Basnicky.sk

KRVAVÁ SLOBODA
Bol to zvláštny deň. Pršalo a z oblohy padali veľké kvapky vody. Vcelku to bol rušný deň. Všetci sa ponáhľali domov, aby ich nezastihol ešte väčší lejak, len Musashi šiel pomalým krokom k neďalekému domu. Vychutnával si znovuzrodenie. To známe sladké slovo „sloboda“ bolo preňho novým obrazom budúcnosti. Podišiel bližšie k dverám a zaklopal. Vtom ho s úsmevom privítala Ayira. Vedela, že sa raz vráti.

„Ja som ho nezabil.“ povedal Musashi pomaly a presvedčivo.

„Ja viem. Prosím, vstúp ďalej. Pomôžem ti s batožinou.“ Ayira sa triasla, ale bola šťastná.

„Prišiel som vás na pár dní pozdraviť. Nechcem vám robiť starosti,“ odvetil.

„Musashi, brat môj, vieš že si tu doma, tak kam chceš ísť?“

„Viem, že po toľkých rokoch tu už nemám svoje miesto,“ povedal a zdvihol obočie.

„Nie, nemôžeš ma znova opustiť! Nedovolím ti to! Veď.. si spomeň, koľko krásnych chvíľ sme spolu prežili.“

„Boli sme deti, Ayira,“ strnulým hlasom povedal Musashi a pokračoval, „nechaj ma ísť. Nechaj ma ísť bojovať.. bojovať za pravdu!“ Keď to dopovedal, utrápeným pohľadom zobral sestrinu ruku a odvetil: „Vrátim sa so vztýčenou hlavou, vrátim sa ako hrdina, ktorý bojoval za pravdu.. zbohom sestrička...“

„Ale.. veď si prišiel na pár dní!“ Ayira sa ho snažila zadržať.

„Čas letí rýchlo. Ja budem letieť s časom a vrátim sa.. vrátim sa s pocitom, že náš otec môže pokojne odpočívať. Sľubujem.“ Ayira mala slzy na krajíčku, ale vedela, aký je jej brat tvrdohlavý a už nič nemohla podniknúť, aby ho zastavila.

„Aspoň mi povedz kam ideš,“ dobiedzala Ayira.

„Tam, kde sa slnko premieňa na mesiac a hviezdy vedú nežný súboj s nebom.“

„Nie.. prosím...“

„Zbohom Ajra, opatruj sa, aby keď sa vrátim, si mala taký krásny úsmev, ako keď som dnes prišiel,“ keď to dopovedal, pobral sa tam, kam ho nohy viedli.


STRETNUTIE
Šiel dni a noci. Hľadal pravdu, ale vedel, že preto bude musieť zniesť veľkú obetu. Došiel až ku rieke Kamo, do mesta Kjóto. Bolo to mesto harmónie a gejší. Cestoval dlho, ale preňho to nebola dlhá doba. Bol rád, že môže niečo spraviť aj pre svoju rodinu. Nikdy si však nemyslel, že slovo pomsta s ním bude kráčať ruka v ruke. Hľadal spravodlivosť aj tam, kde nebola.

Keď prišiel do mesta, ľudí prepadla panika. Sám si nebol istý či ide správne, ale napriek tomu, že bol príliš slabý chcel nájsť pravdu. Nevedel, či sa má obrátiť a odísť, alebo sa spýtať čo sa deje. Bál sa a zároveň ním lomcovala odvaha. No nakoniec sa premohol.

„Prosím vás, mohli by ste mi povedať, kam sa tak ponáhľate?“ opýtal sa úplne pokojne a nahlas.

„Nikam. Keď chceš prežiť, musíš sa ponáhľať. Život je o tom.“ Povedal neznámi muž za ním a pomaly mu dal ruku na rameno.

„Kto si?“ opýtal sa Musashi a ostal stáť bez toho, aby sa obzrel.

„Moje meno je Jagju Munenori. Choď za slnkom a nájdeš mňa, aj moju rodinu,“ a zmizol. V tej chvíli sa Musashi otočil, aby spoznal neznámeho, ale ostal mu len prekvapený výraz na tvári.

„O-on.. Zmizol! Je preč! Ale ako to urobil?!“ spýtal sa podvedome samého seba.

„Spomínal slnko. Áno, to je ono!“ rozbehol sa oproti slnku. Nevedel prečo beží; nevedel prečo ho poslúchol. Vedel len to, že je dôležité to čo robí. Môže sa pohnúť ďalej a nájsť vraha svojho otca. V tej chvíli počul, ako mu niekto hovorí.

„Áno, áno Musashi. Pokračuj. Vedel som, že pôjdeš. Odvážne srdce.“

Vtom zastal a poobzeral sa okolo seba. Odkiaľ prichádza ten hlas?

„Čo to.. Kto vlastne si? Ukáž sa!“ kričal Musashi a stále hľadal vlastníka hlasu.

„Hm, vidím, že ťa ešte budem mať čo učiť!“ povedal si potichu a pokračoval, „Nespoznávaš ma?“ po zaznení slov bolo počuť len tlmený smiech.

„Veď to som ja. Pred chvíľou sme sa zoznámili.“

„Pokiaľ viem, ja som ti svoje meno nepovedal!“ odporoval mu Musashi.

„Ale áno, povedal si ho, Mijamoto Musashi.“

„Prečo..?“ ešte ani nedopovedal, Munenori mu skočil do reči.

„Žiadne PREČO. My to slovo nepoznáme. V každej otázke sa skrýva aj odpoveď,“ odvetil Munenori a dopovedal, „mal by si byť pozornejší. Slnko zachádza a keď ma dovtedy nenájdeš, nenájdeš ani sám seba,“ povedal, a nastalo ticho.

„Slnko! Musím sa poponáhľať!“ Musashi pokračoval v ceste. Viedla ho predstava, že bude slobodný. Myslel pritom na doposiaľ všetko, od kedy videl ako jeho otec posledný krát zavrel oči, odkedy počul, ako sa posledný krát nadýchol. V hlave mu tieto myšlienky tvorili spleť otáznikov. „Smrť otca, roky v žalári za vraždu otca a pravý vrah si chodí po slobode. Čo ak zabil aj iných? Nie, to je nepredstaviteľné. Nedopustím aby spravil niečo horšie!“ Odrazu zastal tak, ako mu kázalo srdce.

„Našiel som ťa Munenori!“ ozval sa s bojovým výrazom na tvári. Videl pred sebou muža, ktorý meditoval a čakal od neho, že sa pozrie.

„Áno, chlapče. Máš silnú vôľu. Dokázal si ma nájsť bez toho, aby som ti presne povedal kam máš ísť. Vidíš aké je slnko mocné?“ spýtal sa ho s blaženým úsmevom.

„Chcem vedieť, kto vlastne si.. Jagju Munenori?“

„Ó, áno, správne. Som Jagju Munenori. Mních z Kjóta, majster šermu.“

„Ty?“ zasmial sa Yachiru, „Nie si na to už starý?“ uškrnul sa Musashi.

„Možno. Ale pamätaj. Nepozeraj na ľudí očami, ale srdcom!“ odvetil Munenori a znovu sa pustil do meditovania.

„Odstúp, rozhliadni sa a pochopíš,“ týmito slovami ukončil konverzáciu.


OSTAŤ A ZABUDNÚŤ

Musashi vošiel do obrovskej budovy, ktorá bola vyzdobená kvetmi zo zlata. Veľké okná dotvárali jej majestátnosť a dokonalosť. V miestnosti bolo pár ľudí, ktorí odišli tak rýchlo a elegantne, aby im nebolo vidieť do tváre. Ostal len jeden.

„Vidím, že si nás našiel, Mijamoto Musashi. Ale vedz, že tu budeš mať aj nepriateľov, ktorí ti budú do cesty stavať prekážky. Je len na tvojej sile či ich zdoláš, alebo podľahneš. Až keď nám dokážeš, že vieš čeliť nástrahám života sa môžeš považovať za jedného z nás.“

Musashi ostal prekvapený a pomaly sa otočil. Uvidel vysokého mladého muža, ktorý zviera svoju katanu. Na prvý pohľad človek, ktorý si toho prežil už veľa. Bolo vidieť jeho jazvy na rukách a tvári.

„To nie je možné,“ povedal Musashi opatrne, „ako je možné že ma tu každý pozná?“

„Hm,“ ozval sa muž, „ja som Takuan Soho. Nie som Samuraj, ale tvoj učiteľ. Keď ťa naučím základy potrebné na rozvoj, neuvidíš ma dovtedy, pokiaľ sa ich nenaučíš využívať.“

„Výborne,“ povedal smelo Musashi, „tak kedy začneme?“

„Hneď..“

Ani sa nenazdal, a už mal katanu pri krku.

„Rýchlosť! Obozretnosť! Sila rozumu!“ vykríkol mu Soho do ucha a cítil, ako Musashimu rýchlo búši srdce. Nechal ho, nech sa upokojí a stiahol sa.

„To nemyslíš vážne. Ja to nedokážem!“ zúfalo hovoril Musashi.

„Poď so mnou.“ Soho mu ukázal cestu a spolu sa pobrali do miestnosti, s katanami.

„Vyber si a pomenuj ju.“
Nie je to ľahké, ale spolu to dokážeme.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

(O pár mesiacov neskôr)

„Soho, viem čo znamenajú slová, ktoré si mi povedal, keď sme sa zoznámili. Viem, že to čo chcem dosiahnem. Stanem sa Samurajom!“ povedal víťazoslávne Musashi.

„Celý čas mi vravíš aký chceš byť Samuraj a keď niekoho zabiješ tak sa povraciaš! Zvykaj si! Ak budeš Samurajom, budeš sa živiť zabíjaním! Budeš zabíjať preto, že tí ktorých chrániš sa nevedia brániť a ak nezabiješ útočníkov, zomrú oni.“

„Nie, nechcem zabíjať nevinných ľudí. Ja len...“

„Prestaň Musashi, vieš čo pre nás znamená byť Samurajom, nemôžeš myslieť len na seba. Viem, aké to je stratiť rodičov. Aj moji zomreli kvôli ľudom, ktorý nepoznali ani ich mená.
A práve preto som sa stal Samurajom. Kvôli nim. Ale až Munenori mi otvoril oči. Nemá význam ich prenasledovať aj napriek tomu, že si uvedomujem moju presilu. Budú trpieť aj oni, pretože smrť by bola pre nich vykúpením za to zlé, čo ich čaká.“

„Ale akú mám istotu že to tak bude? Kto mi zaručí, že to bude tak, ako mi vravíš?“

„Ja. Vidíš moju tvár? Nie, nie sú to následky bitky. Je to moja slabosť. Bol som slabý a hlúpy ako ty a ja nechcem aby si spravil takú chybu ako ja.“

„Ale... sľúbil som mu to - otcovi. Mojej sestre. Oni vedia čo mám spraviť. Prečo som sedel toľké roky v žalári? Aby som ich mohol nechať na žive?“

Do miestnosti vstúpil Jagju Munenori a so Sohom a Musashim si sadli za stôl a ticho ostali sedieť až do večera.

Odkedy Mijamoto Musashi pochopil podstatu života, prešlo veľa rokov. Už sa nesnažil nájsť vrahov svojho otca. Vedel, že aj keď sú niekde vo svete, budú svojou hlúposťou trpieť a znášať následky svojich skutkov. Hľadal už len sám seba.
O pár rokov sa stal súčasťou štyroch najvýznamnejších samurajských mysliteľov a zenových mníchov.

„Hrdinstvo, sila, pevnosť, neohrozenosť, tieto vlastnosti, ktoré mladé povahy najviac lákajú a ktoré môžu byť pestované príkladom i výchovou, boli, správne povedané, národnými cnosťami, o ktoré mládež zápasila.“