to chcete?

Pán Oswald sa prudko postavil až stoličku skoro vystrelilo na zem. Pozrel sa na pána P.K.R

B: tak sa ho spýtaj kurva na ten kabát. Na ten...

O: Drž hubu.

Pán Oswald urobil pár krokov. Už,už...len meter či dva... Snob tam nehybne sedel a čakal. Čakal na znamenie. Zrazu k nemu dobehol čašník. Bez ladnosti a elegancie. Ako poleno medzi kvetinami.
„Čo to dopekla stvárate?“ Povedal. Pena a hnis. Hnis a pena.

Ak by pán Oswald nebol taký prejedený adrenalínom určite by pokorne ufujazdil naspäť ku svojim kumpánom. No už nemohol. Bol v tých sračkách až po končeky uší.
O: vieš čo vyser si! ty...

snobovi tiekli po tvári vriace kropaje taveného olova a srdce búšilo na poplach. Len...len to znamenie..hocijaké.

O: ...debilný poskok.

Čašník nevedel prísť na súvislú vetu. Bolo to preňho ako sen. Hajzel. Už mu chcel vychŕliť do ksichtu horu svinstva...keď. Blik,blik...ešte raz a nastala tma. Vonku deväť večer. Presne tak. Len hlasy. Myšlienky. Zmätené signály nezvestných. Len jeden vedel čo má urobiť. Najsprávnejšie čo sa dá.

O: Čo..?

Prúd naskočil. A všetci si vydýchli. Ozvalo sa mechanické kliknutie. Zdreveneli, skameneli, zolovnateli...hocičo. Priali si zmiznúť. Preč z planéty. Z galaxie. Preč. Do pekla, neba len nie v kaviarni U slepca o deviatej večer. Lesk kovu. Na tanieri posledné sústo. Pery objímajúce hlaveň beštie. Vedeli čo bude nasledovať. Veľký ohňostroj. Zo všetkým čo k tomu patrí. Sekundu pred stlačením spúšte nastalo definitívne ticho. Len hluk životov. Vrčanie adaptérov plyšových zajacov. Snob zažmurkal. Prešla sekunda. Koža na jeho tvári sa roztrhla ako rozmočené noviny. Plameň mu upražil jazyk a zuby vyleteli z lebky ako drobáky z automatu. Projektil sa mu poprechádzal útrobami akoby bol na výmennom pobyte. Snobovi trhlo hlavou prudko dozadu. Zbraň cinkla na podlahu. Pán P.K.R urobil piruetku. Strhol zo sebou tanier a nedopitú flašu. Fontánka hnusu otapetovala zo dva stoly, z časti čašníka a pána Oswalda. Ozval sa krik. Z hrany stola stieklo decy ružovkastej huspeniny. Nastal chaos. Nezaujímavý, banálny, neusporiadaný. Impresia vo vysokom štádiu rozkladu. Niečo sa tam naozaj stalo. Kúzelný moment extrému. Posledné sústo zdravého rozumu.

Čašníkovi sa nepodarilo cez to preniesť tak bol nútený si nájsť ženu a založiť si rodinu. Jeho dlhoročný partner bol z toho značne znechutený.

Pánovi Loktovi odvtedy prestali chutiť psie sucháre.

Pán Oswald naďalej fajčí svoju obľúbenú značku a popritom skúša každý piatok štastie na moste za mestom.

Pán Boš začal piť. Moč. Zostal trochu sklamaný.


Posledná myšlienka pána P.K.R predtým ako si hlavou prehnal guľku bola: „...javorový list...“



...vezme so sebou celý les.
Dátum vloženia 14. 5. 2009 21:47
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1631
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Vieš čo? Nie.

    mne sa páčilo...hlavne v úvode tie nedialogické časti...velmi konkrétne pomenované veci...fajn atmosféru si v tom vytvoril

    15. 5. 2009 19:50
  2. jamesjoyce (napísal autor básne)

    Ďakujem velmi pekne budem pokračovať v tvorbe a dalej znechutovať ľudí.Inak celkom pôsobíš inteligentným dojmom. To akože kompliment. Niekedy by som si ešte pokecal. To akože s tebou. Dobre idem vyspať opicu a vstrebať chlast. Dobrú velkú noc

    16. 5. 2009 01:07
  3. jamesjoyce (napísal autor básne)

    božťe toto som fakt napísal JA?

    16. 5. 2009 16:30
  4. Carlo

    nie, dal si mi heslo...

    16. 5. 2009 16:37
  5. jamesjoyce (napísal autor básne)

    hmmmm...miožno to bude tým alebo som bol proste totálne spitý, bože aká zmena po triezvom týždni. Už sa zrejme pomaly liečiť

    16. 5. 2009 16:40
  6. Carlo

    ale to heslo nemam, budes mat pravdu

    16. 5. 2009 16:41
  7. Vieš čo? Nie.

    hm...že inteligentný dojmom...toto by si viac ludí mohlo prečítať
    ak ťa to ani po vstrebaní chlastu neprešlo...akože pokecaniachtivosť...tak pri nicku Saphira mám icq.)

    16. 5. 2009 17:24
  8. starrkey

    No môžem ja čakať na túto poviedku na maily, keď si na mňa zabudol...musela som kvôli nej oprášiť svoje heslo na básničkách...ale stálo to za to... ;)

    2. 6. 2009 09:40
  9. jamesjoyce (napísal autor básne)

    preboha...to si ty, no vlastne ja som popravde ti už velmi nechcel dávať moje poviedky...vieš taký evolučný krok v mojom duchovnom živote

    2. 6. 2009 09:46
  10. starrkey

    no tak nic...uz necitam...dufam, ze si spokojny, mas o jedneho nadseneho citatela menej

    2. 6. 2009 09:48
  11. jamesjoyce (napísal autor básne)

    nemyslel som to tak pokojne čítaj...len si ma tu prekvapila

    2. 6. 2009 09:53