Basnicky.sk

Až po niekoľkých týždňoch Delotovi došlo, že tu niečo nehrá.
Neboli to len také elementárne veci, ako absencia nezamurovaných okien či nezasmradených komnát. Bolo tu čosi viac.
Delot nebol v tej sekte dlho.
Dokonca do nej ani nevstúpil preto, že by chcel. Proste nemal na výber. Bezdomovci obvykle nie sú v situácii, kedy by mohli odmietnuť podávanú ruku. Síce už mierne prehnitú, ale stále ruku. A ani Delot neodmietol, keď si ho na ulici našiel ten apoštol. Celý bol zahalený v sivej sutane a cez hlavu mal prehodenú kapucňu. Aj pod ňou sa však črtali obrysy šiltovky. Apoštol bol očividne ešte veľmi mladý. Delot vtedy ležal na chodníku, totálne omráčený množstvom vypitého jablkového vína. Apoštol naňho vyceril poličku provotriedne umelých zubov a chrchlavo povedal:
„Mám pre vás ponuku..."
Potom to už išlo z kopca. Odmietli by ste ubytovanie zdarma? Odmietli by ste stravu zdarma? Tak vidíte. Ani Delot neodmietol. Kláštor stál uprostred lesov, úplne mimo dosahu mesta. Táto anonymita sa Delotovi tiež pozdávala. K mestu ho nič neviazalo, vlastne to tam nenávidel. Bude fajn nadýchať sa pre zmenu trochu čerstvého vzduchu. A prvých pár dní mu bolo skutočne sveta žiť.
Kláštor mal bohaté zásoby. Apoštoli do mesta chodievali zriedka a keď tak učinili, obvykle so sebou priviedli iba niekoľko zblúdilých duší.
„I priviedol som baránka na cestu správnu," zvykol hovorievať svätý Yorge, patriarcha a mecenáš tejto sekty. Sekta sa volala Hyperstóór a nikto zrejme nemal ani poňatia, čo ten názov znamená. Delotovi to však nedalo a raz sa na to Yorgeho spýtal. Ten len spokojne zabafal zo svojej fajky, zablúdil vidličkou do svojej zemiakovej kaše, usmial sa - napriek tomu, že mu tvár zbrázdila vráska hnevu - a zahuhňal:
„Je to Islandsky."
A tým konverzácia obvykle hasla.
Delot sa viac nepýtal.
Snažil sa byť zo všetkými zadobre. Ničomu by nepomohol, ak by si to posral u duchovného vodcu. Problémy sa mu však aj tak nevyhli.
Začínalo to celkom nevinne.
Každodennou modlidbou. To nebolo také strašné. Delot bol vychovaný, ako metodista a keď bol ešte dieťa modlil sa takmer každý deň.
No a čo.
Ale potom sa to začalo meniť.
Apoštoli dostávali stále menšie prídely jedla.
„To viete, pôst," odbil Delota zakaždým Yorge. Preňho pôst očividne neplatil. Jeho stôl sa prehýbal pod klobásami, pečenými pstruhmi a bobrými chvostami v chrenovej omáčke.
No a čo.
Bičovanie prišlo narad o niekoľko dní. Yorge si to vychutnával, hoci dával pozor, aby apoštoli neumreli. Ešte nie. Pohľad na otvorené rany mu spôsoboval erekciu. Občas si načapoval trochu čerstvej apoštolskej krvi a po večeroch ju chlípal. Kam sa hrabe omšové vínko, všakže?
Spokojne pri bičovaní chrchlal a pôžitkársky si ho vychutnával. Skoro tak veľmi, ako upaľovanie tých, ktorí sa jeho despotickému riadeniu kláštora vzopreli. Občas bolo počuť z podzemných chodieb ich rev. A vôňa spáleného mäsa sa miešala s vôňou obeda. Kuracími prsiami s medom. A kapari.
No a čo.
Čo už.
A teraz... Práve v týchto dňoch... Práve teraz, keď Delotovi konečne došlo, že je tu zrejme nejaký problém... Práve vtedy apoštoli začali umierať. Problém bol v tom, že umierali dobrovoľne. Podstúpili očistu a teraz sa ponáhľali, ponáhľali sa, aby urýchlili svoj spirituálny vývoj. Chceli sa dostať na druhý svet. Do raja.
Delot sa umrieť nechystal. Práve kľačal pri oltári a zopínal ruky k modlidbe. Nikdy vlastne tým bludom, ktorými ho tu kŕmili neveril, ale kvôli teplej strave a posteli sa uvolil občas zahrať divadielko. Keď však strava a posteľ prestali byť stálym vybavením kláštora, rozhodol sa, že je tu zrejme už príliš dlho. Plánoval zdrhnúť. Hneď teraz. Hneď, ako skončí s tou svojou kvázi modlidbou. Ak by ju vynechal, mohli by si ho všimnúť kamery, schované v hostiách. Yorge ich sem nainštaloval iba nedávno. Myslel si, že je to bohvieako tajné. Ale nebolo. Každý o nich vedel, iba sa o tom - prirodzene - nehovorilo. Delot sa obyčajne modlieval spolu s ostatnými členmi sekty. Ale dnes tomu bolo inak. Bol tu sám. Všade bolo totálne mŕtvo. A vzduchom plával ten dôverne známy sladký pach zhnitého ovocia.
Alebo mäsa.
Delot sklonil hlavu a vtedy začul rýchle, blížiace sa kroky. Srdce mu poskočilo a začalo splašene biť. Miestnosť mala výbornú akustiku, takže ten zvuk Delotovi takmer rozdrásal ušné bubienky. Z chodby sa prihnal apoštol Gustaf, chvatne sa udrel do pŕs - čo bol ekvivalent prežehnania - a prikľakol k Delotovi. Utrel si spotené, prasačie čelo a pošúchal si nos.
„Dnes je tu nejako ticho," pípol Delot nesmelo.
„Áno," súhlasil Gustaf a prikývol. „Všetci sú po smrti."
„Čože?"
„Sú mŕtvi."
„O kom hovoríš?"
„O našen sekte. O členoch."
„Čo? Chceš povedať, že sú mŕtvi???"
„Veď ti vravím..."
„Ale, ale... ako je to možné?"
Gustaf pokrčil plecami.
„Normálne. Začalo sa obdobie migrácie."
„Čo?"
„Exodus," upresnil Gustaf a prosebne zdvihol zrak a pokračoval:
„Všetci apoštoli spáchali samovraždy."
„Bože! Ale veď to je hrozné!"
„Nie, nie je."
„He?"
„Nechápeš? Tak to má byť! O to v Exoduse ide!"
„O odfajčenie sa?"
„Takto predo mnou nehovor!"
„Prepáč."
„Ale áno. Ide presne o to. Je to povinnosť pre všetkých členov."
„Hm. A nedá sa tomu nejako vyhnúť?"
„Nie."
„Ani keby som mal potvrdenie od lekára?"
„Nie."
„Dofrasa," Delot sa hryzol do pery. „To teda znamená, že... že..."
„Že sa musíš zabiť," pomohol mu dobromyseľne apoštol. Delot preglgol. Gustaf vytiahol poradovník.
„O hodinu má byť po tebe," usmial sa.
„Vieš," prebehol si Delot jazykom po perách a snažil sa krotiť svoj hnev, „mám dojem, že o tom Exoduse sa tu nikto nezmieňoval... kým som sem prišiel."
„To je jasné," prikývol Gustaf, rozhorčený, že sa bavia o takých absurdnostiach. „Keby to každý vedel, nikto by sa k nám nepridal."
„To máš recht."
Delot vstal.
„Nezabijem sa," oznámil drsne. Gustaf si ho prekvapene premeral, ale rysy mu potom stvrdli. Vstal.
„Myslím," zasyčal, „že dosť dobre nevieš o čo v tejto situácii ide!"
„Máš pravdu. A ani ma to nezaujíma!"
„Musíš sa zabiť, Delot! Všetci to urobili, alebo urobia! Je to súčasť našej viery!"
„Ďakujem pekne za takú vieru..."
„Čo tým dopekla chceš povedať?"
„Nič."
„Že neveríš?"
„Nič tým nechcem povedať, jasné?!"
Gustaf mlčal a upieral na Delota mrazivý pohľad. Očividne ho Delotove slová nepresvedčili.
„Zapochyboval si," prehovoril Gustaf a vytiahol z vrecka veľké, chrómované nožnice. Delot cúvol.
„To si nemôžeme dovoliť," dodal Gustaf.
„Čo chceš urobiť?" spýtal sa Delot vystrašene. Gustaf k nemu pristúpil a usmial sa.
„Potrebuješ zastrihnúť myšlienky!" oznámil mu. Delot zbledol.
„Dofrasa, čo to trepeš?"
„Máš čierne myšlienky," vysvetľoval apoštol. „A pokrivené. Treba ich vybieliť a zastrihnúť. A čím sa najlepšie strihá?"
Zacvakal Delotovi nožnicami pred nosom.
„Chceš mi odstrihnúť myšlienky?"
„Presne tak."
„To nedokážeš."
„Och, Delot... Ty nevieš, čo všetko dokážeme!"
„Nepribližuj sa ku mne," Delot zovrel ruky v päsť a nastavil ich pred seba v bojovej póze.
„Neboj sa, Delot. Smrť je iba začiatok. Musíš však do nového sveta vstúpiť čistý. Ale nemaj strach... Ešte sa musí vykonať veľa veľkých vecí!"
„Kriste, čo to žvatláš? Sfetoval si sa z toho kadidla, či čo?"
Gustaf sa zamračil, zaškrípal zubami, vydal tlmené zavytie a vrhol sa na Delota. Jeho mäsitá, hustými chlpami zarastená ruka mu zovrela hlavu. Dobre, že mu nevykrútil väzy. I keď, ktovie či by to nebolo lepšie. Vo svetle udalostí, ktoré mali nastať sa lámanie väzov javilo, ako celkom príjemná upokojujúca masáž. Gustaf strčil Delotovi nožnice do ucha.
A začal strihať. Odlietala krv. Kúsky kože.
Delotovi sa zatmelo pred očami. Všetko počul vzdialene a miešalo sa to s nejakým čudným pískaním.
„Tak! A teraz persil!" počul tlmene Gustafov hlas. Potom cítil, ako mu niečo sype do vydlabaného ucha.
Pálilo to.
Pálilo to, ako peklo.
Stále krvácal.
„Si čistý," povedal Gustaf a opovržlivo ho hodil na zem. Potom z vrecka vytiahol ampulku s kyanidom a fľochol pohľadom po poradovníku.
„Už mám čas," oznámil. „Stretneme sa na druhom svete!"
Delot zavrel oči.
Bolesť ho pomaly opúšťala.
Nasledovala tma...
A potom už nič ďalšie.
Aspoň zatiaľ.

***

Oči mu oslepilo prudké svetlo.
Vyhrávala tu hudba a vyrevovala niečo o najnižších cenách. Delot si pošúchal oči. Rozmazaný obraz sa konečne ustálil. Rozhliadol sa. Všade pobiehali ľudia. Od jedného regálu k druhému. Hádzali si do košíkov konzervy. Zlacnené kuracie a bravčové. Pracie prášky pod 50 percent.

To najlepšie pre vás!

Ozývalo sa z reproduktorov. Delot sa chytil za hlavu. Mal pocit, že sa mu rozletí na kúsky. Pristúpil k nemu nejaký starý chlap. V hube žužval obrovskú cigaru, vykladanú perleťou.
„Vy ste tu nový?" spýtal sa a vytiaol prezenčnú listinu.
„Áno," vytisol Delot omámene. Starý si odpľul a odklepol z cigary popol. Ten nečujne dopadol na listinu a rozprskol sa na nej.
„No, hej...," pokýval dedo hlavou. „Prešli ste na nový spirituálny vývoj, že?"
„Ale nie dobrovoľne."
„To je fuk."
„Ale v kláštore mi povedali..."
„To je fuk."
„Dobre."

Starec zroloval listinu a strčil si ju do vrecka. Potom sa na Delota zadíval, vzdychol si a usmial sa.

„Tak teda vitajte," povedal a chlapsky si s ním potriasol rukou.
„Ďakujem, ale... Kde to vlastne som?"
„Na druhom svete."
„A čo tu mám robiť."
Starec vytiahol z vrecka nikotínovú žuvačku a začal ju drviť medzi zubami.
„Tu môžete robiť jediné, pán Delot. Nakupovať."
„Ale, ehm... Ja... akosi... Nerozumiem."
„Ste v hypermarkete, pán Delot."
Delot sa rozhliadol. Zákazníci vyzbrojení enormným množstvom košíkov práve robili nájazd na smažené býčie laloky.
„Bože," vydýchol Delot. Ani sám nevedel, či to bol vzdych radosti, prekvapenia, zlosti či úzkosti.
„Veru tak," pokýval starý hlavou a potom dobrácky dodal:
„Vitajte v skutočnom svete!"