Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Pre slepačí kvoč

I.



Kohút Arbidzej sa prebudil do slnečného rána, zabaleného v miernej hmle a s hrôzou si uvedomil, že je duchom neprítomný. Na druhej strane, mohol si to dovoliť. Velil svojmu kurínu už nejaký ten rok. Vlastne už odvtedy, čo ich sem pán Utrimafas priviezol. Utrimafas bol miestny farmár, mal zlý pohľad a výbušnú povahu. Bol to tiež kráľ miestnych ožranov a každý piatok zavítal do kurína a zabil niektorú z nebohých sliepok. Len tak pre zábavu. Prechádzal sa pri nich a niektorej, ktorá sa mu zapáčila, vpálil guľku do hlavy. Arbidzej sa zatiaľ držal. Bol vlastne najstarším zvieraťom na statku. Ostatné zvery to vedeli a dávali mu to aj patrične najavo. Kohút si mnohokrát kládol otázku, prečo práve jemu osud dožičil vydržať tak dlho... Napokon usúdil, že farmár zrejme tiež jasne vníma jeho auru vodcu a prestal sa tým zaoberať.



Znechutene si ponatriasal krídla a zakikiríkal. Bol pondelok a jeho krik sa niesol mdlým ránom, celkom nevýrazný a bezduchý. Otrávene si odfrkol. Z kurína sa začali terigať sliepky. Jedna z nich pribehla k Arbidzejovi a vzrušene pred ním začala poskakovať.



„Čo je?" spýtal sa kohút nevrlo, keď mu po desiatich minútach začínalo z toho poskakovania prepínať.

„Dvojnožec v kuríne niečo zabudol!" povedala sliepka radostne. Arbidzej sa zachvel. Nič, čo pochádzalo od dvojnožcov nikdy nerobilo dobrotu. Napriek tomu však zoskočil zo svojho bidielka a ponáhľal sa do kurína. Chvíľu mu potrvalo, kým si zvykol na nezvyčajné šero. Rozhliadol sa. Kurín bol poloprázdny, napriek tomu mu neušiel pohľad na hlúčik sliepok a niekoľko gunárov, ktorý sa nad niečím zamyslene skláňali. Chvatne k nim vykročil.

„Tak čo sa to tu deje?" spýtal sa z ostra.

„Niečo tu nechali!" zagagotal gunár vzrušene.

„Fajn. A čo to je?"

„To nevieme."

„Pustite ma k tomu...," povedal Arbidzej a pretlačil sa priamo k tomu objektu. Pozorne si ho premeral pohľadom, ale nič mu to nehovorilo. Vyzeralo to, ako nejaký prístroj, pár centimetrov dlhý. Bolo na ňom množstvo tlačidiel a svietiaci displej. Kohút sa nad predmet opatrne naklonil.

ORANGE

Stálo na displeji.

Arbidzej si tlmene odkašľal.

„Kto to tu nechal?" spýtal sa.

Ticho.

„Niečo som sa pýtal!"

„Eustofanes," odpovedal niekto.

Eustofanes bol synovec pána Utrimafasa. Fakt podarený vtáčik. Vždy s radosťou pozoroval masakrovanie úbohej hydiny. Vyzeralo to, že sa čoskoro pripojí k fotrovi a pôjde v jeho šľapajách.

„Čo to môže byť?" spýtala sa jedna zo sliepok.

„Dýcha to?"

„Žije to?"

„Množí sa to?"

Otázky nemali konca. Arbidzej všetkých teatrálne umlčal a potom sa zamyslel.

„Myslíte, že to tu nechali účelovo?" spýtala sa sliepka.

„To neviem," zamručal kohút.

„Môže to byť výbušnina," dumal gunár.

„O tom som nikdy nepočul," zamrvil sa kohút.

„Čítal som o tom v novinách," pochválil sa gunár.

„Kde si zohnal noviny?"

„Tajne som sa vkradol to Utrimafasovej izby a čajzol ich."

„Akurát tak hovno."

„No dobre... Doniesol mi ich sám Utrimafas. Rozhodil nám na ne proso."

„V tom je už viac logiky," zamručal Arbidzej, ale nezdalo sa, že by bol spokojný.

„A čo tá výbušnina robí?" spýtal sa.

„Vybuchuje."

„Buď konkrétnejší."

Gunár si odkašľal. Všetky pohľady sa upierali naňho.

„Proste sa to tak naduje," začal so svojim výkladom. „Urobí to bum a hotovo."

„Hotovo?"

„Bude po nás."

„Tým chceš povedať, že nás to zabije," konštatoval pokojne Arbidzej.

„Tak nejako."

„Vieš ako taká výbušnina vyzerá?"

„No... V tých novinách bola fotka. Dosť zle viditeľná. Niekto si totiž priamo na tom mieste do novín utrel riť a..."

„Ušetri nás podrobností," mávol rukou kohút a žalúdok sa mu otriasol. „A hovor k veci!"

Gunár si vzdychol.

„Nevyzerá to tak," priznal napokon. „Aspoň nie úplne. Ale čítal som tam, že výbušniny majú rôzne tvary...," dodal chabo.

„Myslím," ujal sa slova Arbidzej, „že to tu proste iba zabudol."

„To nie je isté," reptal si svoje gunár a nespokojne začvachtal blanitými chodidlami v blate.

„Isté to nie je, ale...," začal Arbidzej, ale jeho vetu preseklo rázne zavibrovanie prístroja. Hydina poskočila. Z prístroja vychádzala akási zvláštna melódia.

„Hracia skrinka?" spýtala sa jedna sliepka.

„Tá nevibruje!" povedal Arbidzej a v krku sa mu vytvoril žemľový knedlík. Prístroj stále vyzváňal.

„Nemali by sme niečo urobiť?" navrhol poplašene gunár.

„A čo asi?" precedil Arbidzej, hoci bol podobného názoru a hnevalo ho, že ten gunár ho vyslovil, ako prvý.

„Musíme evakuovať kurín!"

„Len pomaly!" sykol kohút a pristúpil k prístroju. Tlačidlá a obrazovka sa striedavo rozsvecovali. Kohútovi padol zrak na dve tlačidlá. Červené a zelené. Čelo sa mu orosilo. Ktoré teda? Vibrujúca melódia sa mu zarezávala do mozgu. Musel si vybrať. A tak si vybral.

Zelené.

Prístroj prestal hrať a vo vnútri to zašumelo. Arbidzej sa naklonil bližšie.

„Haló? Haló?" ozývalo sa zo slúchadla. Kohút od úžasu vytreštil oči.

„Kto je tam?" spýtal sa pohotovo.

„Hej, kámo to si ty?" ozvalo sa zo slúchadla.

„Áno," odpovedal kohút okamžite.

„Máš nejaký divný hlas..."

„Čože?"

„Haló?"

„Kto je tam?"

„No kto asi? Tvoj boh predsa," utrúsil hlas otrávene.

Arbidzej odskočil a obrátil sa k hydine, ktorá ho pozorovala s nefalšovanou hrôzou.

„Myslím, že viem, čo to je," povedal kohút.

„Čo?"

„Dar boží."

„Čože?"

„Dar boží. Alebo boží úkaz. Proste znamenie," pokrčil plecami.

„Čo tým chcete povedať?"

„Zdá sa," povedal kohút a zahľadel sa na mobilný telefón, „že pomocou tohto prístroja sa môžeme spojiť so samotným bohom."

Sliepky obdivne zapišťali.

„To si robíte srandu, nie?" spýtal sa podozrievavo gunár.

„Vyzerám, že mi je do smiechu?" zapindal Arbidzej popudene. „Hovorím vám, že som počul, ako z toho prístroja vychádzajú hlasy!"

„A odkiaľ viete, že to bol boh?"

„Neviem. Ale verím tomu!" povedal a telo mu zaliala náležitá hrdosť.

„Ako je možné," nevzdával sa gunár, „že tento... boží zázrak... mal u seba ten malý smrad?"

Arbidzej k nemu pristúpil a položil mu krídlo na rameno.

„Priateľu," povedal láskavým tónom. „Čo to nechápeš? Práve sme zažili niečo, čo nadobro zmení naše životy! Stojíme na prahu novej viery! Veď tu... priamo pred nami... leží dôkaz!"

Gunár znechutene zašomral. Zdalo sa mu, že Arbidzej sa až príliš ladne vyhýba priamej odpovedi.

„Ako je možné, že takú vzácnu vec mal u seba taký bezvýznamný červ, ako Eustofanes?"

„Na tom predsa vôbec nezáleží."

„Skutočne?"

„Presne tak! Je to proste... proste... mimo naše chápanie."

„Aha," povedal gunár znechutene.

„Proste tomu musíš veriť!" povedal Arbidzej a tváril sa pri tom, ako by práve našiel zmysel svojho života. „Slepačí kvoč ťa povedie."

„Slepačí kvoč?" spýtal sa gunár prekvapene.

„Tak sa ten prístroj bude volať," povedal Arbidzej. „Slepačí kvoč."

„A prečo ako?"

„Pre slepačí kvoč!"

Hydina obdivne kývla hlavami. Zdalo sa, že Arbidzejov prejav ich dokonale presvedčil.

„Konečne naše životy dostanú zmysel!" rozohnil sa opäť Arbidzej. Gunár ho pozoroval s veľkou nedôverou. Nedokázal si vysvetliť, ako sa mohol nechať tak rýchlo opantať. V tom prístroji musela pôsobiť nejaká zvláštna mysteriózna sila, ovplyvňujúca myslenie.

Bolo mu z toho zle.





II.



Nasledujúci deň strávil Arbidzej písaním takzvaného posvätného písma.

Mobilný telefón dôkladne schoval pod seno v stodole. Pre prípad, keby sa ten malý naničhodník vrátil. Podarilo sa mu na svoju vieru zlákať takmer celý statok. Rozhodol sa preto, že spíše základné pravidlá, aby sa poctiví veriaci neprotivili svojmu bohu. Od mobilného telefónu si často pýtal rady, ale ten mu odmietal odpovedať. Arbidzej mu to nemal za zlé. Usúdil, že ešte nedozrel čas na to, aby sa boh znovu ozval. Kohút si vytrhol zo zadku ďalšie pero a namočil jeho hrot do dažďovej vody.

Hrot začal kĺzať po starom kartóne.

Arbidzejovi však stále robil starosti ten hnusný gunár. Ganimedes. Už len to jeho meno znelo hrozne. Nepáčilo sa mu. ON celý sa mu nepáčil. Keď sa to tak vezme, nepáčili sa mu ani ostatní gunári. Vskutku odporná rasa. Prečo sa s nimi vlastne delia o kurín?

Je to predsa KURÍN a nie GUNARÍN.

Arbidzej zachmúrene ocmúľal dlhé pero.

„S tým sa bude musieť niečo urobiť," prehodil nahlas a vedel, že má pravdu.





III.



„Aké vysťahovanie?" Ganimedesovi od prekvapenia poklesla sánka. „Kurín sme predsa vždy zdieľali spoločne!"

„Bývavalo," povedal Arbidzej drsne a strčil mu pod nos popísaný kartón. Ganimedes ho rýchlo prečítal.

„Statkárske zákony?" spýtal sa opovržlivo. „Čo to má znamenať?"

„Do dvoch hodín musíte opustiť kurín a presunúť sa do vyhradeného priestoru, v rohu záhrady. Tamto!" mávol kohút krídlom k malej lokalite, ktorá bola zastavaná červenými tehlami.

„A aby som nezabudol," dodal Arbidzej. „Musíte sa tam presťahovať všetci."

„Čože?"

„Presne tak. Všetci obyvatelia nekuracieho pôvodu. Čiže: gunári a husi. Zatiaľ."

Ganimedesovi sa od hnevu rozšírili zrenice.

„Akým právom si TOTO dovoľuješ?"

„Je to statkársky zákon. A aj boží!"

„Tie zákony máš od toho svojho boha?"

„Iste."

„Povedal ti ich priamo ON?!"

Arbidzej sa na krátko zamyslel.

„Áno," usmial sa.

„Nikam nepôjdem!" vyhlásil gunár skalopevne.

„Hm. Toho som sa obával," pokýval hlavou Arbidzej a hneď potom vydal prerývane zaškrehotanie. Spoza rohu vyšla skupinka asi piatich kohútov, oblečených v čiernom. V krídlach zvierali palice.

„Čo to má byť?" spýtal sa Ganimedes a ako odpoveď dostal palicou medzi oči.

„Moje nové komando," usmial sa Arbidzej. „Bude udržiavať poriadok!"

Obrátil sa k nim a usmial sa.

„Obersturmbannführer Janitz, postarajte sa prosím, aby sa všetci gunári a husi presunuli do vyhradeného priestoru."

Slovo obersturmbannführer Arbidzej kedysi začul v rádiu. Veľmi sa mu zapáčilo a zaumienil si, že raz ten výraz použije. Ani nevedel prečo, ale zdalo sa mu, že to musí byť práve dnes.

„Áno, pane!" povedal kohút Janitz a zasalutoval.

„Kto by robil problémy, toho bez milosti zabite!"

Gunári a husi zbledli a naprázdno zakvákali. Nedokázali pochopiť, čo sa to deje. Zdalo sa im, že ide o mimoriadne zlý vtip, ale iskra v Arbidzejových očiach im borila tieto nádeje.

„Ale... ale...," nechápal stále Ganimedes. „Prečo? Prečo to všetko?"

„Prečo?" usmial sa Arbidzej lišiacky. „Pre slepačí kvoč!"





IV.



Arbidzej bol opäť vo svojej pracovni a dokončoval prvú verziu statkárskych zákonov.

Bol rád, že získal kurín len pre svoj druh.

Pre vyvolených.

Poškrabal sa vo svojom majestátnom, nadradenom hrebeni a srdce mu bilo ohnivou hrdosťou. Uvažoval, ako tam tí špinaví gunári vydržia.

Koľko bude trvať, kým im pretečie kýbel?

Kým...

„Vypukne vzbura!" zvolal Arbidzej v obrovskom návale hnevu. Preglgol a dostal strach. Vzbura. Na to vôbec nepomyslel. Ale stať sa to môže... Omyl. Ono sa to stať musí! Nikto si nenechá srať na hlavu večne. A keď sa ešte dozvedia, že všetci gunári a husi musia nosiť prišité špeciálne označenie... To nevyzerá dobre. Arbidzej vyskočil a začal chvatne prechádzať sem a tam. Zašiel sa pozrieť aj na svoju modlu. Mobilný telefón ležal pod senom, zhasnutý a mŕtvy.

„Čo mám urobiť?" spýtal sa kohút.

Žiadna odpoveď.

„Pr... Prosím!" povedal a v očiach sa mu ligotali slzy. „Daj mi znamenie!"

Mobil mlčal. Arbidzeja odrazu posadla strašná zúrivosť. A práve vtedy sa mu v hlave zrodil šialený plán.

Prečo by sa tých hajzlov nemohol zbaviť okamžite? Raz a navždy? Áno! To je ono! Nad tou predstavou sa blažene rozchechtal.

Vybehol von do noci, sťažka zapojil záhradnú hadicu a pevne zvierajúc jej koniec zamieril k vymedzenej oblasti, kde odfukovala nič netušiaca vyhostená hydina.





V.



Nebol to pekný pohľad.

Pán Utrimafas by z toho možno aj ošedivel, keby ešte mal nejaké vlasy. Ale dorazilo ho to aj tak. Takmer všetká jeho hydina sa zmenila na zdochliny. Hlavne gunári a husi. Ležali na prevlhnutej zemi a boli sfarbení do modra. Utrimafas sa poškrabal za uchom.

Vyzeralo to, akoby sa utopili.

„No to je mi pekná robota!" zareval Utrimafas podráždene, strhol si z hlavy modrú šiltovku a zadupal ju do zeme. Potom pozdvihol brokovnicu a začal sliediť po dvore, akoby dúfal, že toho hnusáka, čo tú spúšť spôsobil ešte nájde.

Určite to bol Joachim od susedov, dumal farmár. Vždy mi závidel mojich prvotriednych gunárov! Ten hazel mi za to zaplatí!

Utrimafas zabehol za roh a všimol si kohúta Arbidzeja, ako sa nemotorne snaží zrolovať veľkú hadicu. Farmárovi poklesla sánka. Prvotná myšlienka, ktorá mu preletela mozgom bola tak šialená a tak nepravdepodobná, že nad ňou iba užasnuto porkútil hlavou.

„Ty?" vyšlo mu mimovoľne z úst. Arbidzej pozdvihol zrak, usmial sa potom dokonale čistým hlasom povedal:

„To je v pohode, pane," spustil žoviálne. „Už som sa o nich postaral!"

Farmár sa mierne zakymácal a uvažoval, či si náhodou na raňajky nelogol trošku viac denaturáku než obvykle.

„Už čoskoro príde deň, ked budeme vládnuť!" povedal Arbidzej a hrdo vydul hruď.

„Ty...," lapal po dychu farmár.

„Áno," uznal kohút. „Zabil som ich! Nemusíte ďakovať."

Farmárovi sa zakrútila hlava. Pozdvihol lesknúcu sa hlaveň brokovnice. Arbidzej zneistel.

„Čo to má byť?" spýtal sa.

„TY SVIŇA!" zreval farmár.

„Nie som sviňa," ohradil sa Arbidzej dôstojne. „Ale nebojte sa! Tie vyhladím už čoskoro!"

Diabolsky sa zarehotal.

„DRŽ HUBU, KOHÚT!" okríkol ho Utrimafas a hlas sa mu nebadane triasol.

„Prečo?" nechápal Arbidzej. Farmár si odpľul. Odrazu v sebe našiel tú svoju starú známu drsnosť.

Svrbenie na ukazováku bolo neznesiteľné.
„Pre slepačí kvoč!" povedal a vystrelil.
Dátum vloženia 15. 11. 2008 13:34
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2100
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Saphira

    že boží darDD
    no pobavilo

    15. 11. 2008 14:06
  2. predpolnocna a.

    NO DNES ISTE LEPSIU HALUZ NEPRECITAM V TOM NAJLEPSOM SLOVA ZMYSLE
    výborný príbeh

    15. 11. 2008 14:58
  3. Bielyk

    Edo, celkom fajn, záver by bol v pohode, keby to bol šitný príbeh. Chápeš?
    Ten záver je dosť ironický na to, aby bol dobrý, dokonca je aj dynamický, lenže celý príbeh je úrovňou kdesi oveľa vyššie, aby mohol mať takýto záver.

    A, samozrejme, klasika - posledné dve vety si mohol vymeniť.
    Bolo by to dynamickejšie, keby tam bolo:
    "...pred tým, než vystrelil, ešte povedal:
    - Pre slepačí kvoč!!!..."...

    ale inak fajn.

    15. 11. 2008 19:05
  4. Edo Elat (napísal autor básne)

    Saphira: vdaka

    predpolnocna: vdaka

    Bielyk: vdaka za nazor, aj s nim nesuhlasim... ironicky nie je len zaver ale cela poviedka... a preto nechapem preco by nemohla mat takyto zaver... a aj keby ironicka nebola, ironicky zaver MOZE mat. a s tymi poslednymi vetami nesuhlasim uz vobec... proste nemam potrebu na tejto poviedky nic menit...

    15. 11. 2008 19:39