Basnicky.sk

S Napoleonom hľadím na mesiacom zaliatu krajinu prostú,
ja tulák v kraju ďalekom opieram sa o pilier mostu,
pod Víťazným oblúkom v krčmičke Dartaňan svoje orosené pivo pije,
a jeho sok Richelieu honbou za trónom chorí je.

Ja som iba básnik a Paríž je pre mňa jeden veľký epiteton,
aj hľa na Champs Elise si kráča Moliere a jeho súputník Breton,
z vrások na jeho cylindrom zahalenej tvári,
vyčítať, že ho opantali akési morové chmáry.

Pod Eifelovkou počuť Ľudvíkove fanfáry,
prepáčte stavitelia, cisári, spisovatelia ja si už neviem dať v poézii rady,
preto sa uložím k spánku zdrvený parížskou zimou,
ja tak jarý čo má hlavu plnú ľúbostných rýmov.

A v spánku moje telo je mojej duši tým čo je sloboda žaláru a väzeniu,
a v tom tele si líha na črepinami posiatu posteľ,
rebelsky zmýšľa čo je potrebné k slobode a spaseniu,
aby môj duch k tebe LÁSKA navždy doletel.

Lež dnes AMOR na tú posteľ z črepov nestúpil,
bo ten cynik Frolo z románu Victora Huga on zabil ho,
povedz kde je ten pocit ľúbosti čo ma kedysi vykúpil ? ,
ten odumrel a počuť bolo iba Frolove: HO ... HO .... HO .... !!!

Len paprsok lásky pre ostňami zbíjanú celu,
lež nič nežiadam iba šíp Amorov čo mi srdce vo dvoje ulomí,
však len sladký BOZK môjmu uplakanému čelu,
ó, môj Bože prečo ruky Quasimodovi neodtneš a aj jeho väzniteľu.

Rozbi mrežu bo clivo mi,
ja tak neschopný už ľúbiť skladám tu cynicky – ľúbostné rými.

To je jediný spôsob ako sa z okov dostať,
je smrť pre LÁSKU pre ňu zhynúť a do pekiel sa poslať,
vstanem z mŕtvych zdrvený pekelnou zimou,
ja čo som mal kedysi hlavu plnú sladkých rýmov . . .