Basnicky.sk

Auto nerušene prefrčalo okolo ďalšej stopky a Anita sa znepokojene zamrvila. Uprela oči von oknom, kde sa plazivo rozlievala noc. Necítila sa príliš pohodlne. A táto nečakaná nočná jazda jej tiež veľa pokoja nepridávala. Ale aj tak je od Ivana pekné, že ju niekam vzal, hoci ešte stále nemala tušenie, kam to vlastne idú. Cesta pod kolesami starej fordky ubiehala síce v rýchlom tempe, ale jej sa zdala nekonečná.

„Povieš mi už kam ideme?" zívla a poškrabala sa vo vlasoch.

„To je prekvapenie," uškrnul sa Ivan a mierne pridal plyn. Anita chápavo kývla hlavou. To je celý on. Prekvapeniami ju zásoboval už od svadby pomerne pravidelne. A treba povedať, že tie prekvapenia stáli za to. Ivan si to ako vychytený právnik mohol dovoliť a ona mu v tom rozhodne nebránila. Neoboznámený človek by dokonca mohol tvrdiť, že si ho brala práve kvôli takzvanej „finančnej voľnosti." A asi by to ani nebolo príliš ďaleko od pravdy. Anita sa letmo usmiala a znova zazívala. Ivan si pretrel oči.

„To musí byť teda poriadne prekvapenie," poznamenala Anita.

„Prečo myslíš?"

„No... Keď tam vedie taká dlhá cesta..."

„Hm."

„Fakt mi nechceš prezradiť, čo si pre mňa prichystal?" spýtala sa, vyzývavo naňho žmurkla a dotkla sa mu kolena obnaženým stehnom.

„Možno o chvíľu," povedal.

„Prečo tam musíme ísť v noci?"

„Kvôli bezpečnosti."

„Bezpečnosti?"

„Hej. A ešte kvôli tomu, že to lepšie vynikne potme..."

„Myslím, že rozumiem," povedala a v duchu si už predstavila nejakú romantickú večeru pri sviečkach, zakončenú veľkolepým ohňostrojom. A nejakým tým diamantovým náhrdelníkom k tomu. Ako bonus. Ivan sa pousmial a povytiahol obočie. A už to príde, pomyslela si Anita. Teraz mi to prezradí. Priam mu na tvári videla, ako to už nedokáže vydržať. Vždy sa až prehnane tešil, keď mohol niekomu urobiť radosť. A teraz to bola práve tá radosť, ktorá mu bublala za tou jeho navonok pokojnou tvárou. Anita ho už poznala dostatočne dobre, aby to dokázala odhadnúť. Ivan vytiahol z vrecka takmer prázdny balíček od cigariet a jednu si zapálil. Vyfúkol dym a jazykom si navlhčil pery.

„Zlatko, ty vieš, že ťa milujem, však?" spýtal sa.

„Isteže. A ja milujem teba," usmiala sa.

„Veď práve," zahundral a znova potiahol.

„Nebudem ti klamať," vyhlásil napokon. „Ty sama vieš, že lži sa mi naozaj hnusia."

„Áno, miláčik."

„Chcem ti len povedať, že mi je to ľúto."

Až vtedy sa naozaj zľakla. Trochu sa od neho odklonila a pozorne sa naňho dívala.

„Čo ti je ľúto?" spýtala sa ticho. Obrátil k nej hlavu, uprel na ňu tie svoje psie oči, usmial sa pokrčil plecami.

„Anita... Ja ťa musím zabiť."

Chvíľu jej trvalo kým dokázala reagovať. Dokonca jej istú dobu trvalo, kým sa dokázala poriadne nadýchnuť. Cítila, ako sa jej trasú ruky. V ústach jej vyschlo. To všetko však bolo spôsobené hlavne šokom. Ešte tomu ani sama neverila. Nie. Bolo by to vôbec možné? Žeby ju Ivan bol schopný...

Prinútila sa párkrát zhlboka nadýchnuť. Usúdila, že ak to má byť žart mala by sa rýchlo pripojiť ku hre. Nútene sa usmiala.

„Dobrý vtip, miláčik," povedala a uvažovala, či aj Ivanovi pripadá jej hlas taký nervózny, ako jej samej. Manžel mľaskol a vyhodil cigaretu cez pootvorené okno.

„Žiadny vtip, Anita. Je mi to ľúto."

„Prestaň s tým," povedala a nervózne poposadla. Demonštratívne od neho odvrátila hlavu.

„Je to tak, miláčik. Ver mi."

„Áno, áno, jasné," snažila sa, aby jej hlasu nechýbal potrebný ironický nadhľad, ale nedarilo sa jej to. Ivan si povzdychol, siahol za chrbát a spod opaska vytiahol revolver. Anita vytreštila oči.

„Tak už mi veríš?" spýtal sa a zamával jej zbraňou pred nosom. Tváril sa, ako dieťa, ktoré sa vyvyšuje nad slabým kamarátom.

Stále to nechápala.

„Ty... ty... ma chceš... zabiť?"

„Áno."

„Naozaj?"

Zamyslel sa.

„Áno," povedal. „Myslím, že naozaj."

Znova k nej obrátil hlavu a zahľadel sa jej priamo do očí. A odrazu to vedela. Ten malý záblesk jej všetko prezradil. Urobí to. Kriste pane, on to naozaj urobí! Anita cítila, ako jej po chrbte steká studený pot a pomaly začína presakovať skrz blúzku. Uvedomila si, že jej pravá ruka sa nenápadne zakráda ku kľučke na dverách vedľa nej. Okamžite ňou však cukla naspäť. Vyskočiť z auta pri tejto rýchlosti by bola samovražda. Síce by ju to nezabilo, ale akú šancu by mala na útek? Žiadnu.

Ale čo iné mohla dofrasa urobiť?

Nevedela a tak len bezbranne hľadela na toho muža, o ktorom by ešte pred piatimi minútami povedala, že ho pozná lepšie, ako vlastné topánky. Čakala, že prehovorí. Že jej to vysvetlí. Ale bolo tu vôbec čo vysvetľovať?

„Zrejme je to pre teba šok," prehodil Ivan konverzačne.

Neodpovedala.

„Ale vieš... musím to urobiť."

„Pr... Prečo?!" zasyčala.

„Kvôli kariére," odpovedal.

„Čože?"

Premasíroval si hrdlo a očividne rozmýšľal, ako jej to povedať jasne a zreteľne.

„Vieš, Anita," začal a jeho hlas znel akosi ustato, „náš vzťah už nie je tým, čím býval."

„Čo? Čo tým myslíš?" spýtala sa zmätene.

„Myslím tým presne to, čo tie slová vyjadrujú," povedal pokojne. „Od našej svadby to s tebou ide dolu vodou..."

„So mnou?" zvolala podráždene.

„Áno," prikývol. „A hlavne s tvojimi požiadavkami, ktoré sú čím ďalej tým finančne náročnejšie, chcel by som dodať."

Nevedela čo na to povedať.

„Keď k tomu pridáme ešte tie otravné manželské povinnosti..."

„Tým máš na mysli sex?"

„Áno, Anita. Náš intímný život nestojí za nič. A aby sme si to nemaľovali na ružovo, stojí úplne za hovno. Taká je pravda."

„Nikdy som nepočula, že by si sa sťažoval," odvrkla.

„Sťažujem sa práve teraz," povedal dôrazne a na moment sa odmlčal. „Pochop," začal potom hlasom dobrotivého ocka, ktorý dohovára svojim deťom, „že takéto prostredie má na mňa a moju kariéru neblahý vplyv. Hlavne na moju kariéru."

„Aha!" zaprskala. „Tak tak je to teda! Tebe ide iba o tú tvoju posratú prácu, že?"

„Teraz si to trafila, Anita."

To s akou nenútenosťou to vyslovil, ňou mierne otriaslo.

„Je mi z teba na grc!" povedala.

„Neviem prečo," poznamenal. „Kariérizmus hýbe svetom. V dnešnom svete je životne dôležité, aby mal človek stabilné a kvalitné zamestnanie. No nie?"

Preglgla.

„Možno," precedila. „Ale pokiaľ viem, to ešte nie je dôvod na vraždu manželky!"

„To záleží na uhle pohľadu."

„Mohol si podať žiadosť o rozvod..."

„Nie," zavrtel dôrazne hlavou. „To by ma okamžite vyšachoval. Nehovoriac o tom, ako by som vyzeral pred svojimi kolegami v práci."

Auto začalo spomaľovať. Anite sa spalšene rozbúchalo srdce. Ivan stočil volant a zaviedol vozidlo na trávnatý porast. Okolo sa mihali kmene stromov. Potom auto zastavilo, Ivan vytiahol kľúč zo zapaľovania a tlmene si povzdychol. Chvíľu sedeli v úplnej tme. Nakoniec Ivan pozdvihol revolver a jemne chytil Anitu za rameno.

„Nedotýkaj sa ma!" zrevala, až Ivan mierne poskočil. Jej oči pripomínali dve tenisové loptičky. Povzdychol si.

„Je mi jasné, ako sa teraz cítiš..."

„Nie, ani by som nepovedala!"

„Ale skús sa na to pozrieť z mojej strany..."

„Skúšam to, Ivan, ver mi. Ale mám pocit, že sa mi to akosi nedarí."

„Tak to je mi ľúto," povedal. Vystúpil z auta a začal sa blížiť k jej dverám. Teraz, pomyslela si. Zdrhni! Teraz, alebo nikdy! Nedokázala sa však pohnúť. Strach ju úplne ochromil, takže v tejto situácii dokázala iba sedieť a čakať. Čakať na svoju smrť. Ivan pristúpil k dverám, otvoril ich, schmatol ju za vlasy a vyvliekol na chladný vzduch. Až teraz si Anita uvedomila, že jej do nosa udiera odporný pach rybiny. A nebolo divu. Priamo za nimi sa rozprestieral rozľahlý rybník. Ideálne miesto na zbavenie tela. Na druhej strane cesty začínal les.

„Vybavím to rýchlo," sľúbil Ivan a odtistil poistku na zbrani.

„Nerob to, preboha!" skríkla a rozplakala sa. Jemne jej vzal tvár do dlaní.

„Prepáč, Anita," povedal. „Ty vieš, že ťa milujem, ale... proste musíš skapať!"

Opäť sa narovnal, utrel si nos a zamieril. Anite sa pred očami zatmelo. Nemôže tu predsa len tak stáť. Mala by sa brániť. Mala by...

„Zbohom," precedil. V tej istej sekunde sa naňho Anita vrhla, ako hladná šelma a zaryla mu svoje zuby čo najhlbšie do mäsa ruky, ktorá zvierala revolver. Šokovaný manžel vytreštil oči a prenikavo zavrešťal. Zbraň však stále držal. Anita sa nezdržiavala a prudko ho nakopla medzi nohy. Ivan zafunel, zaťal zuby a klesol na kolená, kde dostal ešte poriadnu ranu medzi oči mimoriadne ostrým opätkom Anitinej topánky. Skácal sa tvárou na trávu, ale bolo jasné, že je len mierne omráčený. Anita chvíľu stála, načisto ohromená sama sebou, ako aj nečakaným vývojom situácie. Zdalo sa, že sa na manžela vrhne znova a zbaví ho revolveru, bohužiaľ jej to v tej chvíli pripadalo až príliš riskantné. Ivan sa už začal zbierať na nohy. Anita zaťala dlane v päsť a rozbehla sa k lesu.

„Nie!" zareval Ivan, ktorý už ako-tak stabilne stál na nohách a dokázal aj dvakrát vystreliť. Našťastie pre Anitu, jeho presnosť nebola v tejto chvíli bohvieaká. Netrvalo dlho a Anita sa mu stratila medzi stromami. Ivan ťažkopádne vykročil. Do očí mu stekala krv.

„Ty... ty... ja ťa... zabijem!" reval a vrávoravo kráčal smerom k lesu. Všetko sa s ním točilo. Človek by ani neveril, aké zázraky dokáže obyčajný opätok. Ivan si pretrel oči, vytiahol z vnútorného vrecka saka ploskačku na horšie časy a zhlboka si logol. V tej chvíli sa mu v hlave rozjasnilo a zrak sa zaostril. Potriasol hlavou a rozbehol sa k lesu.



***



Anita sa predierala hustými kríkmi a konármi mladých stromov. Orientácia v lese nikdy nepatrila medzi jej silné stránky a keď sa k tomu pridala ešte aj tma, bolo jej nado všetko jasné, že do cieľa rozhodne nedôjde. To ju však teraz trápilo zo všetkého najmenej. Teraz potrebovala len utekať a striasť sa psychopatického manžela za svojim chrbtom. Neustále zakopávala a prerývane dýchala. Podchvíľou sa obracala, ale nevšimla si, že by ju Ivan prenasledoval. Dotackala sa k ernormne hrubému kmeňu mohutného dubu, oprela sa oňho a sťažka oddychovala. Svet sa s ňou zatočil a cítila sa slabá, ako uschnutý konár pod náporom búrky.

Musíš bežať, okrikovala sa v duchu a pot jej stekal po šiji.

Musíš bežať!

Inak ťa ten magor dostane!

Musíš...

A odrazu k nej doletel prenikavý rev.

Striaslo ju.

Bol za ňou.

Zmätene švihala pohľadom zo strany na stranu, pátrajúc po nejakom vhodnom úkryte. Napokon sa zúfalo hodila do radu divoko rastúcich, ale poriadne hustých, kríkov. V okolitej tme nedokázala rozoznať takmer nič. Dúfala, že na Ivan na tom bude podobne. V tej chvíli jej pri uchu zatrepotal mäkký hlas:

„Dobré ránko, vinšujem!"

Anita sa zachvela a v prvom okamihu dokázala myslieť len na to, že je s ňou koniec.



***



Ivan sa zatiaľ mátožne zakrádal lesom, mieril okolo seba revolverom a snažil sa vnímať každý pohyb a každé zašušťanie lístia.

Musí ju nájsť!

Proste musí!

Nechcel ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby mu zdrhla a vykvákala dnešnú príhodičku fízlom. Väzenia sa nebál, skôr ho trápilo, čo to spraví s jeho kariérou. Pár krokov od neho zapraskal konár. Ivan zovrel revolver v upotených dlaniach a natrčil uši.

A znova prasknutie.

A ďalšie.

Znelo to, ako kroky. Áno, určite to boli kroky. Niekto sa k nemu blížil. Chytil sa rukou za hlavu, v ktrorej sa opäť ozvala bolesť a pozdvihol zbraň, pripravený páliť. A práve vtedy z okolitej tmy vystúpil obtlstnutý chlap s brokovnicou v ruke. Ivan zažmúril a všimol si, že chlap ma na sebe kabát farby nedozretého jablka. Na hlave sa mu skvel klobúk s dlhým pávim perom. Hneď ako si všimol, že má Ivan v ruke zbraň, ustrnul na mieste a nebadane sa roztriasol.

„Kto ste?!" vyštekol naňho Ivan. Zdalo sa, že chlap spanikáril a v tvári trochu pobledol.

„Nikto... poľovník," vykoktal poplašene.

„A čo tu robíte?"

Chlap sa nervne pousmial a nadvihol obočie.

„Poľujem," povedal.

„V noci?"

„Už nie je noc, pane," povedal chlap dobromyseľne. „Sú tri ráno a kačice sa vtedy lovia najlepšie, viete?"

„Aha," zamrmlal Ivan a sklonil hlaveň zbrane. Poľovník k nemu opatrne pristúpil.

„No teda, pane," vydýchol. „Mali ste nehodu?"

„Čo?"

„Na tvári máte krv..."

„Ďakujem. Bez vás by som to skutočne nevedel."

„No...," odkašľal si poľovník a poškuľoval niekde do priestoru ponad Ivanove pravé plece. „Tak ja už snáď pomaly pôjdem..."

„Počkajte," zarazil ho Ivan a zaklipkal očami. „Počkajte chvíľu!"

„Áno?" spýtal sa neisto poľovník.

„Nevideli ste tu náhodou nejakú ženskú?"

„Nie," pokrútil hlavou poľovník. „O tomto čase tu takmer nikto nie je. Prečo sa pýtate, pane?"

„To je moja vec. Takže ste ju nevideli?"

„Ako hovorím, pane."

„Dočerta!"

„S..Stalo sa niečo, pane?"

„Nič, čo by vás malo zaujímať!"

„Aha. No, tak ja už teda pôjdem. Kačice nepočkajú," obrátil sa Ivanovi chrbtom, chystajúc sa odkráčať smerom, odkiaľ prišiel. V tej chvíli v Ivanovi skrsla nepríjemná myšlienka. Ak sa Anita dostane z lesa živá, určite to ohlási na polícii. Pôjdu po ňom. To je jasné. Napriek tomu by sa z toho mohol vysekať. Pozná pár ľudí na vysokých postoch, ktorý by mu pomohli. Síce za pomoci klamstiev, ale to je teraz jedno. Ak by však tento starý svedčil proti nemu mohol by mu poriadne zavariť. A on by svedčil, na to môže vziať jed! Dosvedčí, že ho videl v tom lese, že sa ho pýtal na Anitu, že...

Ivan začal horúčkovito uvažovať. A napokon mu zaplo.

Dá sa tomu predísť. A to dokonca veľmi ľahko. Zahľadel sa na revolver vo svojej dlani.

„Moment!" zakričal za dedom. Poľovník sa obrátil.

„Áno?"

Ivan pozdvihol zbraň. Keď sa poľovníkov zrak stretol s temnou hlavňou revolvera, chvíľu to vyzeralo, že sa od strachu rozsype na prach. Ale to sa nestalo. Ostal iba stáť, v tvári šokujúci výraz človeka, ktorý by si ešte včera nebol ani pomyslel, že sa dnes bude musieť zmierovať so smrťou.

„Je mi ľúto, ale nemôžem riskovať svoju kariéru!" preosial Ivan.

Poľovníkovi sa od strachu rozšírili zrenice. Zdalo sa, že chce ešte niečo povedať.

„Ale...," začal.

Ivan sa k nemu mierne naklonil a v tej chvíli dostal poriadnu ranu do zátylku. Prekvapene sa predklonil a zalapal po dychu. A potom priletela ďalšia rana.

A ďalšia.

A znovu.

Ťažký horársky roh ho mlátil hlava-nehlava až kým neležal na zemi v hlbokom bezvedomí, v kaluži krvi, ktorá mu vystrekla z úst. Anita si zhlboka vzdychla a potom zvesila ruky pozdĺž tela. Tvár a šaty mala špinavé od hliny, na blúzke jej viselo prilepené mokré lístie. Ruky, zvierajúce roh sa ešte mierne triasli. Opatrne prekročila Ivanove telo a pristúpila k poľovníkovi.

„Vďaka za pomoc," povedala, podala mu roh s taktiež objemný zväzok bankoviek. Posledné papieriky od jej Ivana. Ale zachránili jej život. Aspoň na niečo bol ten bastard dobrý. Starý horal sa pousmial popod fúzy a zbežne prebehol pohľadom po peniazoch.

„Ale... To bola maličkosť," skromne hodil rukou, strčil si prachy do vrecka a potom dodal: „Myslím ale, že by ste to mala oznámiť polícii."

„Hm. To je dobrý nápad," súhlasila.

„Ale...," odkašľal si horal, „tu o tejto malej pozornosti môžeme diskrétne pomlčať."

Mierne prikývla, obrátila sa k Ivanovi, vytrhla mu z ruky revolver a vytiahla z vrecka mobilný telefón. Služobný. Vytočila políciu a stručne im vylíčila čo sa stalo. Fízli chvíľu otáľali, nezdalo sa im totiž pravdepodobné, že Ivan, ktorý mal taký perfektný život a hlavne perfektné zamestnanie by bol schopný pokúsiť sa zavraždiť svoju ženu. Ale napokon súhlasili, že prídu. Anita telefón zaklapla a zasmrkala.

„Nemôžem uveriť tomu, že ma chcel zabiť," povedala skľúčene.

„To viete," prehodil poľovník a zahľadel sa na vychádzajúce slnko, „väčšina manželov dopadne nakoniec podobne."

„Vy ste tak nedopadli."

„Veď som ani nikdy nebol ženatý."

Slabo sa usmiala a zadívala sa na Ivana. Jeho telo osvetľovalo mdlé svetlo blížiaceho sa rána. Ležal na zemi, skrútený, tvárou v mokrom lístí a bol dokonale bezmocný.

Vyhrala. Bol to dobrý pocit.

Premýšľala, či je tento druh víťazstva podobný tomu v súdnej sieni. Ivan by jej na to možno vedel odpovedať. Odkašľala si.

A možno, zauvažovala, možno je to aj lepšie... že ho zabásnu. Aspoň od neho bude mať pokoj a ten mamľas jej nebude brániť v rozlete. Iste, s jeho prachami sa bude musieť rozlúčiť, ale nie je predsa jediný zazobanec na svete. A pravdu povediac... vyciciavať boháčov ju už ani veľmi nebaví. Chcela by to skúsiť sama. Okúsiť chuť peňazí zarobených vlastným pričinením.

Ten nápad ju zaujal.

Áno.

Mohla by rozbehnúť vlastnú kariéru. A potom - po čase - si nájsť ďalšieho chlapa. A keby ohrozoval jej kariéru tak...

„Tak," poľovník ju svojim hlasom vrátil do reality, „čo budete teraz robiť?"

Usmiala sa naňho.

„Prihlásim sa na právnickú fakultu."