Basnicky.sk

Zase jedna poviedka na scenáristiku. Téma: viz. názov.

***


Bolo pol dvanástej a v bare – na počudovanie – zdochol pes. Chúlilo sa tu len pár ožranov a feťákov. Zúfalci. Prechádzali si rukami po pažiach a vrhali naokolo zakalené pohľady. Za pultom postával mohutný chlap. V ústach prevaľoval špáratko. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že chová extrémnu nepriateľskosť ku všetkému živému. Nebola tu bohvieaká atmosféra. Ale ja som to tu mal rád. Mal som rád tú vôňu rozliateho piva a cigaretových ohorkov. Mnohí by si určite pomysleli, že nie som tak úplne v poriadku. Zrejme by mali pravdu. Už dávno som sa však naučil ignorovať všetkých naokolo. Nestaral som sa. To je to hlavné, čo sa človek naučí po príchode do veľkého mesta – hlavne sa nestarať. Potiahol som nosom, odkašľal si a zachumlal sa hlbšie do svojho kabáta. Bola príšerná kosa. Dokonca aj tu vo vnútri. „Nekúrime, nekúrime?“ zatiahol som smerom k barmanovi. Ten po mne strelil nahnevaným pohľadom, ktorým mi jasne odporúčal, nech sa láskavo starám o seba. V pohľadoch som už dokázal čítať, ako v otvorenej knihe. Občas dokonca, ako v zatvorenej. Šiel som k rohu a našiel si voľné miesto. O chvíľu sa pri mne zjavila čašníčka. Elena, ako stálo na menovke. Vykúzlila dokonalý umelý úsmev. V očiach mala prázdne neprítomno.

„Čo to bude?“ spýtala sa nežne. Ale vedel som, že to hrá. Človek nemusel byť paranoik, aby niečo také pochopil. Udrelo by to do ksichtu aj slepému so šedým zákalom. „Pivo,“ povedal som a odvrátil tvár. Čašníčka odcupitala k baru. Sledoval som jej pohupujúce sa boky.

„Ťažká noc?“ ozval sa odrazu za mnou ženský hlas. Obrátil som sa. Žena pohodila záplavou havraních vlasov a usmiala sa. Bola oblečená punkerským štýlom, čo v praxi znamenalo: čierna, čierna a... čierna. Nechty mala čierne, oči mala čierne, pery mala čierne. Chvíľu som uvažoval, či má čierny aj jazyk.

„Mhm...,“ zamrmlal som súhlasne. Nemal som náladu na nejaké obkecávačky. Žena na tom však bola zrejme presne opačne. Uvelebila sa vedľa mňa a šťuchla ma do rebier, akoby bola moja najlepšia kamarátka a len ja som o tom doteraz nevedel.

„Človek by nemal piť sám,“ povedala a zacerila sa.

„Áno?“ pozdvihol som obočie. „A na to ste prišla sama?“

Zháčila sa a na moment sa zamyslela.

„Nie,“ povedala napokon. „To je známa pravda.“

„Pre mňa asi nie.“

„Vy nečítate Bukowskeho?“

„Nie. A vy?“

„Už nie.“

Chvíľu bolo ticho.

„Mimochodom, ja som...,“ začala a odmlčala sa. „Noire.“

„Noire?“ spýtal som sa. „A to je čo za meno?“

Zdvorilosť nikdy nebola moja parketa.

„Francúzske,“ zašveholila. Optimizmus z nej len sršal. Cítil som ho, ako sa na mňa lepí s tou svojou neodbytnou dotieravosťou. Ale odolával som. Nemal som v úmysle nechať sa nakaziť.

„Hm. Ja som Edmund.“

„Teší ma, Edmund.“

„Aj mňa.“

„Naozaj?“

„Hej.“

„Nevyzeráš na to.“

„Nedávam často najavo emócie.“

„To musí byť strašné.“

„Prečo by malo?“

„Len tak... Dusiť to stále v sebe.“

„Nie. Mne sa to páči.“

„Neverím.“

„No dobre... Ale faktom zostáva, že som si už celkom zvykol.“

Dorazila čašníčka s mojim pivom. Opäť ma oslnili reflektory v podobe jej zubov.

„Koľko to bude?“ spýtal som sa. Zmeravela a zdalo sa, že ju moja otázka prekvapila.

„Pane,“ povedala pomaly, s dôrazom na každé písmenko, „akosi nerozumiem.“

„Koľko to bude stáť?“ vzdychol som si unavene. Na tieto servírky ste slang používať nesmeli. Ktovie prečo, ale vždy mali pocit, že ste na nich prehovorili Mongolsky s anglickým prízvukom. Prinajmenšom sa tak tvárili. „Pane,“ povedala opäť a trhla hlavou hore a dolu, ako sliepka, „pre vás je všetko zadarmo.“ Prekvapene som pozdvihol obočie. Zadíval som sa na Noire. Spokojne sa usmievala. Ten úsmev sa mi nepozdával.

„Zadarmo?“ nechápal som. „A prečo?“

Čašníčku moja otázka očividne pobavila. Otočila hlavu k pultu a zakričala smerom k barmanovi: „Hej, Karči! Náš úctivý hosť sa pýta, prečo to má všetko zadarmo!“

Barman vypúlil oči, akoby mu práve bolo oznámené, že dva a dva je osemdesiat. Pozdvihol kútiky do pobaveného úsmevu a vystrčil ukazovák. „Na koho to hráte?“ zakričal smerom ku mne. Neodpovedal som. Nechápal som. Čašníčka sa zvrtla a klopkajúc opätkami zmizla z môjho zorného poľa.

„Nešlo to príliš dobre,“ poznamenal som. Noire sa na mňa zadívala.

„Prečo?“ spýtala sa zvedavo.

„Mám to zadarmo.“

„To je fajn, nie?“

„Je. Ale neviem dôvod.“

Noire z vrecka vytiahla cigaretu, vložila si ju do čiernej špičky a zapálila si. Zaklonila hlavu, potiahla a vyfúkla sivý dym.

„Je to pre teba také dôležité?“ spýtala sa potom.

„Ani neviem,“ odvetil som. „Nie som zvyknutý dostávať niečo gratis.“

„Rozumiem.“

Chvíľu sme sedeli mlčky. Odchlipol som si z piva a pozoroval ju. Stále sa tak neurčito usmievala. V očiach jej prebleskovali iskričky. Napokon ma to dopálilo.

„To si zariadila ty, však?“ spýtal som sa. Ani neviem, prečo mi napadlo práve toto. Zrejme zapracovalo moje podvedomie, ako už veľakrát predtým.

„Podľa toho,“ povedala a rozdelila malú mláčku na svojom stole na dve menšie, „čo máš na mysli.“

„Pivo zadarmo,“ zareagoval som. „Nie si tu nejaká hviezda, alebo čo?“

Vyprskla smiechom.

„To nie som,“ odvetila. „Ale dosť často sa s nimi stýkam.“

„Fakt?“ prehodil som. „Poznáš Nicka Cavea?“

„Koho?“

„Nick Cave. Ten spevák. To je dosť veľká hviezda.“

Prekvapene sa na mňa zadívala.

„Myslela som iný typ hviezd,“ povedala potom. Pokýval som hlavou.

„Chápem, chápem. Niečo menej komerčné, čo?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

Odpil som si z piva a zahľadel sa cez presklenú výlohu do noci. Zdalo sa, že všade sú nejaké zamilované páriky. Len ja som sám a opustený. Obrátil som sa k Noire. Usmievala sa.

„Tak mala si v tom prsty?“ spýtal som sa opäť.

„Možno áno, možno nie,“ prehodila tajomne.

„Vedel som to,“ povedal som znalecky.

„A odkiaľ prosím ťa?“

„Chodím sem už dobrých päť rokov a ešte mi tu nikdy nikto nedal nič zadarmo. Možno akurát tak po papuli. Až dodnes som tu vždy pil sám. Kým som nestretol teba.“

Pozrela sa mi do očí a potom vážne prikývla. Úsmev jej z tváre zmizol.

„Áno,“ povedala, „bola to moja práca.“

„Ha!“ vykríkol som exaltovane. „Vedel som to!“

Barman a niekoľko zákazníkov na mňa podráždene syklo. Tu v bare sa vyznávala zdržanlivosť a mlčanlivosť. Takých podnikov veľa nie je, ale tento zrejme patril k vzácnej výnimke.

„Ako si to urobila?“ spýtal som sa šeptom.

„Hádaj!“ vyzvala ma s viditeľnou škodoradosťou.

„Nemám náladu,“ utrúsil som. „Takže to rýchlo vyklop.“

„To sa chceš vzdať tak ľahko?“

Neodpovedal som. Miesto toho som sa napil. Nejako mi vyschlo v krku.

„Vládnem neobmedzenou mocou,“ povedala konečne.

„Pekná odpoveď. Taká diplomatická.“

„Ale pravdivá.“

„To by som netvrdil.“

„Prečo?“

„Nikto nemá neobmedzenú moc.“

„Ja áno!“

„Fajn.“

„Neveríš mi, však?“

„Ale čoby som ti neveril...“

„Tak prečo tak nevyzeráš?“

„Verím ti, Noire. Naozaj.“

„Dokážem ti to,“ povedala. Pobavene som sa k nej obrátil.

„Tak to som teda zvedavý,“ usmial som sa. Noire sa zadívala do stropu, zavrela oči a pár sekúnd sa nehýbala. Napokon oči otvorila, vzdychla si a akoby len tak medzi rečou prehodila:

„O päť sekúnd spadne do parku hviezda.“

Okamžite som sa obrátil k oknu. Park bolo vidieť aj v tejto tme. Bol iba cez ulicu.

„Kecáš,“ povedal som, ale pohľadom som neuhol.

„Nekecám,“ povedala. Jej hlas znel dosť presvedčivo.

„Je to nezmysel.“

„Tri sekundy...“

„Toto je na smiech...“

„Dve...“

„Moment... Čo je to tam za divné svetlo?“

„Jedna,“ povedala spokojne. Ozvalo sa dopadnutie. Okolitú temnotu preťal jasný lúč svetla. Napokon však pohasol rovnako rýchlo, ako sa zjavil. Niekoľko návštevníkov obrátilo tváre k parku. Ozvalo sa nesúhlasné mrmlanie. Čašníčka vypískla a chytila barmana sa rameno.

„Karči, želaj si niečo!“

„Ako si to...?“ spýtal som sa. Dokázal som hovoriť iba s vypätím všetkých síl.

„Vravela som ti. Mám neobmedzenú moc.“

„Na to sa musím napiť!“ vyhlásil som sa dorazil svoj pohár s pivom. Noire nepovedala nič, ale vyzerala veľmi spokojne.

„Kto vlastne si?“ spýtal som sa.

„Noc,“ odvetila. Preglgol som.

„Ty... si... noc?“ spýtal som sa dôrazne. „Tým myslíš...?“

„Presne tak,“ potvrdila a pozdvihla pravý kútik. „Čo? Nevyzerám tak?“

„Skôr vyzeráš, ako nejaká emo punkerka...“

„Nikdy neposudzuj podľa vzhľadu.“

„Hej,“ prehodil som kyslo. „Toto si zapamätám...“

A potom som dodal:

„Je to dosť neuveriteľné.“

„Hm. Ale veríš mi, nie?“ spýtala sa.

„No...“

„Tento dôkaz ti nestačil?“

„Nuž vieš... Ja som bol vždy skeptik.“

Zagúľala očami.

„Ty si stratený prípad. A to som ti chcela zmeniť život.“

Pozrel som sa na ňu s otázkou v očiach.

„Totiž...,“ začala, „vždy po zotmení si vyberiem jedného smrteľníka, ktorému zmením život... A dnes si mi padol do rany ty.“

„Skutočne?“ obdivne som hvízdol. „Ale nemám pocit, že by sa môj život nejako drasticky zmenil.“

„To príde,“ povedala a usmiala sa. Potom vstala. Cítil som sa mizerne. Prekvapilo ma to.

„Ideš?“ spýtal som sa.

„Áno. Tu som skončila,“ povedala, jemne mi kývla hlavou a vyšla na ulicu. Chvíľu som len sedel, neschopný pohybu. Napokon som však vstal a dokrivkal k pultu.

„Sim ťa,“ oslovil som barmana. „Nevieš, kto to bol?“

Barman si ma premeral zhovievavým pohľadom, zachechtal sa a povedal:

„Lena. Šľapka z vedľajšej ulice.“

„Čože???“ ani som sa nesnažil maskovať prekvapenie vo svojom hlase.

„Dobre si jej skočil na špek,“ zarehotal sa krčmár.

„Vy ste hrali s ňou?“ žasol som.

„Jasné!“ hodil rukou krčmár. „Aspoň nejako si tú šichtu spríjemniť musíme...“

Odvrátil som sa od neho. Nejako sa mi to nezdalo. Niečo na nej bolo. Nebola obyčajná. A stále tu bola tá padajúca hviezda... To však mohla byť náhoda. Skutočne mohla? Noc a jej moc. Komu dočerta teda veriť? A náhle som to vedel. Zasiahlo ma to, ako šíp a vnorilo sa mi to do tela. Niečo sa zmenilo. Prelomilo. Ja, ten kardinálny vôl, som sa do tej šľapky noci práve zamiloval.