Basnicky.sk

Každý sa snaží byť dobrým,
aspoň pre svoje okolie nezávadným.
No čo vznikne z ľudských túžob?
Prázdne slová? Nový hrob?

Nedokážem byť asi nikdy tým,
pre iných človekom optimálnym.
Preto ranená duša, biely vták,
má dnes zakalený zrak.


Kalia mu ho slzy čierne,
vyronené možno zbytočne.
Cnosnosti tohto sveta bledé,
brániace v šťastí, tváre bledé.

Moja hlava je síce vo hviezdach,
no sny sú rozšliapané na prach.
Neschopnosťou nie vo mne zakorenenou,
no usilovnosťou večne nedocenenou...

Čo má inšpirovať človeka žiť?
Keď nemôže v láske šťastný byť.
V časoch vychádzajúceho slnka,
obmedzená spoločnosť, za snami sa žblnká...

Nikdy nevzdávajúc tento večný boj,
raz postaví mi životný orloj.
Na ktorý budem hrdý dnes, či zajtra,
hlavne že nezhasne nikdy vo mne vatra.

Oheň citmi vždy hrajúci,
neúspechy života, pocit kajúci.
Všetko dovedie ma na cestu,
kde nájdem krásy vestu.

Nie hocijakú no rovno vlastnú,
už dnes jestvujúcu a jasnú!
Vždy udupanú pred cieľom,
schopnú povstať, znovu zachvátiť sa bojom.