Basnicky.sk

„Naposledy sa ťa pýtam –
cítiš ku mne to, čo ja?
Lebo ak nie, prečo potom
sme tu spolu... obaja?

Prečo ležím vedľa teba?
Prečo cítim tvoju dlaň
v mojej dlani, v mojich vlasoch?
Prečo mi nepovieš, vstaň,

odíď odtiaľ, bol to omyl,
nemám ti čo povedať,
iba ak posledné zbohom?“
„To by som aj mohla snáď...

Akosi však cítim radosť
z toho, že tu teraz si.
Je však iná jak tá tvoja,
tak na náš vzťah nemysli.“

„Viem to, láska.“ „Nehovor tak.“
„Prečo? Veď ťa milujem...“
„Ale ja nie, nerozumieš?“
„Rozumiem, no nechápem.

Prečo iní majú šancu?
Prečo som ju nedostal?“
„Pretože si príliš blízko
a náš vzťah by stroskotal

práve na tom, že sa
príliš dobre poznáme,
že sme dobrí známi
a na nič sa nehráme.

Možno to znie čudne,
ale ver mi, je to tak.
Nedostaneš šancu,
darmo spínaš ruky v znak

prosby. Je to trochu trápne.
Nie sme predsa na strednej.
Vieš dobre, že nepoviem ti
ani áno, ani hej.

nedostaneš šancu,
darmo roníš more sĺz,
hoci nepopieram –
že máš celkom dobrý vkus.“

„Ach, aká si krutá, láska.“
„Nehovor tak!“ „Ľúbim ťa!“
„Nerozumieš? Buď už ticho!“
„Necítiš, čo cítim ja...“

„Došlo ti to? To trvalo
celú večnosť, kamarát...
Nechápem, ako ma vlastne
môžeš mať tak veľmi rád...

Neopätovaná láska predsa
nemôže mať trvanie
dlhšie ako zopár týždňov.
Dovtedy, kým rázne ‘nie‘

nezačuješ od tej, ktorú
platonicky miluješ.
Vytriezvieš – ide sa ďalej
nepýtam sa ťa, či chceš!“

„Keby smútok liečil,
som zdravý jak valibuk.
Ale nanešťastie,
nemôžem do svojich rúk

zobrať tvoju dušu, láska.
len tá by mi dala síl.
Potom by som lámal drevo
a železo vymiesil...

Silu v rukách,
no slabého ducha mám.
Hoc’ ťa ľúbim,
vravíš, že sa iba hrám.

Že sme blízko, príliš blízko,
aby si ma ľúbila.
Že mám prestať dúfať v niečo,
čo si mi nesľúbila.“

„A ani to neurobím –
ten sľub by bol zbytočný.
Nie si nič viac, len kamarát...
Prestaň mať tie hlúpe sny,

v ktorých sme spolu jak pár,
v ktorých ťa vraj milujem,
v ktorých všetko pekne šľape,
ako chceš. No ja nechcem,

aby si mal plnú hlavu
iba mňa.
Minulosť je pasé, preto
sústreď sa

iba na to, čo ťa čaká –
v inom svete, s inou ženou,
môj svet je pre iného.
Pochop, ja som už raz taká,
nebudem na veky vekov
ochraňovať od zlého

tvoje infantilné vnútro
a detinské správanie.
Nezaslúžiš si ty lásku,
len bábiku na hranie...

Nech som akokoľvek krutá,
nechcem ti tým ublížiť.
Vedz, že nastal čas byť veľkým.
Prestaň snívať, začni žiť!

To, čo bolo medzi nami
láskou isto nebolo.
Boli to len pekné chvíle,
zostali sme však sólo

žiadna dvojka, žiaden pár,
len občasná chémia.
Prepáč – že to myslíš vážne,
tak to som netušila.

Teraz to viem, preto radšej odchádzam.“
„Ale ja bez teba zase budem sám!

Bola si mi všetkým,
a to nie som patetický.“
„Nemáš pocit, že ma
vnímaš príliš nekriticky?“

„Neviem, láska, čo to vlastne znamená.
Vnímam ťa, jak vnímať má sa tá žena,
ktorú ľúbim, pri ktorej chcem prežiť zvyšok života...“
Dosť už, prosím, prestaň sa správať jak sirota,

pre ktorú neexistuje iná,
pre ktorú niet inej méty,
pre ktorú len jedno slnko
na tom veľkom nebi svieti...“

„Načo sú mi iné slnká,
keď milujem iba to,
pri ktorom sa cítim živý?

Načo blúdiť celým nebom,
keď som už raz našiel tú,
pri ktorej pocit hrejivý

prúdi celým mojim telom,
kántri všetky nemoci...“
„Čo je s tebou? Spamätaj sa!“
„Mne už nieto pomoci...“

„Odchádzam. Zatváram dvere.
Rob so sebou, čo len chceš.
Dúfam, že na mňa čoskoro
absolútne zabudneš.“

„Ďakujem za prianie, lás...
Aj tak už pokročil čas.
Ďakujem za všetko, láska,
nevydám už ani hláska

o tom, že ťa veľmi ľúbim,
nikomu už nevytrúbim
svoje tajné pocity.
Krčah je už rozbitý.

Škoda, že som nestihol nájsť studňu tvojej lásky.
Škoda, že tu veršujem a maľujem obrázky...
Škoda tejto dlhej básne,
veď všetkým hneď bolo jasné,

že som prípad stratený,
že stále nezmierený
s tým, že tu už dávno nie si.
Že tu nemá zmysel riešiť

vôbec nič, čo by som riešil
za iných okolností.
Mám pocit, že pre dnešok už
stačilo tej slabosti,

ktorá zo mňa vytvorila chudáka,
čo nerobí nič, a ktorý len čaká,
že osud zaň všetko vybaví...
Začínam mať vážne obavy...“

...

Okno. Rímsa. Vyskočil.
Na život už nemal síl.
Bez tej, čo ho opustila...
„Ach, jak rada by som žila

vedno s tebou. Naveky.
Veď som o tom vždycky snila.
Osud to zariadil inak...
...radšej som sa vytratila.

Doktor vraví, že mám mesiac,
potom príde, čo prísť má –
nechcem, aby si to vedel,
a preto som odišla.“