Basnicky.sk

Nemám rád skoré ranné vstávanie. Človek by si mohol ešte užívať mäkkosť a teplo perín, no povinnosti, bohužiaľ, nikdy nenechajú na seba dlho čakať. Je to zvláštny stereotyp človeka, ktorý sa nedá výrazne zmeniť, okrem pár výnimiek. Pár hlbokých nádychov dusného izbového vzduchu, pretretie trocha skrvavených očí a konečná zastávka pre pekné sny. Pri pohľade na hodiny sa opäť dostávam do reality tohto sveta a pomaly sa rozpomínam na udalosti, ktoré dnes nastanú. Našťastie, život 18-ročného študenta nie je až taký zlý. Má kde bývať, má čo jesť, a tak jeho starosti nie sú tie najväčšie na Zemi. Dokonca, teraz, keď som chorý, môžem si lebediť takmer nerušene v posteli hoci aj celý deň. Lenže má to pár háčikov a tie háčiky nie sú také malé, aby sa na ne dalo zabudnúť. Bude to nuda, nič na práci, nekonečné ležanie v posteli začne liezť na nervy, milión použitých vreckoviek na nočnom stolíku vedľa liekov na kašeľ, na nádchu, nejaké tie antibiotiká, ktoré zasa pekne preveria odolnosť mojej črevnej mikroflóry a zopár hašleriek na potešenie chorého, ktoré mi aj tak vykradnú, keď budem spať. Hej, tak to je život. Človek má hneď motiváciu vyzdravieť. Vraj choroba si nevyberá, ale nemám ten pocit, že ja som si vybral ju. Nebudem sa tu už ťahať za slovíčka, musím sa donútiť vstať a prejsť do kúpeľne na typickú rannú očistu. Už sa ako-tak dostávam k sebe a vnímam hranatú vec, do ktorej som v tej tme, čo tu v izbe mám kvôli zatiahnutým žalúziám, takmer narazil. No hej, šatník. Tuším tam bol aj včera večer a tiež každý deň už od septembra, kedy sme v byte trocha sťahovali, trocha dosť sťahovali. Za obídenie prekážky štýlom formula 1 som si vyslúžil potlesk imaginárneho publika v mojej hlave, ale pamätnú fotku z autogramiády som si zabudol prevziať. Nič to, veď aj tak idem len k doktorke a tá si bude prinajlepšom pýtať iba môj podpis do zdravotnej karty. Preberám si veci vo svojej časti šatníka: „Toto sú tuším ponožky, nejaké tielko, čistučké biele spodky, tričko, tam nižšie moja obľúbená mikina, rifle a nakoniec tmavomodrá zimná bunda.“ Všetky veci som postupne pohádzal na posteľ a prezliekol sa svojou typickou rýchlosťou, ktorá by mohla byť vážnou konkurenciou pre interkontinentálne rakety. Teplota môjho tela je „len“ 38°C a hlava sama seba nespoznáva. Čo si budem vravieť, je mi akurát tak na... čajíčky a oddych. Vravím si: „To prežijem. Dúfam, že tých ľudí tam nebude veľa. Možno. Veď v piatok ich tam vraj bolo iba zopár.“ Poznáte ten pocit, keď sa silou mocou chcete zbaviť blbej predtuchy, ale nakoniec zistíte, že akokoľvek sa budete snažiť, predtucha sa stane skutočnosťou? No, práve som to zažil pri vstupe do čakárne na tunajšej poliklinike. „Hmm... a ja som si akože myslel, že tu bude iba zopár ľudí? Smiešna predstava.“ Nuž, pondelok, chrípková epidémia na vzostupe a tiež asi jedna štvrtina tucta školopovinných dievčat na blici. Lepšie strávenie ranných dvoch hodiniek si ani predstaviť neviem. Keďže obsadenosť čakacích miest bola viac než veľká, zaujal som taktickú pozíciu v stoji pri stene. Aspoň som sa mohol oprieť a sledovať kyslé tváre ľudí, ktorí tu zrejme už čo-to presedeli, prípadne prestáli. Po polhodine mi už začínalo byť horšie a vzpriamená pozícia mi v tom nepomáhala. Našťastie, ako na zavolanie sa mi rovno pred nosom uvoľnila oranžová umelohmotná stolička, ktorú som najprv chvíľu okupoval pohľadom, no nakoniec s dávkou odvahy moje unavené telo dosadlo na jej povrch a stuhnuté svalstvo sa uvoľnilo. Nikto sa nezačal sťažovať, a tak som si mohol spokojne vychutnávať polohu sedu.
Z môjho kľudu ma zrazu vyrušila pani v strednom veku sediaca vedľa: „Chrípka?“
„No, vyzerá to tak.“, odpovedal som troška zaskočený tým, že sa niekto z týchto malátnych ľudí odváži rozprávať s druhým malátnym.
„Je vidieť, že tu máme zase tú obávanú chrípkovú epi...“
Nechápavo som pozrel na „milú“ pani kvôli jej zvláštne nedokončenej vete. Pozerala na mňa nehybne ako socha, ústa roztvorené, telo v zvláštne zamrznutej polohe pohybu.
„Pani?! Ste v poriadku?“, pýtam sa a skúšam zistiť, čo sa deje. Ani som si nevšimol, že v celej miestnosti zavládlo priam skľučujúce ticho. Až teraz ma to trklo.