Basnicky.sk

PÁD

Boh keď ma stvoril,
veľmi rád ma mal.
Vo svojej múdrosti svet tvoril
a z veľkej lásky sedem krás mi dal.
Zasadil ma na mieste, ktoré je mu blízke
mnohým zdanlivo jeho poctu nízke.
No on ho má veľmi rád,
páči sa mu lúku plnú kvetov mať.
Aby som mu pre slávu kvitla
hneď za rána, keď už slnko svitá.
Rastiem si ja kvietok jemnučký,
veď môj Otec ma drží za rúčky.
Teším sa z jeho blízkosti
domovom mi je lúka plná milostí.
Nič mi tu predsa nehrozí, veď som v bezpečí.
chránený svojim Bohom ma svojej láske učí.

Teším sa ja zo svojich 7 krás,
veď Bohu sa tak páčim,
on mi dal tento krásny jas.
Istá som si svojim obdivom u neho.
Preto keď sa iným smerom otočí
sa na neho mračím.
Veď čo sa mu na mne nepáči?

Svojim pohľadom na seba,
nevšímam si to čo treba.
Lúka veľkou bolesťou kričí
stádo divých koní, všetko vôkol ničí.
Ja som predsa milovaná Bohom,
kto by ma zničiť mohol?
Pýcha mi zastrela zrak
nado mnou sa roztiahla sťa čierny mrak.
Nezbadala som ja,
keď zašliaplo ma kopyto divého koňa.
Bolesťou zakričím,
veď toľkú krásu ničí!
...
Všetko už stíchlo
nepočuť plač kvetín.
Niečo sa tam ešte mihlo,
no znova sa stalo nemým.
A tu tráva po rannom daždi otriasla sa,
pýta sa, kdeže je tá tvoja krása?
Lúka znova z biedy povstala
do krásy ju matka zvolala.
No ja biedna kvetinka zlomená
nehodná už svojho mena,
ležím ta ďalej na zemi.
V biede, vo svojom zranení.
Akože sa môžem Bohu páčiť?
A ako ma môj Boh zbadá v tej vysokej tráve?
Keď sa bude prechádzať po nej práve?
Nedokážem na neho ani zavolať,
chcem znova tú krásu čo mi dal mať.
Chcem sa znova tešiť z tej krásy čo Boh rozdáva.
Krásy čo chuť neba máva,
vôňa čo sa srdca dotýka.
Ja znova chcem povstať pre Božiu slávu,
zdvihnúť sa na jeho oslavu.
Vážiť si chcem to čo mi dal.

Pane môj tu som, zlomená a zvädnutá.
potrebujem tvojou rukou sa podoprieť,
nechcem v tejto biede umrieť.
Odpusť mi, že som chcela tak veľa,
pozornosť celej lúky,
už viac nechcem ti spôsobiť tie muky.
Chcem kvitnúť tebe len pre radosť.
Zachráň ma,
uzdrav ma.