Basnicky.sk

Nikto nás nepočuje,
voláme o pomoc,
hovoríme, že sme v pohode,
naše každodenné klamstvo, naša obranná moc.
Matka na nás kričí,
zas len zbytočný hluk
a my pridávame hlas piesni o smrti,
aby sme inak nepočuli žiadny zvuk.

Potrebujeme niekoho pri sebe
a práve vtedy sa všetci otáčajú chrbtom,
preto nás vždy zvedie to vábivé volanie,
túžime po ňom telom aj dušou.

Pokožka ako biele plátno,
kde maliar kreslí svoje utrpenie,
každé mávnutie štetcom bolestivo zahorelo,
naše šťastie vie byť len horké.
Skrývame sa za každodenný úsmev
zo strachu pred odvrhnutím,
no za ním sa skrýva pravda,
že sme navždy poznačení.

Ľútostivý pohľad na človeka,
sám sebe ubližuje,
nevie nájsť ten kúsok šťastia,
inde hľadá vykúpenie.

A tak pomaly
jedna kvapka za druhou
rozlieva sa rubínovými mlákami na zemi
spolu so stratenou nádejou.
Rozlieva sa deň čo deň
a nikto neprichádza na pomoc,
dennodenne maliar maľuje,
až kým nebude úplne neskoro.

Príliš plátno pokreslil,
príliš hlboko ťahy vryl,
teraz sa už len bezducho usmieva
a niekto cudzí mu pomaly oči priviera.