Basnicky.sk

Keď som ho uvidel po prvýkrát, napadlo mi, že patrí k nejakej sekte. Takým tým týpkom, čo sa mlátia žeravými reťazami a rany si dezinfikujú soľou. Smrdel, ako stádo byvolov vlasy mu práve znásilňovalo tísic zelených kobyliek. Jeho tvár bola posiata množstvom vredov a okolo hlavy mu krúžili nenažrané muchy, zeleno-kovovej farby. Líca mal naduté, akoby spracovával nejaké mimoriadne nechutné sústo.

„Zdravím," povedal som a snažil sa vykúzliť úsmev. Chlapík otvoril ústa, z nich mu vyskočila vypasená ropucha a pristála priamo na mojom stole. Chvíľu sme sa očumovali s rovnako debilnými výrazmi, až som napokon zdvihol zrak.
„Čo to má byť?" spýtal som sa nahnevane. Niečo mi hovorilo, že by som MAL BYŤ nahnevaný, hoci sa toho zase toľko nestalo.
„Prepáčte," chlap sa nesmelo uchechtol, schmatol ropuchu a hodil si ju do vrecka. „O chvíľu sa zadusí," oznámil môjmu znechutenému ksichtu. Napriahol ku mne ruku.
„Som Johan Tetrov," oznámil.
„Dobre. Ja sa hádam predstavovať nemusím," nechal som ruku vysieť vo vzduchu. Pokynul som mu rukou k voľnej stoličke, ale to sa mu už z úst začala drať ďalšia ropucha. Chlap očervenel a potom ju s vypätím všetkých síl prehltol. Venoval mu unavený úsmev a posadil sa.
„Niečo mi hovorí," utrúsil som, „že toto bude skutočne zaujímavý prípad."
Vážne prikývol a po tom po mne šľahol podľadom spod vriedkami poďobaného obočia.
„Predpokladám," spustil Tetrov vážne, „že ste oboznámený so Svätým Písmom, O'Really."
„To rozhodne áno."
„Áno?" spýtal sa živo. „A ktorú časť máte najradšej?"
„I ja pošlem vás do riti psej matere."
„To nepoznám..."
„Marek, 34:12," zareagoval som pohotovo a usmial sa. Potom som sa k nemu mierne naklonil a precedil:
„K veci, Tetrov!"
Smutne prikývol a povedal:
„Hovorí vám niečo výraz „desať rán egyptských?"
„Niečo hej."
„A čo, ak smiem vedieť?"
„No... Že tie rany dopadli s najväčšou pravdepodobnosťou na Egypt."
„Presne!" vyhlásil. „Ale bohužiaľ," stíšil hlas, „teraz dopadli priamo na mňa."
„Čo prosím?"
„Dobre ste počuli."
„Aha. Takže na vás Boh zoslal desať egyptských rán?"
„Boh nie."
„Nie? A kto teda?"
„Faraón Nachmeón III."
Uchechtol som sa.
„A to viete odkiaľ?"
„Napísal mi niekoľko výhražných listov."
„No a? Snáď mi nechcete povedať, že bol taký ohľaduplný a podpísal sa."
„To nie. Ale nebolo ťažké dopátrať sa pravdy. Jeho rukopis je nezameniteľný a on sám je pomerne známa osoba vo verejnom dianí. Viem to, pretože som... ehm... s ním už mal do činenia. Podrobnosti by som si však rád nechal pre seba."
„Myslím, že to tak bude lepšie," povedal som nonšalantne. „Čo chcete odo mňa?"
„Vypátrajte Nachmeóna a zbavte ma tej kliatby."
„A ako to mám podľa vás urobiť?"
„Čo ja viem? Vy ste detektív, nie ja."
„Fajn. Ale myslím, že prostým prehovorením do duše sa to nevyrieši."
„To by ste sa čudovali," zakýval hlavou. „Možno si fakt potrebuje iba pokecať..."
„Ale preto na vás ešte nemusí uvaľovať smrtiace kliatby."
„No... Každý si nejako lieči komplexy."
„Dokelu, Tetrov!" zvolal som prenikavo. „Láskavo toho hajzla neobhajujte!"
„Ako si želáte," šepol a sklopi zrak. „Takže? Vezmete to?"
„Vezmem, Tetrov, ak vás to poteší."
„Ale mali by ste sa poponáhľať," odkašľal si.
„Nie som zvyknutý pracovať v časovom strese."
„No... Ale aj tak... Čím rýchlejšie to vybavíte, tým lepšie."
„Prečo?"
„Pretože som dnes ráno zistil, že všetka krv v mojom tele sa zmenila na vodu."
Nastalo ticho, počas ktorého sme na seba dementne hľadeli.
„To myslíte vážne?" spýtal som sa.
„Áno."
„Ďalšia rana?"
Trpko sa usmial.
„Ďalšia rana."

***

Podarilo sa mi zistiť, že ten Nachmeón pracuje na Ministerstve vnútra. Nebolo ťažké vypátrať ho. Ani jeho a ani jeho povolanie. Všetko sa ku mne dostalo obvyklými kanálmi. Obvolal som pár ľudí a bolo to. Koniec-koncov, s menom ako Nachmeón sa príliš neschováte. A je jedno, akú číslovku za menom máte. Obliekol som sa do svojho najlepšieho (maturitného) obleku a na oči si založil slnečné okuliare. Všetky ministerstvá sú bez výnimky zlovestné miesta a tak som nechcel narobiť príliš veľa rozruchu a ani nepútať veľkú pozornosť. Samozrejme, neplánoval som predstaviť sa pod svojim menom, taký sprostý ešte nie som. Preto aj to odlišné oblečenie... Nevedel som síce presne, či som sa trafil do súčasnej „tajno-agentskej" módy, ale pre tentokrát som dúfal, že všetky tie hollywoodske filmy neklamú.

Keď som vstupoval na obávanú pôd Ministerstva, bolo už takmer poludnie. Budova zívala prázdnotou a po chodbách sa preháňali obrovské guče prachu. Zamieril som k recepcii, kde posedávala nejaká staršia, korpulentná ženština a pilníkovala si nechty. Tuky jej prevísali takmer až cez do plastové sklo. Bol to pohľad pre otrlých. Alebo pre labužníkov. Zhlboka som sa nadýchol. Tak. Teraz to hlavne nesmiem pobabrať. Pristúpil som k nej.

„Agent Peter Segal," predstavil som sa a ani som nepohol brvou. Umenie klamania som zvládal perfektne, ale aj tak bolo dôležité, aby sa mi hlas zbytočne nezatriasol. Žena zdvihla hlavu.
„Áno?" spýtala sa. Trvalo mi pol sekundy, kým som vymyslel dostatočne prefláknuté meno.
„Okamžite ma spojte s Johnom Smithom," povedal som. Hlas, ktorým som vetu preniesol, oznamoval, že situácia je vážna. Priam veľmi vážna. Možnože až celonárodného teroristického charakteru. Dokonca vážnejšia, než napríklad to, že si pápež omylom utrel zasoplený nos do svojej posvätnej štóly. Nasledujúce dve mikrosekundy som strávil v šialenej neistote.
„Okamih, prosím," usmiala sa žena a podala mi slúchadlo.
Bingo! Opäť sa potvrdila moja teória, že v tomto štáte neexistuje firma, v ktorej by nepracoval John Smith. To je jedno aký. Vzal som slúchadlo a priložil si ho k uchu. O chvíľu sa ozval hlas.
„Áno? Tu John Smith," mal anglický prízvuk.
„Tu je zvláštny agent Peter Segal," povedal som. „Potrebujem urýchlene hovoriť s jedným vašim podriadeným!"
„S mojim podriadeným?" uisťoval sa.
„Dofrasa, Smith, veď vám to hovorím!"
„A... s ktorým?"
„S istým Nachmeónom III."
„Ale..."
„Žiadne ale, Smith. Je to otázka života a smrti, okamžite mi povedzte, kde by som ho našiel!"
Smith musel byť poriadne zmätený.
„Ste z FBI?"
„To nie je podstatné!"
„Nemôžem vám to predsa len tak povedať!" reptal.
„Ale môžete, Smith. Verte mi, že môžete."
„Veď ani neviem, kto ste."
„Agent Peter Segal, už som vám to povedal."
„Ale z FBI nie ste, však?"
„Nie. A ani z CIA."
„Poslal vás Jimmy Grant?"
Absolútne som netušil o kom hovorí. Pod tak humusným menom, ako Grant som si dokázal predstaviť akurát tak nejakého tupého, obstarožného pornoherca, čo sa celé dni kŕmi klobásami.
„Grant je utáraný kretén," spustil som po chvíli. „Nedovidí si ani na špičku nosa!"
„To si nemyslím."
„Prečo?"
„Pretože som si ho práve vymyslel."
Dofrasa. Zalialo ma teplo, ale ustúpiť som už nemohol.
„To nič nedokazuje."
„Že nie?!"
„Nie. A viete prečo, Smith? Viete?"
„Nie."
„Jednoducho preto, lebo mňa Grant skutočne poslal."
„Ale on neexistuje!"
„A to ste odkiaľ vycucali."
„Veď," do Smithovho hlasu sa začalo vkrádať zúfalstvo, „som vám povedal, že som si ho práve vymyslel."
„Možno áno. Ale môj nadriadený sa volá presne tak isto. Čírou náhodou, samozrejme."
„Nikdy som o ňom nepočul."
„Smith, úprimne... Ide o jedného z najmocnejších šéfov, najvplyvnejšiej tajnej organizácie, ktorý v záujme utajenia dokonca chodí na špeciálne podzemné záchody. A vy sa čudujete, že ste o ňom NEPOČULI?"
Odmlčal sa. Premýšľal.
„Myslím, že ste ma dostali," skonštatoval.
„To je, čo?" povedal som bez akejkoľvek súvislosti.
„To teda je," odpovedal trochu zmätene. Znova som začal nachádzať pôdu pod nohami.
„Ale aby som vám ukázal dobrú vôľu, tak si to pokojne overte!" povedal som neuvážene.
„To je dobrý nápad!" povedal. „Moment, prosím!"
„Sakra, Smith, na to nie je čas!"
„Ale povedali ste, že..."
„Nie je čas!"
„No, ale aj tak... Ale ako mám vedieť, že ma nevodíte za nos?"
„Smith," povedal som mrazivo. „Za nos vás skutočne, ale skutočne nevodím. My agenti nemáme zmysel pre podobný absurdný humor."
„Čo to dopekla trepete?!"
„Pozor na jazyk, Smith! Neviete koho urážate!"
„Tak ja vás urážam?!"
„Upokojte sa! Jediné, čo od vás chcem je číslo!"
„Aké číslo, zase?"
„Číslo kancelárie Nachmeóna III. Máte tu predsa očíslované kancle, nie?"
„No to teda nie. Používame hieroglyfy."
Áha. Bol som na správnej stope.
„Tak mi proste opíšte, ako sa tam dostanem!"
„Najprv si vás trochu preklepnem!"
„Neunúvajte sa, Smith. Ste len obyčajný úradník. Aj tak by ste nezistili, či vám hovorím pravdu."
„A hovoríte?"
„Jasné, že áno."
„Dobre," rezignoval. „Nájdete ho v miestnosti so slnkom na dverách."
„Fajn. A na ktorom poschodí?"
„Čo tým myslíte?"
Vzdychol som si.
„Smith, nehovorte mi, že neviete čo sú schody. To my ani nehovorte."
Odkašľal si.
„Tretie poschodie," povedal neisto.
„Vďaka, Smith. Peniaze vám pošlem na účet."
„Aké peniaze?!"
„Malá pozornosť od tajných služieb."
„Och, vďaka," povedal, očividne polichotený. Potom mi začal diktovať číslo účtu, ale to som už tresol slúchadlom a zamieril priamo k výťahu. Recepčná, ktorá ma stále uprene pozorovala, klipkala očami a rukou si naprávala tukové vankúšiky na bokoch. Z môjho rozhovoru musela byť šokovaná. V duchu som ju poslal do hája a pokračoval v trase.

***

Kým som kráčal chodbou k daným dverám, svedomito som si pripravoval svoju neotrasiteľnú a nevyvrátiteľnú reč. Plánoval som začať tým, aké je uvaľovanie kliatieb nemorálne a opovrhnutiahodné. Táto časť mi podľa výpočtov mala zabrať asi desať minút. Dokonca som sa zaviazal, že k tomu pridám aj pár krikľavých paralel s Hitlerom a Treťou ríšou. Pochyboval som však, že mi na to Nachmeón skočí. Takíto smradi začnú počúvať až po niekoľkých varovných výstreloch. A poniektorí až po ostrých. Aj na to som pravdaže myslel a teraz som len vo vrecku kŕčovito stískal svoju pištoľ so striebornými nábojmi.

A už som bol pred dverami. Slnko, namaľované akrylovými farbami sa na mňa škerilo a ja som nasrdene stisol kľučku a vošiel som. Privítal ma pach hnijúcich ponožiek, naložených vo formaldehyde. Za stolom sedel nejaký chlap, na otáčacom kresle. Do tváre som mu nevidel.
„Pán, O'Really, predpokladám," povedal chrapľavým baritónom.
„Odkiaľ to viete?" spýtal som sa prekvapene. Chlap sa otočil smerom ku mne. Sánka mi poklesla, ako padacie dvere.
„Vy?!" spýtal som sa. Tetrov vážne prikývol a zapálil si cigaretu. Dosť sa zmenil, odvtedy, čo som ho videl naposledy. Vredy zmizli, muchy, kobylky a ropuchy tiež. Hľadel som do tváre vykefovaného, vymasteného a rozmazneného šéfíčka, ktorému tento džob zrejme dohodil zazobaný foter.
„Veru ja," povedal Tetrov, pretože som tam iba stál a čumel naňho.
„Takže to vy ste Nachmeón!" vyhlásil som, akoby som práve vo vetchom predavačovi z Hypernovy odhalil Bin Ládina, spokojne si užívajúceho penziu.
„Nebuďte hlupák, Earl!" okríkol ma. „Žiadny Nachmeón neexistuje!"
„Čo to znamená?"
„Že som si ho vymyslel."
„Nerozumiem. Kto ste potom vy?"
„To viete. Volám sa Tetrov."
„Nechajte si tie rečičky!" povedal som ustato. Tetrov sa pousmial.
„Je to tak. Som Johan Tetrov, detektívny inšpektor."
„I-inšpektor?" hlas sa mi mierne roztriasol. Horúčkovito som začal uvažovať, či mám so sebou detektívny preukaz. Tetrov si ho však nevypýtal. Iba tam sedel a so záujmom si ma obzeral.
„Prečo ste si ma najali?" spýtal som sa zmätene.
„Aby som si vás preveril," uškrnul sa. „Chcel som vedieť, či tento prípad zvládnete."
„A kvôli tomu ste na seba uvalili biblickú kliatbu?"
„Áno. To viete, svoje povolanie mám skutočne rád."
„A nie je nič, čo by ste preňho neurobil, však?"
„Aj tak sa to dá povedať."
„No... A obstál som?"
Tetrov stisol čeľuste a zvážnel.
„Áno," povedal napokon. „Našli ste ma, takže... áno, Earl. Obstáli ste."
„No... To som si myslel!" hrdo som na narovnal a potom v návale skromnosti dodal: „Ale nebolo to príliš ťažké."
„Chcete tým povedať, že by ste zvládol niečo náročnejšie?"
„Nie. Chcem tým povedať, že nabudúce to môže byť ešte ľahšie."
Tetrov sa usmial a prehodil:
„Obzvlášť tie vaše lži na recepcii na mňa mimoriadne zapôsobili."
„Odkiaľ o tom viete?"
„Ale, Earl... To, že vyzerám, ako obyčajný humanoid, ešte neznamená, že som človek."
„Myslím, že rozumiem."
„To je dobre," povedal a vytiahol spod stola nejaký fascikel. Otvoril ho a načarbal niečo na jeden z papierov. Potom ho opečiatkoval a podal mi ho.
„Čo to je?" spýtal som sa.
„Predlžujeme vám licenciu," povedal.
„Vy?"
„Hej," prikývol a potom sa poobzeral. Trochu znepokojene. „Earl, poviem vám pravdu, dobre? Jediným dôvodom, prečo sa táto kontrola uskutočnila, je istá... povedzme, že... nespokojnosť v určitých vládnych kruhoch. Je to nespokojnosť s vami a vašou prácou."
„Hovoríte dosť abstraktne."
„Hlavne majte oči otvorené!" utrúsil Tetrov, keď si uvedomil, že to so mnou týmto štýlom ďaleko nedotiahne.
„To mám vždy, verte mi!" usmial som sa.
„Pre vaše dobro, dúfam, že áno. Pretože ak nie, prídete o licenciu a môžete ísť mazať na pracák."
„Budem na to pamätať, Tetrov."
„Fajn," usmial sa a miernym kývnutím hlavy mi dal najavo, že rozhovor pokladá za skončený. Vstal som a mlčky naňho hľadel.
„Áno?" spýtal sa, keď si uvedomil, že predmetom môjho záujmu nie sú jeho odporne modré očičká.
„A čo moja výplata?"
„Zrejme žartujete," zakašľal Tetrov prekvapene. Pokrčil som plecami.
„Prečo by som mal?"
„Toto nebol regulérny prípad, O'Really, rozumieme si?"
„Nie tak celkom."
„Peniaze nedostanete."
„To myslíte vážne?"
„Smrteľne."
„A čo keď to tak nenechám?"
„Chcete ma vydierať?"
„Uvažujem o tom."
„Hm. No, tak povedzme, že... ak sa budete montovať, či nebodaj sa budete pokúšať pohnať túto záležitosť vyššie, môžem vás ubezpečiť, že isté dvere pre vás ostanú navždy zatvorené."
„Aké dvere?"
„Dvere života."
Odmlčal som sa.
„Chápem," povedal som mrazivo. „Ďalšia abstrakcia, čo?"
Trpko sa usmial.
„Ďalšia abstrakcia."