Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Gangstaz paradajz? To ťažko!

„Najväčším lákadlom k vykonávaniu zlých skutkov je nádej na beztrestnosť."

- Cicero


1.

Uviedli ma do veľkej pracovne, ktorá o majiteľovi prezrádzala, že má priaznivé sklony k výtvarnému umeniu. Po stenách boli rozvešané tie najlepšie obrazy mnohých maliarskych majstrov. Dalího fantasmagórie. Kleeho neuchopiteľné vízie a dokonca aj naivistické obrázky Nikifora Krynického. A samozrejme nesmela chýbať Mona Lisa. Mona Lisa patrí do repertoáru každého milovníka umenia. Ani Cortéz nebol iný. Umenie zbožňoval priam chorobnou láskou. Ak však existovalo ešte niečo, čo miloval viac, určite to bolo mučenie a vraždenie nespolušných poskokov.

A náhoda chcela, že ja sám som sa práve teraz ocitol v tomto nepriaznivom svetle. Cortéz sa na mňa zadíval, zvraštil obočie a potom celkom pokojne kývol hlavou k voľnému kreslu. Bodyguard, ktorý celý čas postával za mnou ma teraz mierne postrčil. Očividne si myslel, že tak náročnú trasu by som nebol schopný absolvovať bez jeho vrúcnej pomoci. Opatrne som urobil dva kroky a posadil sa. Cortéz sa na mňa zahľadel. Pri pohľade do jeho jasných modrých očí ma zamrazilo. Uhol som pohľadom a zadíval sa na fotografiu jeho podarenej rodinky, ktorá trónila na stole, tak aby ju každý videl. Osvetľovala ju mimoriadne drahá sodíková lampa a zobrazovala starého (vtedy ešte podstatne mladšieho) Cortéza a jeho dvoch synov vo veku desať rokov: Azazela a Redineesa, čo boli fakt ostrí týpci. Obaja sa angažovali v zahraničnej politike a vodilo sa im skutočne výborne. Viac som však o nich nevedel. A ani som po tom netúžil. Stačili tie klebety, čo sa ku mne dosniesli.
Odkašľal som si a zahľadel sa ešte hlbšie a to priamo do zeme. To však bossa nevyviedlo z miery. Svoj post zastával už toľko rokov, že ho už skutočne nič nemohlo vyhecovať. Zdalo sa mi, že miestnej mafiánskej cháske šéfoval už dlho predtým, než ma ráčili vyprdnúť na tento svet. Nevedel som, koľko má rokov, ale mal som tušenie, že sa to blížili k stovke. Napriek tomu vyzeral neobyčajne mlado, až to zaváňalo nejakými pekelnými mocnosťami. Cortéz pohladil svojho miláčika - africkú mačku, ktorá mu trónila v lone - a zhovievavo sa na mňa zadíval. V kútiku mu to mierne cuklo, v náznaku úsmevu.
„Kde je?" spýtal sa medovo. Odkašľal som si a stále klopil zrak do zeme. Vedel som prirodzene na čo naráža. Na svoj kufrík. Kufrík plný prachov. Bola to v podstate triviálna úloha. Vyzdvihnúť kufrík od obchodného partnera a doručiť ho Cortézovi priamo pred čumák. To by zvládol aj ten najpodradnejší poskok. Ale ja nie. Ja som mal smolu. Ako obvykle.
„Nemám ho," hlasno som preglgol. Cortéz vzhliadol a tvár mu zbrázdilo prekvapenie. Akoby to už nevedel. Och, kdeže. On to vie. Vie všetko. Zrejme si so mnou chcel len zahrať divadielko. Tak si to viac užíval, aspoň sa mi tak zdalo.
„Nemáš," zopakoval, pričom efektne vypustil otáznik. Rozhostilo sa napäté ticho.
„A prečo ho nemáš?" preťal ticho boss. Rozbúšil sa mi myokard, ale snažil som sa, aby sa mi hlas príliš nechvel:
„Totiž... Ukradl... Ukradli mi ho... V električke."
Boss sa zháčil. Toto nečakal, pomyslel som si. Prekvapenie v jeho očiach bolo tentoraz úprimné. Až tak dobrý herec zase nebol. Zdalo sa mi, že viem, čo mu chodí po rozume. Tú krádež by ešte dokázal prežuť, ale krádež v električke??? Nie je šanca. Celého ma prestúpil nepríjemný pocit, že v jeho očiach som práve klesol pod najnižšiu možnú úroveň. Aj tá posratá africká mačka mala viac dôstojnosti, než ja. Ale nečudoval som sa. Taká dôležitá zásielka a mne ju udrbe nejaký sprostý chmaták, všakže...
„V električke," opakoval oznamovacím tónom.
„Áno."
„Číslo?"
„Dvesto jedna."
„Koľko v nej bolo ľudí?"
„Nie veľa. Asi desať."
„Kto to bol?"
Odmlčal som sa a pery sa mi roztriasli.
„Ja neviem," povedal som. Cortéz zaškrípal zubami a na jeho tvári som videl, ako sa z neho vyplavuje všetok hnev priamo na povrch. V kútikoch úst sa mu penilo a presakovali stružky žlče.
„Chceš mi povedať, že v električke, v ktorej sa nachádzalo desať ľudí si si nevšimol toho bastarda, čo ti ujebal moje prachy???"
Slovo „moje" zdôraznil s akýmsi škodoradostným sadizmom.
„No, viete," začal som a bezmocne rozhodil rukami. „Asi som si trochu zdriemol."
„Asi si si trochu zdriemol???" zreval Cortéz afektovane a začal zbesilo trieskať po svojom stole, čo bol originál od samotného Thomasa Chippendala.
„Ja... ja... veľa pracujem," bola to úbohá výhovorka a on to vedel.
„Obyčajná donáška! Obyčajná, triviálna donáška! Aj postihnutý žabiak by to zvládol lepšie!"
„O tom nepochybujem, pane."
Dofrasa. Naozaj som to povedal nahlas?
Cortéz sa ku mne naklonil. Zaklipkal očami a tri sekundy mlčal.
„Vieš, čo si myslím, ty smrad?" spýtal sa napokon.
„To netuším."
„Že si tie prachy ujebal ty."
„Č.. Čože?"
„No áno. A prečo nie? Tá tvoja historka s krádežou je tak sakramentsky nepravdepodobná, až mi to zviera riť! Na to by ti mohli skočiť maximálne v katolíckej škole, ale mne na frňák takéto kokotiny láskavo nevešaj!"
„Je to pravda!" zvolal som plamenne, v záujme hájiť svoju pravdu. „Naozaj mi ten kufrík ukradli. Toto je nebezpečné mesto!"
„Hovno! Klameš! Cítim to až sem!"
„Pokojne si to overte!" zvolal som. Ihneď som sa však zarazil. Ako overiť niečo takéto? Cortéza však ten nápad viditeľne zaujal. Luskol prstami a vedľa jeho stoličky okamžite vyrástol bodyguard. Cortéz mu nadiktoval moju adresu, bodyguard prikývol a vybehol z miestnosti.
„Nepreháňate to trochu?" znepokojil som sa.
„Drž hubu! Pôjdeme aj do pekla, ak bude treba!"
Bodyguard sa vrátil o dvadsať minút. V rukách niesol popísaný zápisník.
„Pod posteľou tony prachu," hlásil. „Smradľavé ponožky v kúpeľni a niekoľko domácich kondómov s prasačích čriev. Inak nič podozrivé."
„Mhm...," Cortéz si zamyslene prešiel po strnisku.
„Tak už mi veríte?" spýtal som sa a v duchu sa už pripravoval na tú spúšť, ktorá ma doma očakávala. Cortéz odrazu chmatol niekde pod stolom a vytiahol obrovský, pozlátený revolver. Naklonil sa ku mne a začal mi ním ďobať do koreňu nosa.
„Mal by som ťa na mieste odstreliť!" povedal temne. Vedel som však, že to neurobí. Ak by to urobiť chcel, už by bolo dávno po mne.

Cortéz nemal vo zvyku oznamovať odstránenie svojim budúcim obetiam vopred. „Ale máš šťastie," potvrdil vzápätí moje myšlienky a skĺzol revolverom na kolená. Africká mačka si ho zvedavo obzerala a labkami začala šmátrať v blízkosti spúšte. Hlaveň teraz mierila priamo na Cortézove slabiny. Mačke to však v zábave očividne neprekážalo.
„Mám pre teba úlohu," povedal Cortéz. Prekvapilo ma to. Po tej minulej šichte by ma prekvapilo aj to, keby mi s plnou dôverou dal za úlohu vyčistiť mafiánske hajzle.
„Počúvam."
„Infiltruješ sa do vily konkurenčnej „rodiny"... Asaniho rodiny, konkrétne," riekol boss. „Tí bastardi vo veľkom kšeftujú so zbraňami. To skladisko by sa malo nachádzať niekde v podzemí vily. Je však zamaskované a nie je ľahké sa k nemu dostať."
„To chápem. Inak by ste tie zbrane už dávno mali, však?"
Cortéz neodpovedal, miesto toho pokračoval:
„Tvojou úlohou bude to skladisko nájsť."
„Aha."
„Dúfam, že som sa vyjadril jasne. Iba ho NÁJDEŠ, jasné?"
„Rozumiem."
„Nie. Je to jasné, alebo nie?!"
„Je to jasné, šéfe."
„Výborne. Radím ti, aby si si dobre zapamätal cestu k nemu. A môžeš urobiť aj pár fotiek. A najlepšie by bolo, keby si zohnal stavebné plány, ak to bude možné."
„Dobre."
Rozhostilo sa ticho. Stále som nehybne sedel.
„Na čo čakáš?" zreval odrazu boss. „Na herolda a fanfáry??? Už aj sa pakuj!!!"
Smrteľne bledý som vstal a vypochodoval z pracovne.



2.

Plnú vážnosť svojej misie som si uvedomil, až vo svojom byte, v ktorom to mimochodm vyzeralo, ako po bukkakke párty Caligulu a štyroch jazdcov apokalypsy. Trvalo mi hodinu kým som to tam dal aspoň ako tak do poriadku. A práve vtedy som si to uvedomil. Tá misia bola samovražda. Zrejme preto ma pre ňu Cortéz vybral. Ak by som uspel, tak nič nestratí. Ak by ma zabili, tiež nič nestratí. To sa však nedá povedať o mne. Chvíľu som zvažoval, že zdrhnem niekde do Argentíny a na všetko sa vyseriem. Ale to by mi neprešlo. Cortéz by si nedal pokoj, kým by moju hlavu nedostal na striebornom tanieri, so zemiakovou oblohou a pohárikom kvalitného Latour, ročník 1902. Tá vízia mi vyvstala pred očami, ako mimoriadne zvrhlý hororový film a ani trochu sa mi nepáčila. Rozhodol som sa preto, že to skúsim. Preniknúť do Asaniho vily je ťažké, ale rozhodne nie nemožné. Pri troche šťastia si nikto ani nevšimne, že tam som. Splním úlohu, zreferujem Cortézovi čo chce a potom konečne navždy vypadnem. Znelo to dobre. Tak krásne. Tak jednoducho. Povzdychol som si a prešiel do svojej izby, aby som si pripravil výbavu. Veľa zbraní potrebných nebolo, chcel som to vybaviť ticho a nenápadne. Vzal som si preto iba jednu katanu, ktorú som kedysi kúpil od samotného Kurosawu. Ten chlap bol hotový šialenec. Nechával hercov, nech sa pred ním mlátia skutočnými katanami. Bol to génius. Asaniho tlupa je tiež známa svojim fetišom na katany, takže s touto zbraňou tam zapadnem hladko, ako tulenie mláďa do ropnej škvrny.
Pribalil som si k tomu ešte jeden vojenský nôž, pištoľ s tlmičom a dodatočné množstvo munície. To by malo stačiť. Ako oblečenie by som si mal zvoliť niečo nenápadné. Čierna tepláková súprava by mala postačiť. O niekoľko minút som sa - už plne vyfintený - obzeral v zrkadle. Perfektné to nebolo, ale snáď to na túto noc vydrží. Skontroloval som čas. Bolo päť hodín večer a už sa začínalo zmrákať. Odtiaľto je to k Asaniho vile asi dvadsať kilákov, uvažoval som a všetko v duchu prepočítaval. Autom to nebude trvať tak dlho. Kývol som hlavou smerom k svojmu odrazu.
„Je čas!" povedal som si. „Je čas ísť!"
Hodil som si do úst dva mentosy, rozdrvil ich zubami a vypľul von oknom. Vzal som si potrebné zbrane, kľúče od auta a ticho vykĺzol na chodbu. Pohľadom som sa rozlúčil so svojim bytom a dúfal, že ho ešte niekedy uvidím.



3.

Kým som sa k tej prekliatej vile dostal, už sa úplne zotmelo a dokonca začínalo snežiť. Auto som odparkoval v malom lesíku priamo oproti vile. Stromy a tma v kombinácii so snehom poskytovali dostatočnú clonu. Ja sám som stál pred obrovskou bránou, na ktorej trónila trojica levov vytesaných z mramoru a pozoroval obláčiky pary, ktoré mi stúpali z úst. Prikrčil som sa v rohu, pri nejakých kríkoch a poupravil si mačetu za chrbtom. Chvíľu som pozoroval dianie na dvore. Nikde žiadne stráže. Fajn. Dúfam, že to takto pôjde aj ďalej. Vyštveral som sa na malý múrik, niekoľko metrov od hlavnej brány a nerušene skĺzol do dvora, a to priamo do dvoch dôkladne naplnených kontajnerov. Ten odporný smrad mi takmer rozdrásal moje citlivé nosné kanáliky. Ale aspoň som bol ukrytý a čo je hlavné... Bol som dnu! V žalúdku sa mi rozvibrovalo niekoľko natešených krtkov. Vyskočil som z kontajnera a ticho, ukrytý v tieni múru som pomaly - z niekoľkých metrov - obchádzal dom. Mal som v pláne vojsť zo zadnej strany. Hneď, ako som sa však dostal na druhú stranu od vchodu, mi cestu zatarasil prvý hliadkujúci strážnik. Mal na sebe kimono a na chrbte sa mu hompáľala mačeta. Ustrnul som na mieste. Bol som od neho dosť ďaleko a navyše krytý tmou. Zrejme ma nevidel. Stále pokojne stál, opretý o stenu, priamo pri zadnom vchode a - ak som dobre postrehol - tak fajčil. Potom sa na moment otočil a odhodil špak. V tej chvíli som sa - bez akéhokoľvek premýšľania - vrhol priamo oproti nemu. Snažil som sa opisovať dlhé kroky a takmer som nedýchal. Bol som rýchly, ako vždy keď ide o hraničné situácie. A práve v momente keď sa ten týpek otáčal, priamo vtedy keď sa jeho oči zapichli do mojich, práve vtedy mu krčnú tepnu preťal jeden efektný sek. Dával som však pozor, nechcel som, aby stratil hlavu. Precízny zárez na krku stačil.
Strážnik prekvapene vytreštil oči, z tváre mu zmizla všetka farba. Oboma rukami si silno stlačil krk, ale krv bez prestania presakovala. Zdalo sa, že chvíľu váha, či nemá chmatnúť po svojej mačete. Pozoroval som ho s úplnou empatiou a súcitom. Napokon konečne vzdal nerovný boj so smrťou a padol tvárou priamo na zem. Uf. Tak to by bolo. Pocítil som hrdosť nad tým, s akou pohotovosťou som dokázal zareagovať. Tiež mi došlo, že moja prvotná myšlienka o tom, že predranie sa až k tomu posratému skladisku sa zaobíde bez nejakých tých obetí bola... no, povedzme, že... naivná. Nevyhnutné obete sú nutné vždy.
Zažmurkal som. Chlad mi prestupoval všetky končatiny, eufória pomaly vyprchávala. Začal som opäť logicky uvažovať. Kam s tou mŕtvolou? Nemôžem ju predsa nechať len tak sa povaľovať, ako plesnivé odpadky. O ostatných strážnikoch som síce nemal nejaké valné mienenie, čo sa ich IQ týka, ale mŕtvolu, zasvinenú čerstvou krvou by si asi všimli. Schmatol som toho strážcu za golier a rozhliadol sa po vhodnom úkryte. Pár krokov odo mňa sa črtala malá drevená búdka s vyrezaným mesiačikom na dverách. To ten Asani nemá ani na poriadny hajzel? pomyslel som si, keď som mŕtvolu ťahal ku kadibudke. Prudko som rozrazil jej vetché dvere a tam ma čakalo šokantné prekvapenie.
Vo vnútri sedel vypasený Pakistanec a čítal si brožúrku s názvom Psychologická etika vypasených bravov. A okrem toho sral. Na moment sme obaja zmeraveli a dívali sa na seba. Prešlo asi päť sekúnd a Pakistancova ruka vystrelila po revolveri, ktorý mu visel na opasku spustených nohavíc. Avšak, bol som rýchlejší a stačila sekunda na to, aby sa jeho pravá ruka oddelila od zvyšku tela. Strážnik zavyl. Zaškrípal som zubami a mysľou mi prebehla znepokojivá myšlienka, či som práve neurobil nejakú chujovinu. Strážnik neprestával revať. Pochytila ma panika, hraničiaca takmer s hystériou, takže som príliš nevnímal, čo robím. Chytil som odseknutú ruku a zarazil ju tomu Pakistancovi priamo do huby. Von trčali len prsty.
„Chrrrrrr...," stále žil. Zovrel som katanu a čepeľ zaboril do jeho bachora. Vystrekol decentný čliapanec krvi a týpek konečne zmĺkol. Schmatol som svoju prvú obeť a hodil ju na mŕtveho Pakistánca. Vzal som brožúrku do ruky, pokrčil plecami a strčil si ju do vrecka. Vyšiel som z kadibudky a poriadne za sebou zavrel dvere. Potom som odskackal na druhú stranu toho pomysleného hajzla a zozadu sa pritlačil na jeho stenu. Vysilene som vzdychal, akoby som práve zažil najlepšiu stolicu svojho života. Dúfal som, že nie som príliš zasvinený od krvi a zaľutoval som, že som si so sebou nevzal nejaké malé zrkadlo. Napokon mi však čosi napadlo. Vytiahol som svoju Nokiu, nastavil foťák a vycvakol si ksicht. Ale bolo to nanič. V tej tme som tam aj tak hovno videl. S povzdychom som mobil schoval do vrecka a vykukol smerom k domu. Cesta k zadnému východu bola teraz voľná.



4.

Vo vnútri ma privítalo tlmené svetlo svietnikov a vôňa spáleného kadidla. Poletovalo tu množstvo tučných múch. Stál som na chodbe a priamo predo mnou bola nejaká miestnosť s pootvorenými dverami. Zdalo sa, že je prázdna. Spoza rohu ku mne doľahol zvuk prichádzajúcich krokov. Priskočil som k miestnosti a rýchlo sa pretlačil dnu. Dvere som jemne privrel, presne tak ako boli. Nechcel som vzbudzovať zbytočné podozrenia, keď som sa už dostal tak ďaleko. Čoskoro som cez pootvorené dvere zahliadol strážnika celého v čiernom. V ruke držal fajku a šinul si to rovno po chodbe.
„Finimyochimo-Jukianagarasaki, kde dopekla trčíš?" zavolal a vyšiel zadným vchodom. Preglgol som. Môj čas sa kráti. Nebude trvať dlho a objavia mŕtvolu svojho parťáka. Vlastne dve mŕtvoly. Nechcel som myslieť na to, čo by mi urobili, keby ma dostali do rúk. Rozhodol som sa preto zariskovať. Katanu som zatiaľ oprel do rohu miestnosti medzi košíky paradajok a vriec so zemiakmi. Spoza opaska som vytiahol tlmičom opatrenú zbraň. Skontroloval som zásobník.
„Idem na to!" šepol som, aby som si dodal odvahy. A práve vtedy do špajze vošla mladá gejša. Vôbec som ju nezačul prichádzať. Zjavila sa predo mnou, ako prízrak. Očividne nemala nič lepšieho na práci. Keď ma zbadala, asi ju to solídne šokovalo, pretože od samého rozhorčenia pustila porcelánovú misu s mimoriadne zložitým vzorom. Schmatol som ju za plecia a dlaňou jej zapchal ústa. Druhou rukou som potom ohmatal jej „dýchacie partie." Nebola zlá. V duchu som si chvatne zrátal počet minút. Márne, na sex času nebolo.
„Treba prinášať obete," šepol som a vpálil jej guľku do spánku. Umne som ju schoval medzi paradajky, schmatol katanu a priam nekontrolovateľne vybehol na chodbu. Rýchlymi krokmi som sa dostal na jej koniec. Vykukol som spoza rohu. Hneď po pravej strane sa ťahalo široké schodisko. Pri ňom posedával hlúčik asi piatich bodyguardov, ktorí pili saké. Všetci do jedného boli nahodený do teplákovej súpravy Adydaz a neprestajne sa na niečom uchechtávali. Pri bližšom preskúmaní som si všimol, že štyria z nich majú vlasy spletené do komplikovaných vzorov a z brád im trčalo množstvo šípov. Ten piaty mal cez oko pásku.
Samurajovia.
Dofrasa. To mi ešte chýbalo. Ale nedalo sa nič robiť. Ten bastard sa mohol zvonka kedykoľvek vrátiť. Vynoril som sa spoza rohu s katanou v paprčiach, v očiach chladný odhodlaný výraz. Samurajovia sa na mňa prekvapene zadívali a ako jeden muž pozdvihli obočie.
„Kde je Sunichimozoyalagakulachina?" spýtal sa ma jeden z nich, práve keď som sa chystal pozdvihnúť zbraň k útoku. Zapotácal som sa. Ruky sa mi mierne roztriasli.
„Si v pohode kamoš?" spýtal sa samuraj. Mal som pocit, akoby mi niekto v hlave odpálil rozbušku. Naozaj mi povedal kamoš??? A vtedy mi to došlo. Nespoznali ma. Mysleli si, že patrím k stráži. Ako inak to vysvetliť? Preglgol som a vedomý si pravdivosti príslovia, že pod sviečkou je najväčšia tma, som povedal:
„Som v pohode, ale... Vonku som videl sliediť nejakého podozrivého chlapa. Prenasledoval som ho, ale ušiel."
Samurajovia vyskočili zo svojho tureckého sedu a poniektorí z nich sa obarili horúcim saké. Schmatli svoje katany a vybehli chodbou priamo k východu. Asi sekundu som tam len stál. Toto bola jedna z mála chvíľ, kedy som skutočne veril v Boha. Inak sa to vysvetliť nedalo. Bol to zázrak. Do uší mi odrazu zaviala Pavarottiho ária. Turandot od Pucciniho. Zdvihol som zrak. Prichádzalo to zhora. Jedným skokom som sa dostal ku schodisku. Schody som bral po dvoch. A potom, keď som sa ocitol pred veľkými ebenovými dverami s klišovitým motívom rozbesnených tigrov, vedel som, že stojím pred Asaniho kanceláriou. Pavarotii pretínal ebenové drevo a pôsobil na mňa, ako rajská hudba. Asaniho kancelária. A kde je Asani, tam sú aj zbrane. Dotkol som sa mosadznej kľučky a plánoval z Asaniho vypáčiť všetko čo vie. Všetko o tých posratých zbraniach. Donútim ho prezradiť všetko! Aj počet bradavíc na nohách jeho sprostej matere!
Prudko som stisol kľučku a s katanou v jednej a pištoľou v druhej ruke som sa vrhol do bossovej kancelárie.



5.

Asani ma už čakal. Sedel s pokojným výrazom v tvári vo veľkom polstrovanom kresle a mieril na mňa svojim kvérom. Hoci slovo kvér znie až príliš mierumilovne. V skutočnosti to bolo doslova malé delo. Na plných perách sa mu pohrával úsmev. Hneď, ako som ho zbadal, zamrzol som na mieste s hubou otvorenou dokorán. Asani spokojne klopkal prstami o dosku stola a za jeho chrbtom plápolal krb.
„Takže," začal, „tu je ten, kto mi masakruje ochranku!"
V prvej chvíli som sa nezmohol na žiadny protiútok. Jediná myšlienka, ktorá mi napadla, bola všetko to poprieť. Bol to dosť absurdný popud, Asani bol očividne veľmi dobre informovaný. Nespúšťal zo mňa pohľad a oči sa mu leskli. Nepobadal som na ňom ani záblesk strachu či neistoty. Pôsobil dojmom, akoby návštevy zabijakov uňho doma, boli jeho denným chlebom.
„Čo sa tváriš tak vyorane?" uchechtol sa. „Snáď si si nemyslel, že to tu nemám zabezpečené kamerovým systémom!"
„Netušil som, že mafián s kadibudkou na dvore, bude mať na kamery," utrúsil som. Asani neodpovedal. Šibalsky sa usmial a zamával kanónom vo vzduchu. Z hifi veže stále nôtil Pavarotti. „Keď ste o mne vedeli, prečo ste nezasiahli?" spýtal som sa. „Mohli ste zachrániť svojich strážcov."
„Pretože mafiáni sú bezcitní," odpovedal veľavravne a takmer filozoficky pokýval hlavou.
„Aha," povedal som, čím som odštartoval niekoľkosekundové ticho. Slovo si napokon vzal boss.
„Prišiel si do mojej vily a zavraždil si niekoľko mojich najvernejších služobníkov," zrekapituloval pokojným, kobaltovým hlasom. „Vysvetľuj," dodal po sekunde odmlky.
Prebehol som si po pere a zamľaskal. Hlavou mi prúdilo plno myšlienok, ale žiadna z nich nevyzerala použiteľne. Napokon som sa rozhodol zariskovať a zachrániť si kožu. Je tiež možné, že som si podpisoval ortieľ smrti a dokonca sa sám ukladal do rakvi. To ale bolo vo svetle tejto situácie ťažko posúdiť.
„Poslal ma Cortéz," povedal som roztraseným hlasom. „Dozvedel sa o vašom kšefte so zbraňami a chcel ich získať polohu skladu! Netuším prečo... Asi vás chcel vykradnúť, alebo... No, proste, to je jedno. Poslal ma viac-menej za trest, lebo som dojebal jednu predchádzajúcu fušku," dodal som tichším hlasom. Asani pozorne počúval a jeho fúzatá aziatská tvár ma neoblomne sledovala.
Teraz prišiel čas na môj risk.
„Urobil som to, pretože sa k vám chcem pridať!" povedal som. Boss sa zarehotal fistulovým smiechom. V tej chvíli na mňa padla túžba otočiť sa a okamžite zdrhnúť. Nervy ma však ešte počúvali a tak som sa dokázal ovládnuť.
„Myslíš, že som kokot?" spýtal sa Asani. „Masakruješ tu mojich ľudí a ja ti mám veriť, že sa ku mne chceš pridať? Vidím, že máš o mne skutočne dobré mienenie..."
„Vy to nechápete!" zvolal som. „Vaši chlapi sa mi priplietli pod nohy! Nevedeli nič o mojich plánoch. Nemal som na výber!"
To bola do neba volajúca lož, preniesol som ju však pokojným a vierohodným hlasom. Asani sa odmlčal.
„Toto mala byť moja posledná šichta pre Cortéza," pokračoval som. „V skutočnosti som plánoval spolčiť sa s vami a vlákať ho do pasce."
„Do pasce?" spozornel Asani.
„Áno. Nakecal by som mu, že som našiel ten sklad zbraní. Zaviedol by som ho na nejaké dohodnuté miesto. Tam by ste čakali vy. A dostali by ste ho!" udrel som si päsťou do dlane. Ten plán bol čistá improvizácia, a okrem toho ma tlačil čas, takže som nemal kedy obrúsiť jeho detaily. Napriek tomu sa mi zdalo, že na zahodenie nie je. Dokonca sa zdalo, že aj na Asaniho urobil dojem.
„Prečo si si potom nedohodol formálnu schôdzku?" spýtal sa, ale v hlase mu zaznel odtieň rezignácie.
„Počul som, že mafiáni si nepotrpia na formality."
„Hm. To je pravda."
„Tak čo vy na to?" spýtal som sa a moje nádeje na útek sa zvyšovali každým vyrieknutým slovom.
„Nie!" vyhlásil napokon Asani neoblomne. Zmätene som trhol hlavou. Toto som nečakal.
„Pr... Prečo nie?" odvážil som sa.
„Keby sme sa spolčili a zabili Cortéza, nič by sa nevyriešilo."
„Ako to, že nie?" zvolal som, nahnevaný, že nevidí jasnú, geniálnu logiku toho plánu.
„Pripúšťam, že prvých pár mesiacov by to možno bolo fajn, ale potom by... ako to povedať... potom by nastala nuda."
„Nuda?!" nedokázal som tomu uveriť.
„Hej. Cortézov gang je najvplyvnejší v meste. Hneď po nás, samozrejme. S kým by sme bojovali, keby prišiel o svojho vodcu?! S päťročnými vreckármi, čo dokážu akurát tak chromej babičke vyfúknuť jednu bankovku?!"
Nedokázal som reagovať, len som lapal po dychu.
„A ty," namieril na mňa Asani výhražne hlaveň kanóna. „Ty by si sa mal hanbiť, že zrádzaš takého kvalitného protivníka, akým je Cortéz! Zaslúžil by si si zastreliť dvakrát!"
Viac som počuť nepotreboval. Nechal som mozog totálne skapať a miesto toho som nechal priechod emóciám. Kútikom oka som zahliadol, ako Asaniho ukazovák kĺže po kohútiku. Vyskočil som do vzduchu, kde som opísal jedno salto a dopadol som priamo na bossov široký stôl. Poriadne som sekol a v prvej chvíli som si myslel, že som minul. Zdalo sa, že to ním len prebehlo. Vypúlené oči a ústa skrivené v kŕči hovorili síce niečo iné, ale pre istotu som mu ešte do čela vypálil asi tri rany. Pri tretej mu hlava odletela priamo do plápolajúceho kozubu za jeho chrbtom. Zapraskalo to. Zoskočil som zo stola a chvatne sa začal prehrabovať v zásuvkách. Nemusel som hľadať dlho. Pod mnohými pornomagazínmy som našiel objemnú kartotéku. Zbežne som ju prelistoval. Bola plná plánov skladiska, náčrtov s vypísanými druhmi zbraní a podrobnými popismi. Nič lepšie som si nemohol priať. Zdola ku mne doľahol zvuk niekoľkých bežiacich nôh a úst, ktoré priam pretekali japonskými nadávkami. Zastrčil som si kartotéku pod sveter, prestrelil zatvorené okno a vyliezol na parapet.



6.

Pád bolel omnoho viac, než som predpokladal. Dokonca som mal pocit, že môj členok si to nepekne odniesol. To ma však v mojom odhodlaní nezastavilo a začal som krívať smerom k bráne. Nasraní yojimbovia, ktorí sa medzitým nahrnuli do kanclu svojho šéfíčka si očividne všimli, že niečo nehrá a začali po mne hádzať ninjovské hviezdice. Jedna sa mi zaborila priamo do pleca, čo by bolo ešte celkom fajn, nebyť toho že vyletela druhou stranou. Toto neboli žiadni amatéri. Zvíjal som sa bolesťou a keď som dorazil k bráne, samuraji začali po jednom zoskakovať z okna a vrhať sa mojim smerom.
Preliezať múr s vyvrtnutým členkom a zraneným, krvácajúcim ramenom nie je žiadny med, to vám potvrdí každý zlodej. Musel som však prekonať bolesť. Zaťal som zuby a začal sa štverať. Yojimbovia boli tesne za mnou. Už som počul ich pokriky. Pri uchu mi cvengla ďalšia hviezdica. S posledným dravým výkrikom som sa vyteperil na vrchol múru a potom sa ako vrece zemiakov prevalil na druhú stranu. Tentoraz mi to nemohlo vyjsť lepšie - priamo do kríkov. Síce mi svinsky doškriavali tvár, srať na to. Spoza múru zaznievali nadávky, ktorým som síce nerozumel, ale zrejme práve to im dodávalo patričnú šťavnatosť. Vedel som však, nemám veľa času. Vyteperil som sa preto na nohy a najrýchlejšie, ako som dokázal som sa začal presúvať k odparkovanému autu. Hodil som sa za volant, zaškrtal kľúčom v zapaľovaní a zapol svetlá. Brána sa otvárala a z nej sa - ako roj včiel - vyteperilo celé komando samurajov. Zošliapol som pedál, strhol volant a vyletel autom spomedzi stromov. Pridal som plyn a namieril do priamo do stredu toho samurajského hniezda. O chvíľu som už počul nárek, drvenie kostí a výšplechy krvi. Zopár tých chytrákov môj útok síce prežilo, ale na dnes som už mal podobných zábaviek dosť. Stočil som volant a nasmeroval automobil na hlavnú cestu. Smeroval som domov.



7.

Ešte nikdy som sa do bytu nevracal tak rád, ako práve v tú noc. Okamžite som zamieril do kuchyne a z chladničky vytiahol načatú fľašku Four Roses. Zopárkrát som si logol a odložil fľašu na stôl. Spodná pera sa mi stále triasla a cítil som, ako mi v žilách stále pulzuje adrenalín. Posadil som sa na stoličku, aby som sa trochu upokojil. Vyčistil som si ranu a s pomocu sekáčika na mäso vrátil členok do pôvodnej polohy. Šok pozvoľna opadával a nahradzovala ho pýcha.
Zvládol som to!
Prežil som!
Získal som tie posraté nákresy a - ako bonus - odfajčil Asaniho. Šéf bude pyšný. Znova som sa napil. To však samozrejme nič nemení na mojom odchode, povedal som si v duchu. A po dnešnej noci nebude mať Cortéz nárok na žiadne námietky. Na absolútne žiadne! Ten starý páprda mi možno dá aj tučné odstupné. Spokojne som sa usmial a začal premýšľať, či sa mu pochváliť hneď, alebo ho prekvapiť až zajtra. Zadíval som sa na digitálne hodinky. 00:34. Už bolo dosť neskoro... Neskoršie než som myslel. Nutkanie však bolo silné. A okrem toho, Cortéz máva veľmi ľahký spánok, takže malé prebudenie určite nebude brať osobne. Vytiahol som mobil a vytočil príslušné číslo. Zazvonilo to päťkrát a potom sa ozval hlas:
„No?"
„Pán Cortéz?" uistil som sa.
„Hej. Kto volá?"
„Niekto," povedal som potuteľne, „kto vám práve získal plány najväčšieho skladiska zbraní v celom štáte!"
Počul som, ako zalapal po dychu.
„To myslíš vážne?" spýtal sa a znelo to takmer dojímavo.
„Smrteľne. A to nie je všetko!"
„Nie? Počuj, snáď si nenašiel aj jeho heroínovú špajzu?!"
„Niečo lepšie!"
„Čo môže byť lepšie?!"
„Neviete?"
„Tak už ma dofrasa nenapínaj!"
„Asani," povedal som spokojne.
„Čo s ním?"
„Nič. O to práve ide. Je po ňom. Dostal som ho. Je v prdeli, pane."
Na druhej strane nastala dlhá odmlka.
„Pane?" ozval som sa.
„Ty si... ty si ho..."
„Zabil, správne!"
„A... si si istý?"
„Stopercentne!"
Opäť nastalo ticho, po ktorého uplynutí mi Cortéz z plného hrdla zvrieskol do ucha:
„TY VYDRBANÝ SKURVENÝ CHREN!!! SIAMSKÝ POTRAT SKURVENEJ KOBYLY!!! PREČO SI HO MUSEL ODJEBAŤ??? PREČO?!?"
Prekvapene som sebou trhol. Bol som v šoku z toho, aké strašné (a rozmanité) nadávky do mňa hustí.
„Ale... ale...," koktal som. „Myslel som si, že budete rád!"
„Rád?! Rád?! Ako by som kurva mohol byť rád?! S kým si myslíš, že budem teraz bojovať?! So svojou storočnou matkou? To si myslíš?!"
„Pane, ale..."
„Zaplatíš mi, ty skurvysyn! Prisámpičupánubohu, že mi zaplatíš!!! Zabijem ťa, počuješ?!"
Počul som. Veľmi dobre. Viac, ako by som si prial. Nedokázal som však zo seba vydať ani hláska.
„Lokalizujte jeho pozíciu!" zreval Cortéz a došlo mi, že tá hláška nepatrila mne. Potom sa ozvalo už len pípanie. Rozklepane som odložil mobil na stôl a chvíľu naňho hľadel. Stal sa predmetom všetkej mojej nenávisti, ktorú som v sebe živil už od troch rokov. V duchu som však usporiadal oslavné ohňostroje pre svoju nutkavú potrebu pochváliť sa dobre vykonanou prácou. Znova som si logol a tentoraz som vychlastal takmer polovicu fľaše. Vstal som, odniesol mobil a nákresy skladu na hajzel a spláchol ich. Vrátil som sa do kuchyne, sadol som si, dopil bourbon a asi tri minúty len tak sedel. Potom som vyskočil, akoby to na mňa doľahlo až teraz a začal som hystericky pobiehať po miestnosti, ako ženská v prechode.
„Kurva, čo teraz? Čo teraz, dopekla? Do piče! Matere! Do psej matere... Skurvenej! Kokotskej!"
Upokojil som sa, až keď som vyčerpal repertoár nadávok. Potom som nakrčil čelo, ale nedokázal som z mozgu vyhrabať žiadny logický nápad. Musel som sa teda spoľahnúť na ten nelogický. V sekunde sa mi vrátil ten osudný deň, ktorý celé toto šialenstvo odštartoval. Deň, keď mi v tej električke zlodej ujebal kufrík. Zasmušil som sa a snažil sa vybaviť si jeho podobu. Jediné, čo som si však pamätal, bol fakt, že mu chýbali dva predné zuby. Bohviečo to nebolo, ale aspoň som sa mal čoho chytiť. Schmatol som svoje zbrane, doplnil si náboje a do zadného vrecka som si nadžgal ploskačku plnú domácej pálenky na horšie časy (ktoré práve prišli). Efektne som rozkopol svoje dvere a naposledy preletel pohľadom po byte.
Neplánoval som sa vrátiť.



8.



Útek pred roztatárenými mafiánmi.
No, povedzme, že dnešný večer som si predstavoval inak. Trochu pokojnejšie, ak chcete. Neplánoval som ho tráviť zbesilým, kŕčovitým útekom, ktorý začínal hraničiť so šialenstvom. A medzi nami: taký útek pred gangstrami, nie je žiadna malina. Platí to dvojnásobne, ak nemáte dostatok prachov, aby ste mohli zdrhnúť na neutrálnu pôdu. Napríklad na Maldivy, alebo Veľkonočné ostrovy. A keďže ja som bol všetko, len nie Honzík Novotný, bol som nútený obstarať si prachy a to tak, že rýchlo! Prepad banky či obchodu som zamietol okamžite. Hlavne z toho dôvodu, že všetky banky a obchody v meste nepodliehali nikomu inému, ako Cortézovi. Pracovníci nočných večierok by ma okamžite udali. A pozornosť verejnosti som teraz naoaj nepotreboval. Kiná som vylúpiť nemohol, tie zase vlastnil Asani, daj mu pámbu nebo. Ostávalo civilné obyvateľstvo. A okrem toho, rozum mi stále mátal ten ukradnutý kufrík.
Bože, keby sa mi tak podarilo dostať ho späť. Čo som vedel, bolo v ňom rovno niekoľko miliónov. Vo vnútri sa mi rozlialo blažené teplo.
Musím to skúsiť!
Musím!
Rozbehol som sa po chodníku, vietor ma štípal v očiach. Sneženie prešlo do mrholenia. Skočil som do cesty jednej starej babke a miesto toho, aby som na ňu vybafol, čo robí uprostred noci na ulici, som zabrebetil:
„Nepoznáte takého oného... chlapa... chýbajú mu dva zuby... v predu..."
Zadívala sa na mňa spod slnečných okuliarov a ja som si hneď všimol, že je práve „na prázdninách" kde s najväčšou pravdepodobnosťou „naháňa draka."
„Poznám," povedala okamžite. „Býva tutok vo vedľajšej budove, druhé poschodie, číslo dverí desať."
Zahľadel som sa na ňu úskokom. Vedela to až príliš presne, na základe slabého popisu a naviac bola sfajčená. Nikdy never dôchodcom v rauši, kládol mi vždy na srdce môj dobrý otec. Ale teraz som nemal na výber.
„Fajn. Vďaka."
Stará vtedy rozhrnula svoj dlhý plášť. Najprv som si myslel, že mi ide dávať návrhy, ale letmý pohľad ma hneď vyviedol z omylu. Po kabátom sa skvelo plno striekačiek, skladačiek a balónikov s herákom. Napadlo mi, či náhodou práve nevyliezla zo špajzy dobráka Asaniho.
„Nemáte záujem?" zaškerila sa. „Lacno! Diskrétne!"
„Nie!" odbil som ju a tryskom vyštartoval k označenému panelovému domu. Vyskákal som po schodoch priamo na druhé poschodie a zastavil pred dverami so žltou desiatkou uprostred. Na sekundu som natrčil uši. Spoza dverí prichádzali nejaké tlmené zvuky, podľa ktorých som usudzoval, že rodinka si práve sadá k večeri. To bude prekvapenie, keď medzi nich skočím!
Utrel som si čelo, rozbehol sa a ramenom vyvalil dvere z pántov. Boli síce zamknuté, ale v tej chvíli som bol už tak otupelý, že by som dokázal zvaliť aj pancierového slona. Skočil som dnu so zbraňou v ruke a výkrikom „Navaľte prachy!" na perách. Prvé čo mi padlo do očí bola ženská, zviazaná reťazami a zavesená na háku, ktorý trčal zo stropu. Pri nej stál tučný, nahý, spotený, umastený, chlpatý chlap s rozžeraveným kutáčom v rukách. Úd mal nechutne stoporený a v očiach mu svietilo šialenstvo. Horná pera sa mu pri pohľade na mňa hnevlivo poodhrnula a ja som uvidel, že nemá zuby. To ma rozdivočilo a okamžite som mu vpálil niekoľko výchovných rán do bachora. Zapotácal sa a zvalil sa na podlahu.
Priviazaná ženská po mne začala niečo vyrevovať.
„Kde je kufrík?" šplechol som jej do kischtu a zároveň som sa ukájal pohľadom na jej kozy. Stále vyrevovala nejaké slová, úplne od veci. Tuším mi nadávala. Zašil som jej hubu jedným výstrelom. Zavrel som za sebou dvere, utrel si spotené ruky do svetra a vrhol sa na dôkladnú domovnú prehliadku. Okrem niekoľkých starých výtlačkov Readest Digest a niekoľkých prázdnych rumových fliaš som však svoj kufrík nenašiel.
„Kurva!" zaklial som na plnú hubu. Pot sa zo mňa rynul a vytváral mi na tvári riečne delty. Ten bastard, pomyslel som si. Určite tie prachy už minul! Alebo to vôbec nebol on! To je ešte pravdepodobnejšie!
V zápale spravodlivého hnevu som sa cholericky roztriasol. Pribehol som k oknu a vyzrel von. Nikde nikto.
Bola pokojná noc. Vedel som však, že sú na ceste. Vrátil som sa do bytu a pobral aspoň všetky cennosti, ktoré som našiel. Nebolo toho veľa. Zopár prsteňov, zrolovaných bankoviek... Ale objavil som aj kreditky toho nýmanda a niekoľko akcii na doručiteľa. Našiel som ich na hajzli a zdvihlo mi to náladu. Ich cena bola totiž niekoľko stoviek tisíc. To na začiatok stačí. Ten chlap bol určite nejaký burzový maklér... Nečudo, že obľuboval takéto praktiky. Tak predsa sa mi táto návšteva vyplatila.
Bol som už na odchode, keď som si všimol, že tá priviazaná ženská má na vagíne piercing s malým diamantom uprostred. Zaváhal som, ale napokon som predsa len vytiahol svoj ozubený nôž a cennosť pracne vyrezal. Stratil som tým niekoľko minút, ale ako sa hovorí každá cennosť je dobrá cennosť. Zvonka som začul škrípanie pneumatík. Pri pohľade z okna ma zovrel mráz. Po ulici sa smerom k môjmu bytu valilo niekoľko čiernych áut. A ešpézetka jedného z nich, nenechala nikoho na pochybách.
CORT-45453-EZ
Cortézovci.
Preglgol som a rýchlo vyšiel na chodbu, odkiaľ som následne zbehol na prízemie. Počkal som, kým autá prefrčia a zabočia za roh - odtiaľ je to k môjmu bytu už len na skok, ale aspoň získam čas.
Každá minúta.
Každá sekunda ma postrčí bližšie k úteku.
Keď posledné auto konečne odfrčalo za roh, vybehol som z vchodu paneláku a ako o život pádil k autobusovej zastávke. Na zemi sa už začínala tvoriť poľadovica, ale po pár pádoch som predsa len dorazil do cieľa. Mal som šťastie, autobus práve prichádzal. Bolo mi fuk, kam ma zavezie, hlavne nech je to čo najďalej odtiaľto. Napriek tomu mi môj konečný cieľ mi bol jasný.
„Kam to bude?" spýtal sa veselo autobusár, prešedivelý dedo s frňákom červeným od nadmerného pitia.
„Na letisko."



9.

„Potrebujem letenku do Konga!" vychrlil som na bezbrannú mladú ženu. Vonku už začínalo svitať, ale mrholenie neustávalo. Bol som hotový a vyšťavený. V hlave mi to pulzovalo krvou a žalúdok som mal, ako na bárke uprostred besnej búrky. Potreboval som sa vyspať a... prežiť. To hlavne.
„V poriadku pane!" usmiala sa žena, až som zacítil čerstvý závan umeliny. „Ale lietadlo letí až o hodinu!"
„Toľko času nemám, kurva!" zreval som v panickom strachu. „Čo to nechápete?!"
Zdalo sa, že moje hulvátske správanie ju trochu rozladilo. Prebehla si rukou vo vlasoch a venovala mi jeden nevraživý pohľad.
„Áno," povedala chladne. „Chápem to. A láskavo na mňa nekričte!"
Vzdychol som si.
„Prepáčte," zahučal som. „Ide len o to, že sa dosť ponáhľam."
„Budete však musieť počkať, tak ako všetci ostatní. Ale letenku vám vystaviť môžem."
„Fajn."
„Takže do Konga?"
Zamyslel som sa. Kongo bolo príliš divoké. Anakondy, kanibali... žiadna sranda. Potreboval som niečo pokojnejšie, niečo nenápadné a ľahko prehliadnuteľné.
„Viete čo...," povedal som. „Dajte mi radšej Island."
Súhlasne zamručala a podala mi ten odporný zdrap papiera. A ani to nebolelo.
Nasledujúcich šesťdesiat minút sa pomerne vlieklo. Letisko sa začalo zapĺňať cestujúcimi. V každom z nich som videl Cortézovho špióna. Pred očami sa mi mihali tváre a pri každom ich úsmeve, pri každom mobilnom hovore, som tŕpol strachom. Cortéz bol mocný, mohol si dovoliť ovládnuť letisko. Konkrétne dôkazy som však o tom nemal. Ale aj som bol nepokojný. Uvažoval som, ako dlho im môže trvať moje vypátranie. Nervózne som si prechádzal vo vlasoch a neuroticky šklbal okom. Napokon som sa rozhodol zdekovať na hajzle, aby som nebudil pozornosť. Nebolo ľahké vydržať v tom smrade, ale môj život mi za to stál. Pätnásť minút pred odletom som opatrne vyliezol a zaradil sa do radu čakajúcich. Let sa začal vybavovať a cestujúci sa slimačím tempom začínali sunúť do lietadla.
Tvrdiť, že som pociťoval pokoj by bolo ako tvrdiť, že Morgan Freeman obelel. Necítil som sa vôbec pohodlne. Zo všetkého najviac som chcel sedieť v tom posratom lietadle a vzniesť sa do vzduchu. To zas nie je tak veľa! Mohol som len dúfať, že dlhé Cortézove prsty ma na Islande nenájdu. Odrazu mi napadla znepokojivá myšlienka. Čo ak unesie to lietadlo? Mohol by ho naviesť na inú trasu, alebo... niečo horšie. Nasucho som glgol a v ústach som mal vyprahnuté, rovnako, ako v mojej vypláchnutej lebke.
Srať už na to, povedal som si. Vedel som však, že úplnú spokojnosť pocítim až keď pristanem na Islande. Musím to risknúť. Pokrútil som hlavou, nad vlastnými myšlienkami a len tak bez dôvodu obrátil hlavu nabok.
A vtedy som ho uvidel.
Stál pri vchode, obklopený tlupou zabijakov s čiernymi okuliarmi. Cortéz sám, zvieral dlhú kostenú palicu s lebkou na rukoväti a keď sa jeho pohľad stretol s mojím, bolo jasné, že som v riti. Boss niečo zareval a ukázal mojim smerom. Dych sa mi na okamih zastavil. Banda asasinov po mne okamžite vyštartovala, ako horda hladných vlkov. Fronta bola nekonečná. Tresol som nejakého neboráka, čo stál predo mnou po chrbte a keď sa predklonil vyskočil mu na chrbát. Vzduchom zazneli výstreli a nastal chaos. Poskakoval som po chrbátoch a pleciach cestujúcich, v snahe čo najrýchlejšie sa dostať k prepážke. Podchvíľou som sa obzeral. Asasini sa dostali do potýčky s ochrankou, ale príliš sa s tým nesrali a rovno ich odfajčovali na mieste. Museli byť na mňa riadne nakrknutí.
Neustával som v poskakovaní, nevnímajúc výkriky tých chudákov podo mnou. Konečne som sa dostal na koniec. Vytasil som letenku priamo pred nos mladíkovi so zlatými vlasmi, ktorý obsluhoval prepážku. Zahľadel sa na mňa s nedôverou.
„Predbiehali ste sa," povedal káravo a očividne si neuvedomoval, že naokolo sa práve strhlo vražedné mafiánske peklo. Vytiahol som zbraň a napálil mu to priamo doprostred čela.
Tak.
Hotovo.
Cesta bola voľná. Bežal som. Vzduchom svišťali rany.



10.

„Toto je prepadnutie!" zreval som na celé lietadlo, ktoré bolo aj tak zaplnené iba z polovice. Niekoľko očí sa ku mne prekvapivo obrátilo a letuška zadrkotala zubami, zachvátená transcedentálnou hrôzou.
„Práve unášam toto lietadlo!" dodal som. „Okamžite nakopnite tú mašinu a vzlietnite!!!"
„Ale cestujúci ešte nie sú...," namietala letuška, ale jeden varovný výstrel ju ihneď umlčal. To už aj pilotom došlo, že sa niečo deje a veľmi múdro nakopli všetky motory. S únosmi mali určite prax. Motory zarachotili a lietadlo sa dalo do pohybu. Priskočil som k palubnému okienku a vyzrel von. Mafiáni, v úhľadných čiernych sakách začali zbesilo skákať na pohybujúci sa aeroplán. Boli skutočne odhodlaní. Štverali sa po lietadle, ako pavúky lačné po muche, ktorú lapili do svojej siete. Tlak ich však zhadzoval z krídiel a ich telá boli drvené pod kolesami. Niektorých vcucol výfuk a rozomlel na kašu divnej konzistencie. Odvrátil som pohľad. Zdalo sa mi, že tá mašina sa hýbe nejako pomaly. Odrazu som začul klopkanie na okno. Obrátil som sa. Zvonka sa na mňa škeril asasin s kamennou tvárou. Nejako sa mu podarilo dostať sa až sem. Zamával zbraňou vo vzduchu. Vlasy mu rozvieval vietor. Cítil som, ako sa odlepujeme od zeme. Namieril som na okienko zbraň presne v rovnakom okamihu ako on.
Boli sme vo vduchu. Leteli sme.
Sekunda a...
Vystrelili sme. Sklo zarinčalo, asasinovi guľka rozpleskla celú hlavu. Jeho guľka sa mi oškrela tesne pri ksichte a odfajčila mi polovicu ucha. Zavyl som bolesťou, ale napriek tomu som si neodpustil gurmánsky pohľad na jeho padajúce torzo. Vytiahol som z vrecka ploskačku a kvalitne vydezinfikoval všetky rany. Bolelo to, ako čert, ale vydržal som. Bol som spokojný.
Unavene som sa zrútil do jedného z kresiel. Až vtedy som si všimol, že vedľa mňa sedí nejaký starší muž. Lepšie som sa mu prizrel a letmo som sa usmial. Pravé oko mu prešpikovala asasinova guľka. To druhé bolo dočista zakalené. Bolo po ňom. V pravej ruke ešte stále zvieral svoj pohár šampusu. Vytrhol som mu ho, vyprázdnil na jeden log a vyhodil von oknom.
„Smer Island!!!" zaburácal som. Vedel som však, že ešte ani zďaleka nemám vyhraté. Budem sa musieť teraz často premiestňovať. Ale na to je čas. Cortéza po tom cirkuse na letisku schladia v base. Samozrejme, že sa odtiaľ dostane, ale to nejaký ten pátek potrvá. A vo väzení budú jeho možnosti viac než obmedzené.
A ja to využijem. Už dávno budem za horami.
A za dolami. Niekde si založím živnosť, budem mať prachov jak šupiek a bude mi sveta žiť.
Áno. Tak to bude.



11.

Island bol presne taký, aký som si ho predstavoval. Hneď po výsupe z lietadla ma privítal príjemne chladivý vietor. V diaľke sa črtali majestátne hory. Moje turistické srdce pri tom pohľade zaplesalo. Ostatní cestujúci z lietadla vzali môj únos športovo a po menšom pohrození kamarátkou zbraňou sa už nikomu nechcelo udať ma. Vystúpil som po malých schodíkoch a keď sa moje nohy dotkli božej Islandskej zeme, cítil som sa tak dobre, ako ešte nikdy.
Bol som za vodou. Teraz už definitívne. Konečná. A tiež som sa konečne zbavil tej smoly!
Najprv by som si mal nájsť nejaké ubytovanie, premýšľal som po ceste k terminálu. Vtedy ku mne pristúpil nejaký mladý človek. Nepoznal som ho. Mal úhľadný oblek, okuliare so silným rámom a budil dojem obyčajného úradníka, na ktorého behom piatich sekúnd zabudnete.
„Zdravím," povedal a zaceril sa. Z toho úsmevu mi po chrbte prebehol mrát. Náhle som dostal pocit, že patrí k tajným... Ale tak rýchlo to stihnúť predsa nemohli! Dobre, dobre, len žiadnu paniku. Opätoval som úsmev a tak trochu nervózne povedal:
„Dobrý deň, prajem."
„Už tu na vás čakám."
Stále sa vytrvalo usmieval.
„Na mňa?"
„Áno. Nespoznávate ma?"
Tak a je to jasné. Myslí si, že som nejaký jeho starý kamarát. Nejaký týpek s ktorým na strednej fajčil trávu a šukal spolužiačky. V duchu sa mi nesmierne uľavilo.
„Nie. Bohužiaľ," zasmial som sa. Tentoraz celkom prirodzene. „Asi to bude omyl."
„Ale kdeže, pane. Žiadny omyl," povedali jeho tenké pery.
Zaklipkal som očami a v tej chvíli sa mi zdalo, že som ho už kdesi videl... Ale muselo to byť poriadne dávno. Rozhodol som sa, že to s ním vybavím rýchlo.
„Prepáčte, ale... kt... kto ste?" spýtal som sa, sužovaný nepríjemným pocitom. Videl som, ako za mladíkom zastavuje mnoho čiernych áut. Vystupovali z nich ľudia. Ale tajní to neboli. A nevyzerali ani ako policajti. Vyzerali, ako...
dobrý bože! To snáď nie! Hlava sa mi zakrútila a cítil som, že odchádzam. Mladík napriahol ruku.
„Azazel Cortéz, rád vás spoznávam."
Dátum vloženia 18. 11. 2008 19:37
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2249
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Lorros

    Hej Edo, moj nazor je taky, ze ovela lepsie by sa to citalo, keby to mas rozdelene na viacere casti... Hm??

    18. 11. 2008 23:00
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    lorros: bohuzial, nie... na casti nedelim, kym nemusim...

    19. 11. 2008 12:15
  3. Saphira


    19. 11. 2008 17:02
  4. predpolnocna a.


    ja som so pocitala ..ved no ...výborne

    22. 11. 2008 01:12