Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Svetlé zajtrajšky

Keď som v pondelok ráno otvoril môj obľúbený denník Svetlé zajtrajšky, zostal som mierne povedané zaskočený. Dozvedel som sa totiž, že dnes je výročie smrti známeho spisovateľa Franza Kafku.
Prekvapilo ma to. Mal som totiž za samozrejmé, že Kafka stále žije. Ešte včera som s ním živo debatoval. Tak aké výročie smrti? Rozhodol som sa, že si to overím. Obliekol som si kabát a vydal sa do Funebráku, známej krčmy, s rozsiahlou aristokratickou klientelou. Mal som šťastie. Franz sedel za jedným zo zadných stolov a s pokojným výrazom v tvári raňajkoval. Prisadol som si k nemu.
„Vitaj," pozdravil ma s úsmevom a špáral sa vidličkou v kúskoch tofu, „nespomínam si, že by som ťa pozval na raňajky."
„To preto, lebo si ma nepozval."
„Už som sa zľakol, že mi vynecháva pamäť."
Chvíľu som naňho len hľadel. Bol stopercentne živý. S mľaskaním hltal veľké kusy smaženého tofu a urskával z čaju bez cukru.
„Pozri, Franz," začal som, „nebudem chodiť okolo horúcej kaše, jasné? Vyložíme si karty na stôl."
„Aké karty?"
„Čo mi povieš o tomto?" spýtal som sa a capol pred neho výtlačok Svetlých zajtrajškov.
„To sú noviny," povedal pokojne.
„Áno. To vidím. Ale zaujíma ma, čo povieš na tento článok... Tento tu."
Franz si vzal noviny do rúk a so záujmom ich začal čítať.
„To asi nebude preklep, čo?" spýtal sa a ani na mňa nepozrel.
„Nemyslím si."
„Hm..."
„Tak čo ty na to?"
Franz položil noviny pred seba a usrkol z čaju. Tváril sa až podozrivo pokojne.
„Myslím, že si ma prekukol," vyhlásil.
„Nevedel som, že máš byť mŕtvy."
„Tak to už chodí..."
„A ako to, že ťa doteraz nikto nespoznal?"
Franz sa tajomne usmial.
„Mal som šťastie."
„No... ale prečo si stále tu?"
„A kde by som mal byť?"
„Čo ja viem?"
„Tak vidíš."
„Ale myslím, že tu by si zostávať nemal."
„A kam mám podľa teba ísť?"
„Ježiši, ja neviem! Do neba, napríklad?"
„Pche..."
„Mám to teda chápať tak, že nebo neexistuje?"
„Chceš záruky?"
„Nie. Len odpovede."
Franz si vhodil do úst ďalšie sústo. Bol som ako na ihlách.
„Nie. Neexistuje," povedal napokon.
„Dofrasa."
„Prekvapilo ťa to?"
„Ani neviem... ale myslel som si, že možno..."
„Žiadne možno nie je," skočil mi do reči, „žiadne nebo a peklo neexistuje. Tak to je."
„No... ale kde potom odvážajú nebožtíkov?"
„No kde asi? Predsa do Transcedentálneho kráľovstva."
„A to je kde, preboha?"
„V druhej astrálnej sfére. Ale na mape to nenájdeš."
Pokrútil som hlavou.
„A prečo potom nie si tam?"
„Majú bordel v evidencii."
„Čo?"
„Veď ti to vravím nie? Chceš to namaľovať?" naježil sa Kafka.
„Ale nie... nie... akurát sa mi tomu nechce veriť, to je všetko."
„Vraj už nemajú voľné miesta," pokračoval už opäť pokojne, „ale viem, že to na mňa len hrajú. Proste ma tam nechcú."
„A prečo?"
„Odkiaľ to mám vedieť? Asi ma považujú za čudáka..."
„A ty by si sa tam chcel dostať?"
„Ako keby som mal možnosť?"
„Hej..."
„Tak to si píš!"
Na chvíľu som sa zamyslel. A potom v obrovskom návale veľkodušnosti som povedal:
„Ak chceš, tak to omrknem."
„Čože?"
„Mohol by som to overiť. Trochu im dohovoriť... možno ich presvedčím, aby ťa vzali."
Franz si ma pozorne premeriaval. Nevedel som, čo si o tom pláne myslí, ale ak ho nejako zaujal, nedával to najavo.
„Tak dobre," povedal, „skúsiť to môžeš. Ak chceš. Ale nespomínaj, že som ťa poslal ja!"
„Ale veď si ma neposlal."
„To je jedno! Aj tak to nespomínaj."
„Dobre."
Franz vkĺzol rukou do vrecka a vytiahol malý papierik.
„Zavolaj na toto číslo," povedal, „a pýtaj si Corneliusa Flaviusa de Guanamara. To je šéf. A ešte toto," a podal mi plastovú kartičku, „len s týmto sa dostaneš dnu."
„Chápem."
„A keď budeš hovoriť so šéfom, tak sa vyhni očnému kontaktu a hlavne pre krista nedávaj najavo svoje emócie. Inak ťa hneď prekuknú."
Vstal som od stola a vykročil k východu. Stále sa mi tomu všetkému nejako nechcelo uveriť. Zadíval som sa k jednému zo stolov a uvidel som Tolkiena vo vášnivej debate s Douglasom Adamsom. Neviem, o čom debatovali, ale že to boli oni som spoznal ihneď. Tak teda Franz nie je jediný, pomyslel som si.

***

Vytiahol som mobil a vyťukal požadované číslo.
„Sekretariát Transcedentálneho kráľovstva," ozval sa mechanický ženský hlas, „ako vám môžeme pomôcť?"
„Rád by som hovoril s..."
„Je na porade."
„Ale veď ešte som vám nepovedal meno."
„Tak dobre. Hovorte."
„Cornelius Flavius de Guanamara."
„Je na porade."
Slabo som zavrčal.
„A kedy by som s ním mohol hovoriť?"
„No, to závisí od toho, kedy sa vráti, pane. Čo od neho potrebujete?"
Rozhodol som sa klamať. Inak by to ani nešlo.
„Viete, som známy básnik Alfonz von Kaisenberg. A práve som zomrel. Chcel by som sa teda s pánom Flaviusom dohodnúť, či by bolo možné... takpovediac... ma prijať do Transcedentálneho kráľovstva."
„Hm... Nikdy som vaše básne nečítala."
„Nie? Sú dosť známe."
„Tak dobre, pán Kaisenberg. Môžete sa tu zastaviť dnes o druhej. Presne."
„A aká je adresa?"
„Transcedentálna 8, dvere číslo 8."
„Že mi to skôr nenapadlo."
„A nezabudnite si svoju kartu."
„Isteže."

***

Na mieste som bol presne o druhej. Vošiel som do neveľkej budovy a priložil kartu na dvere s číslom osem. Zazdalo sa mi, že svet naokolo stmavol a ja som sa ocitol niekde úplne inde. Všade naokolo poskakovali rakvy a pomníky.

Ó, moja milovaná...

prečo si ma opustila?

Vyspevovali. Trochu ma z toho bolela hlava.

Pred očami sa mi mihali vlny. Odrazu ma niekto chytil za ruku.
„Pán Kaisenberg?" počul som hlas.
„Á-ano," vykoktal som.
„Poďte za mnou."
Malátne som sa dal do pohybu a prechádzal kolážou rôznych astrálnych rovín. Až keď som minul stromy s rybými plutvami, všetko sa konečne upokojilo. Aj hladina môjho adrenalínu.
O chvíľu som už sedel na nepohodlnom čakárenskom kresle. Ruky sa mi potili. Premýšľal som, čo asi šéfovi poviem. Pravdu určite nie, to je jasné.
Konečne som prišiel na rad. Vstúpil som do luxusne zariadenej kancelárie. Bola pomerne rozľahlá, s niekoľkými stoličkami a skriňou. Tuším to bol Kengelchen „Prosím, posaďte sa pán," Guanamara nahliadol do papierov, „Kaisenberg."
Sadol som si a nasilu sa usmial.
„Dobrý deň," pozdravil som.
„Takže. Ako vám môžem pomôcť?"
„Chcel by som sa dostať do vášho kráľovstva."
„Máme bordel v evidencii."
„Ale..."
„A žiadne miesta nie sú voľné."
„Ako je to možné?"
Guanamara sa zaceril.
„To viete. Nebožtíkov pribúda, ale miesta je málo. Práve budujeme nové priestory. Odhadujem, že k dispozícii by mohli byť asi tak o... o tisíc rokov."
„Tisíc rokov?"
„Tiež si myslím, že to nie je tak dlho."
„Ale mne sa to zdá, ako dosť dlho!"
„To nie je môj problém. Zatiaľ si zahrajte mariáš."
Zaškrípal som zubami. Snažil som sa ovládať emócie.
„Viete, ale mám podozrenie, že sem mŕtvych stále príjimate."
„A prečo by sme to robili?"
„To neviem."
„Tak v tom prípade sa nemáme o čom baviť."
Guanamara sa neprestával ksichtiť. Priam až smrdel pohŕdaním. To ma nahnevalo. Vstal som a rozčúlene buchol do stola.
„Viem veľmi dobre, že máte dostatok voľných miest!"
„Kto vám to natáral?"
„To je jedno!"
„Prečo by sme vám klamali? Nemáme dôvod."
„Viete čo si myslím? Že sem prijímate toho, kto vám poriadne zaplatí. Aký by to inak malo zmysel, keby vám z toho niečo nekvaplo?"
„To je úplne nepodložená špekulácia..."
„Pche..."
„Pokiaľ vás to upokojí, môžete sa zapísať do poradovníka... a možno sa dostanete na rad. Alebo zožeňte chechtáky a potom sa môžeme baviť."
„Tak a teraz ste to priznali!"
„No a?" Guanamara zúžil oči, „Pokiaľ nemáte nejaký hmatateľný dôkaz, nemám s vami o čom hovoriť."
„To je neuveriteľné!" zvolal som.
„Nie," opravil ma, „to je biznis, priateľu!"
„Nemôžem uveriť, že dávate prednosť peniazom pred skutočnými umelcami!"
„Ako napríklad?"
„Franz Kafka."
„Ach áno, Kafka," vzdychol si Guanamara, „uznávam, že jeho dielo je vskutku... ehm... nezvyčajné. Ale bohužiaľ nemá peniaze. Napríklad taká Pilcherová sa so svojími knihami riadne nabalila a dokonca si aj rezervovala miesto dopredu. Nech si berie príklad z nej."
„Pane bože!"
„Takže tak to je priateľko," Guanamara sa postavil, „a teraz by som ocenil, aby ste sa pratali z mojej kancelárie."
„Ja som ešte neskončil!" zakričal som. Guanamara ma prebodol skúmavým pohľadom. Odrazu som znervóznel.
„Na mŕtveho, nejako príliš prejavujete emócie... Akože sa to voláte? Kaisenberg? Hm, môžete mi ukázať vašu kartu?"
„Kartu?"
„Áno."
„A akú? Kreditnú? Alebo..."
„Veľmi dobre viete akú! Vašu evidenčnú kartu!"
„No... ja... zabudol som ju doma."
„Ale? Naozaj? Tak, ako ste sa sem potom dostali?"
Guanamara ku mne pristúpil.
„Sem ešte žiadny smrteľník nevkročil," zasyčal. Preglgol som.
„Prečo mi to vravíte?"
„Ale no tak... na koho to hráte? Viem veľmi dobre, že ste smrteľník."
„Ale to je..."
„Nemôžeme riskovať odhalenie našej organizácie. To iste chápete."
„Áno. Úplne," povedal som, hoci som mal stále problém pochopiť význam jeho slov.
„Tým pádom by som ocenil, keby ste sa nebránili."
Spozornel som.
„Čo tým myslíte?" spýtal som sa. Guanamara sa temne usmial. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Rýchlo som sa obrátil a chňapol po kľučke. Avšak tá tam nebola. Miesto toho tam bolo nič. Totálne prázdno. Striaslo ma.
„Tu nie sme vo svete ľudí," povedal Guanamara, „odpor je preto zbytočný."
Vrátil sa na svoju stoličku a zavolal:
„Franz, už môžeš vyliezť."
A zo skrine k môjmu obrovskému prekvapeniu vyliezol Franz Kafka. Decentne si oprášil svoj oblek od nánosov prachu. „Ahoj," pozdravil.
„Čo to má znamenať?" zvolal som a hlas sa mi pritom nebadane chvel.
„Prepáč, ale zradil som ťa..."
„Tak to ti pekne ďakujem!"
Franz rozhodil rukami.
„Franz je v skutočnosti môj zástupca," prehovoril Guanamara, „a jeho úlohou bolo nalákať sem niekoho, kto je veľkodušný, poslušný a tupý obetný baránok. Hodili ste sa na to vynikajúco, neurazte sa."
„Nemôžete ma tu držať!" vyhlásil som, „To je predsa..."
„Môžeme," skočil mi Franz do reči, „a aj to urobíme."
„Prečo?"
„Z jednoduchého, prostého dôvodu," ujal sa šéf opäť slova, „máme bordel v evidencii. To viete."
„A čo s tým mám ja?"
Začínal som mať neblahé tušenie.
„Ešte vám to nedošlo? Vy nám tú evidenciu roztriedite! Urobíte v tom poriadok!"
„Ale to bude práce aspoň na stotisíc rokov!"
„To ťažko, synak. Budete pracovať na smeny. A nie stotisíc rokov, ale po celú večnosť. To je, čo?"
Nemohol som tomu uveriť a aj som to povedal.
„Nemôžem tomu uveriť! Ako je to možné?"
„Nemá zmysel sa hrabať v podrobnostiach," odsekol Gunamara stroho.
„Lenže práve toto ten zmysel vôbec nedáva!"
„Ser na to," povedal Franz, „život je aj bez toho dosť absurdný."
A mne nezostávalo nič iné, len pokorne sklopiť zrak a uznať, že má pravdu.
Dátum vloženia 24. 1. 2009 22:24
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2414
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Bielyk

    Dynamika, fajn, všetko OK. Záver v pohode.
    Môže byť.

    28. 1. 2009 17:49