Basnicky.sk

POZDVIHNUTIE

Bdiem ja, či už som mŕtva
Prečo tá smrť tak dlho trvá.
Nevládzem ja už ďalej žiť,
moje steblo je tenké sťa niť.
Celá lúka sa len smeje,
ja ale neviem čo sa so mnou deje.
Všetci sa tešia z prítomnosti Kráľa
no mňa vlastná bolesť na zem váľa.
maličká som, nevidím tú slávu,
Chcem aj ja spievať na jeho oslavu.
Nevládzem však ani hláska vydať,
bolesť zlomeného kvetu
nedovolí sa mi pridať k spevu.
Tak iba tíško plačem schúlená v blate,
a túžim aspoň toho vzduchu vdýchnuť
čo dýcha ten Kráľ oblečený v zlate.
Áno určite je krásny, zlatom odetý
slnkom zaliaty.

Ktože sa to s láskou ku mne skláňa?
A má otvorenú dlaň?
Nemôžem prestať hľadieť naň.
Je taký nežný
jeho dych ako vánok jemný.
Vezme ma do svojich veľkých dlaní,
a starostlivo nesie
pozdvihne tam k slnku, vidím to jasne.
Tíško ku mne prehovorí:
„ja som ten kráľ slávy,
ja som ten kráľ slávy.“
A ja kvietok tak malý,
zúčastňujem sa tej veľkej oslavy.
Necítim už žiadnu bolesť,
môj kráľ sľúbil, že ma bude niesť.
presadil ma blízko svojmu trónu.
Aby som stále cítila jeho úžasnú vôňu.
Vôňa, ktorá lieči,
ktorá mi privádza stratenú krásu.
teším sa, no nie už zo svojich 7 krás,
lež z tej blízkosti kráľa.
Veď mám až tak veľa.
som vedľa neho, toho Kráľa
čo svojou láskou lieči.

Magdaléna