Basnicky.sk

Otvor oči a pozri sa realite do očí,
mal si niekedy šancu – dáku možnosť ? ,
získať môžeš všetko po čom si túžil po čom tvoja duša od smädu skočí,
chytíš za opraty tú šancu ,alebo skĺzneš a už viac nepríde ten hosť,
v hrdle má suchú púšť,
pri hlave zbraň a na prste má spúšť,
ruky má ťažké z písania „zatratených prekliatych“ rýmov,
on už viac sa nedozvie čo je to láska a kde neha má svoj domov,
vo vnútri je nervózny, ale na vonok čulý,
prechádza sa po ulici a vidí ako dieťa toluén fetuje a jeho kamoš húli.
On už nemôže žať úspechy pretože zabúda čo kedy napísal,
zabudol čo je láska a zrazu v ňom tŕň pochybnosti hnisal,
celý dav sa na neho pozerá a hádže po ňom oheň,
máš pocit, že ten pohľad davu vyvolá skľučujúcu tieseň,
snaží sa rýmovať a otvára pusu, ale žiadne slová z nej nevychádzajú,
nechápe prečo dav sa na ňom tak baví,
však niekto pod pódiom kričí: „nepočuť tóny“ hoc reprárky na plno hrajú,
hodiny tikajú a jeho čas vypršal hoc on nebol ten pravý.
Zrazu sa má vrátiť do reality keď si svoj vlastný sen buduje,
je snáď „prekliaty“ ? , no nevzdáva to až sa sám sebe čuduje,
má on ešte vôbec dušu ? , asi už NIE ! ,
veď aj tak v mysli aj jeho duša fičí na niečom toxickom,
vie to, zlomí ho to až tak, že zatratí sám seba aj rýmované písanie,
už viac sa neobjaví v tom svete hier v tom sne detskom,
mal by chytiť ten moment nech ho šanca neminie,
nemal by protestovať a kričať nie...nie,
radšej by si mal pustiť do nových textov bo je to jediné čo vlastníš,
hoc sa cítiš sucho a na teba padá dážď, je tlaková níž,
vlastníš SLOVO ktoré vložíš do iných rýmov nemal by si ho z rúk pustiť,
nepočúvaj ani blbého típka čo bude do teba hustiť.
Máš pocit, že duša uniká z tejto pošahanej diery,
v tebe ten únik zabil aj posledné zvyšky viery,
hoc tieto „prekliate“ rými sa ti zdajú otrepané,
vec, že tu stoja pred láskou tak nahé a samé,
nechcem byť kráľom čo sa pobije a vrazí dakomu do zubov spätne,
normálny život je o ničom veď nechcem byť šťastný iba posmrtne,
on sa totiž stáva tvrdším a tí čo mu ublížili tým uštedruje rany,
hoc im ich nikto neošetrí musia sa z nich vyhrabať sami,
robí show a necíti chlad keď ho zasiahne studená sprcha,
ale ako zbabelec od lásky ušiel, jeho duša od nehy rýchlo prchá,
hoc mu život jeho chuť robí v ústach horkou,
je všetko len na ňom či preletí a prefúkne ostatných típkov.
Hoc táto mydlová opera sa ti zdá otrepaná,
on sám visí na tých rýmoch a nikto mu nehodí záchranné laná,
už žiadne hry nechcem hrať,
zničím tie predsudky voči láske a nebudem hrať ich hru,
lebo ja nie som Syzifos čo ho balvan privalil a neuvedomil si svoju prehru,
zo začiatku som tú hru hral, ale prestal som rýmovať....................