Basnicky.sk

Hm mm..... spomínam si, ako som Boha prosila o muža, s ktorým by som bola šťastná, túžila som po opravdivej rodine, kde by bol otec ako môj manžel, ja ako matka, deti.... hľadala som dobrého muža, ktorého by mi vybral Boh, pri ktorom by som sa cítila bezpečne. Mala som pocit, že som ho aj našla. No po prvom rande som bola plná zmätku, neistoty... akoby mi bol chcel dať príučku... „pozri sa, tu máš čo si chcela, a si teraz šťastná? Je to to čo si chcela?“ nechcela som urobiť chybu, ktorá by mi uškodila, chcela som var tak veľa? Byť šťastná? Boh sa mi ukázal ako „lakomec a sebec“, ktorý ma chce len pre seba, najprv mi do srdca vložil túžbu len po ňom, aby som mu celá patrila a odovzdala mu celý svoj život. Ale mne to jeho sebectvo a lakomstvo dávalo takú istotu, nesmierny pokoj a pocit úplnej odovzdanosti a lásky. Príde mi smiešne, ako ešte vlani som bola presvedčená, že keď vychovám syna, vstúpim do kláštora, a odovzdám svoj život iba Bohu a jeho láske. A taktiež, to čo mi vnukol po tom rande na začiatku roka.... ? pariť iba Jemu, veď , kto ťa ma môže viac milovať ako Kristus? Komu môžem tak veriť, ako Jemu? Nikto iný taký nie je. A je to aj pravda, a i naďalej som si istá, že to čo som cítila bolo z Boha.... Všetky tie túžby a volania patriť len Jemu.... Nieže by nevedel po čom túžim, snívam, ale chcel ma na to všetko pripraviť, ukázať mi, že som v prvom rade Božie dieťa. On predsa vie, čo je pre jeho dieťa to najlepšie.
Po tomto poznaní nastalo pre mňa strašné obdobie. Upadla som tak hlboko, že som sama nevedela, ako som len mohla tak hlboko klesnúť. Strácala som pevnú pôdu pod nohami, ešte nikdy som sa necítila taká opustená, osamelá, a ešte nikdy neboli moje túžby po rodine a láske muža také silné. Tak som potrebovala objať a nikto tu nebol. Zanevrela som na Krista, chcela som ho opustiť za tie rečičky čo mi navravel o Jeho láske.... „noo... kdeže si? Prečo sa cítim taká opustená i napriek všetkým tým ľuďom okolo seba?... mám ťa už dosť!!! Nevládzem žiť s tebou, som ako vdova, čo je stále sama, už mám po krk takéhoto života, chcem ťa opustiť.“ Prestávala som sa modliť, veď som to ani nedokázala.... nemala som z ničoho radosť, tá veselosť a smiech bol iba klamom pre svet, nemohla som dopustiť, aby zistili, že ja silná žena, plná síl, som zrazu troska bez štipky viery. Boh sa mi otočil chrbtom a ja som chcela odísť z Jeho domu. Často som utekala preč, zabaviť sa, už sa to nedalo vydržať, no znova a znova som sa vracala s nádejou, že predsa len na moje dno priepasti, kde ma poslal, príde a .... nič... Koľko krát som už bola pri dverách odhodlaná otvoriť a zabuchnúť a nikdy sa už nevrátiť. No nemala som odvahu...ešte som aj zbabelá....
„Pane, dokedy ma tu necháš samú? Dokedy sa budeš túlať niekde tam po kopcoch? Príď a spomeň si na svoju lásku ku mne, spomeň si na moje sny, čo som ti zverila. Kdeže si ich odložil? Vari si na ne zabudol? Vari si nehovoril, pros a dostaneš? Alebo to bolo v zápale tvojej lásky a ona sa pominula? Vari si na mňa už zabudol? ? počuje ma vôbec niekto?“
Nevládzem ..... nemám síl ani bojovať, temnota mojej priepasti si robí so mnou čo chce. Oblieha ma, trhá mi srdce ...
„... moje dni sa tratia ako dym a kosti mám rozpálené sťa pahreba. Moje srdce je zdeptané ako tráva a vysychá, takže zabúdam jesť svoj chlieb. Od samého náreku som iba kosť a koža.
Som ako pelikán na púšti, ako kuvik uprostred zrúcanín. Nemôžem spať a som ako osamelý vrabec na streche....Veď popol jedávam ako chlieb a nápoj miešam so slzami; to pre tvoj hnev a výčitky, lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil. Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva.“ Ž 102,4-12
No ja stále žijem...akoby Boh sa vyžíval v mojom trápení a chcel sa na mňa pozerať ešte veľmi dlho. Rozhodla som sa, že mu dám ešte šancu, vlastne som nemala inú možnosť, vlastne som tú šancu dávala sebe. Šanca znova cítiť tú istotu a lásku Krista, ktorá nemala obdoby. Postarala som sa o opateru syna, nechala prácu prácou a odišla na pár dní k Redemptoristkám do kláštora. Pekne si pred Boha kľaknem a poprosím ho o odpustenie, za moju hlúposť a nedôveru, aby mi pomohol z mojej biedy, lebo sama to nedokážem.
„ Pane, čo sa to deje v mojom živote? Odovzdávam ti ho celý, taký, aha, aký je biedny. Som taká slabá, že musíš si poň prísť na dno mojej priepasti, nedokážem ho ani pozdvihnúť na oltár.“
Kristus mi ale i tu pripomenul moju biedu a úbohosť, moju opustenosť, už v spomínanom 102 žalme. Akoby ma chcel ešte viac zdeptať a presvedčiť sa, že už hlbšie to nejde. No zároveň mi dal aj pochopiť prečo to tak je.
"Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti."
Ak chcem, aby Boh na mne vykonal svoju moc, ak chcem aby plnil svoje sľuby, že stačí iba prosiť a ja dostanem, musím spadnúť na samé dno mojej biedy, aby sa na mne mohla prejaviť Jeho sila. Nemôžem sa chváliť splnenými snami, ak som k ním neprišla svojou silou.
„A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.“ 2Kor. 12,9
Hannah Hurnardová v knihe Ako laň na výšinách opisuje veľmi citlivo túžbu jednej chromej úbožiačky po živote s Pastierom na Výšinách, v jeho kráľovstve. Čo všetko musí zanechať, čoho všetkého sa vzdať, a vydať sa na cestu k Výšinám. Je to náročná cesta, a často smeruje opačným smerom ako sú Výšiny. Nevie prečo to tak je, prečo Pastier, ktorý jej sľúbil nohy lane, ktorý jej sľúbil nové meno a úžasný život na Výšinách, ju vodí po cestách, kde jej číha toľko nebezpečenstva, kde prežíva toľko bolesti a utrpenia. Často sa potkýna a padá, nevládze, nechápe Pastiera, veď jej to sľúbil... prečo ju vedie namiesto hore na Výšiny, dole do priepasti, údolí plných nebezpečenstiev.
Boh na nás za cestou splnených snov, dopúšťa chvíle, skúšky aby nás pripravil užívať si náš sen plnohodnotne. Aby sme poznali, že to Jeho zásluhou sme šťastný, že na to aby sme mohli vychutnávať to sladké ovocie neba, musíme klesnúť na samé dno nášho poznania, spoznať svoju úbohosť, aby „Kristova sila sa dokonale prejavila v našej slabosti.“
No a čo ten môj sen o rodine, milujúcom mužovi? Spoznala som, že toto je to moje údolie biedy, aby som mohla plnohodnotne si vychutnať môj sen. Kristus ma chce naučiť ako ho môžem žiť. Dnes ráno pri ranných chválach mi povedal toto:
„ Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá, ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela.“
Posúďte samy, či Boh neplní sny a túžby svojím milovaným? Vari sa dá pochybovať o týchto Jeho slovách? Ja veru nepochybujem, neviem kedy a ako, ale verím, že prišiel čas, kedy Boh začal plniť svoje sľuby.
Pochválený buď Ježiš Kristus.

Magdaléna