Basnicky.sk

Dramatická poviedka na tému "O VLÁSOK" napísaná na talentové skúšky na scenáristiku.

***

Toho večera sme sa v tom opustenom sklade zišli štyria. Ja, Elvest a Gertrand plus jeden revolver. Bolo na mieste považovať ho za jednu z osôb, pretože bol hlavným účastníkom večera. Noc bola chladná a tak sme chvíľu len prešľapovali na mieste a dúchali si do dlaní. Tieto priestory boli pre situácie, aká mala prísť viac než vhodné.

„Pripravený?“ spýtal sa Gertrand a strelil pohľadom k Elvestovi. Ten čosi zamrmlal a prikývol. Videl som, že mu táto situácia nie je veľmi po chuti, avšak nijako neprotestoval, pretože vedel, že si to dosť dobre nemôže dovoliť. A aj tak: vycúvať sa už nedalo...

Ja som bol tentoraz pokojný. Bol som tu len ako nestranný pozorovateľ a ako rozhodca. Dohliadal som, aby všetko išlo podľa pravidiel. Táto funkcia bola skutočne len na formálnej báze, pretože k nejakému porušovaniu zaužívaných pravidiel dochádzalo len veľmi zriedka.

Každý, kto sa na to dal, ctil posvätné pravidlá tejto hry. A taktiež každý kto sa rozhodol hrať ju, bol v podstate blázon. Alebo génius. Záleží na uhle pohľadu. Víťaz sa obyčajne tešil veľkej popularite a obvykle zhrabol nemalý balík peňazí. Ale tak to v podobných súťažiach chodí. Niekto hrá na automatoch, podáva Tipos Bigno, no a niekto si rád zastrieľa (hoci aj na seba) v ruskej rulete. Je to lacnejšie, zábavnejšie (aj keď s tým by mnohí nesúhlasili) a vzrušujúcejšie. Gertrand vytiahol revolver a do bubienka vložil jeden náboj. Potom sa na mňa letmo zadíval. Kývol som hlavou, na znamenie, že všetko sedí. Cítil som, ako aj na mňa dolieha nervozita a prestupuje mi celé telo až ku končekom prstov. Bolo to zvláštne, pretože som bol v absolútnom bezpečí. Teda aspoň čo sa týka tejto noci.

„Kto začne?“ spýtal sa Elvest. Nezdalo sa, že by bol nejak zvlášť vydesený. Tie pocity sa obvykle dostavia, keď prvýkrát chytíte zbraň do ruky. Až vtedy si uvedomíte, čo všetko je v stávke.

„To by si mal rozhodnúť ty,“ povedal Gertrand a kývol hlavou smerom ku mne. Pokrčil som plecami.

„Mne je to jedno,“ ozval som sa.

„Keď ti to je jedno, tak niekoho vyber!“ zavrčal Elvest.

„Tak dobre...,“ zamrmlal som. „Elvest, začni!“

„Prečo ja?“ zavyl. Obrátil som oči v stĺp.

„Len pokoj,“ zasiahol Gertrand, „začnem ja. Aj tak viem veľmi dobre, ako sa tento duel skončí...“

„Čo tým myslíš?“ zavrčal Elvest.

„Len toľko, priateľu...,“ usmial sa Gertrand, „že dnes večer je patrne posledný v tvojom živote.“

„O čom to preboha hovoríš?“



Teraz som sa naňho spýtavo zadíval aj ja. Gertrand mal asi tridsaťpäť a nemal sympatickú tvár. Neustále sa na nej pohrával ten úlisný úsmev, ktorým dával jasne najavo výsmech a opovrhnutie všetkým súperom. Ale taký už skrátka bol. Suverén.

„Dnes to budú štyri kolá,“ povedal prorocky. „Pri poslednom budeš na ťahu... a zastrelíš sa. Padne to na teba.“

„Prázdne reči!“ zvolal Elvest. Bol si dobre vedomý toho, že je to zrejme len Gertrandov spôsob, ako ho psychicky zdeptať. „Ale mám poistku!“ dodal Elvest rýchlo a tak trochu akoby nechtiac.

„Akú?“ zaujímal som sa. Elvest neodpovedal. Zrejme to bolo iba jeho kontrovanie. Ale dosť chabé.

„Avšak, pokiaľ chceš...,“ pokračoval Gertrand, nevšímajúc si Elvestove slová, „môžeš začať prvý a skončiť to o kolo skôr. To záleží iba na tom, kedy sa ti chce zomrieť.“

„Zdá sa mi, že si si nejako príliš istý...“

„Súhlasím,“ vmiesil som sa opatrne. „Naozaj si myslíš, že vyhráš?“

Gertrand pokrčil obočie a veľavravne kývol hlavou.

„Áno,“ povedal. „Aby som povedal pravdu, som o tom na sto percent presvedčený. Na druhej strane...,“ dodal, „ak by si štvrté kolo náhodou prežil, tak piate bude finálne.“

„Ako to myslíš?“ spýtal sa Elvest a nervózne sa hryzol do pery.

„Tak, ako hovorím. Ale nemusíš sa báť. Piate kolo je moje.“

„Čiže... Ak to správne chápem... ak sa dostaneme po piate kolo, tak ty umrieš?“

„Úplne správne. Ale tak ďaleko sa nedostaneme. Dnes to bude o vlások,“ uškrnul sa.

Elvestovi sa pretiahla tvár.

„Začni,“ povedal bezvýrazne.

„Tak dobre,“ odkašľal si Gertrand a zakrútil bubienkom. Potom ho rýchlym pohybom ruky zastavil a priložil si hlaveň ku spánku. Stále sa mu na tvári pohrával ten jeho typický úsmev. Pôsobil pokojným a vyrovnaným dojmom. Dojmom chlapíka, čo nemá problémy.

Stlačil spúšť. Cvaklo to naprázdno.

„Čo som hovoril?“ prehodil.

„To nič nedokazuje!“ zabručal Elvest a vytrhol mu z ruky ponúkanú zbraň. Rozkrútil. Pery mu zbeleli. Gertrand len postával z rukami vo vreckách a netváril sa, že by sa ho to nejako zvlášť týkalo. Elvest si priložil hlaveň ku hlave. Čakal päť sekúnd kým to stlačil. Hrobové ticho opäť prerušilo prázdne cvaknutie. Počul som, ako si zhlboka vydýchol.

„Teraz ide tretie kolo,“ zachechtal sa Gertrand, „Elvest, aký je to pocit stáť pred prahom smrti? Žiadna sranda, čo? Ale neboj sa... všetci sa tam raz stretneme!“

Treba povedať, že to bola dosť chabá psychologická hra. Ani sám Elvest to nijako nekomentoval. Len stál s očami upretými na revolver. Gertrand si slabo odkašľal a pozdvihol obočie. Potom, akoby bol sužovaný strašnou nudou, rozkrútil bubienok. Jeho chovanie začínalo byť až trápne pompézne, ale zrejme sa tým chcel len vysmiať protivníkovi. Zbraň opäť nevystrelila. Gertranda to podľa všetkého vôbec neprekvapilo. Revolver opäť skončil v Elvestovej ruke. Skúmavo sa naňho zahľadel.

„Štvrté kolo,“ pripomenul Gertrand odporne sladkým hlasom. Určite to urobil naschvál. Elvest si prebehol špičkou jazyka po pere a preglgol. V očiach mal ešte väčší strach než pri prvom kole. Bál sa. Odrazu mi ho bolo ľúto a chvíľu som bojoval s nezmyselnou myšlienkou, všetko to zastaviť.

Roztočil. Priložil. Videl som, ako šľahol pohľadom po Gertrandovi. Ruka sa mu triasla. Tak nejako sa nemohol prinútiť k tomu, aby stlačil spúšť.

„M-m-myslím, že... n-najlepšie bude, keď to necháme tak, nie?“ vykoktal. Hlas mal zachrípnutý, akoby už dlhú dobu nerozprával. Nikto neodpovedal.

„Nie?“ skúsil to znova, takmer plačlivo.

„Ja ti poviem, čo bude najlepšie!“ povedal Gertrand nasrdene. „Najlepšie bude, keď stlačíš tú posratú spúšť!“

„Ale...“

„Tak načo čakáš? Stlač ju!“

Elvest si vzdychol, zadíval sa do stropu a... stlačil ju. Nočným tichom otriasol silný výstrel a presne rovnako s ním Elvestove slová:

„Ha! No tak vidíte! Nič mi nie je!“

Očividne si v prvej sekunde neuvedomil, že mu guľka vletela priamo do mozgu. Na okamih sa zakymácal. Videl som, ako mu oči zahltilo bielko a potom sa už s hrmotom žuchol na zem.

„Ani by som nepovedal,“ povedal Gertrand. Pozoroval som Elvestovu mŕtvolu. Okolo lebky sa mu vytvorila kaluž tmavej krvi zmiešaná so slabým odtieňom šede. Okamžite som si spomenul na majonézu, ani neviem prečo. Niekedy si proste mozog robí čo chce. Odrazu som pomerne blízko seba začul, ako niečo preletelo vzduchom. Gertrand prekvapene zdvihol obočie, duchaprítomne ma schmatol za golier kabáta a hodil sa so mnou na zem za starý sud.

„Snajper!“ precedil a vypľul čiastočky prachu, ktoré sa mu s pádom dostali do úst.

„Čo?“ nechápal som. Gertrand zaškrípal zubami. V duchu som zablahorečil za jeho predvídavosť.

„Určite tá jeho poistka!“ povedal a ukázal na Elvestovu mŕtvolu. Ozval sa ďalší výstrel.

„Mohol najať aspoň profíka,“ reptal Gertrand. „Takto strieľať by dokázala aj moja babka.“

„No, ale... Dnes to fakt bolo o vlások!“ povedal som, keď sme sa obaja začali plaziť k východu. Občas nám pri uchu frnkol ďalší výstrel a Gertrand si z dnešnej noci odniesol aj pekný škrabanec cez ruku. Avšak nijako vážnejšie nás ten snajper neohrozil. Fakt to bol amatér. Napokon sa nám konečne podarilo dostať sa na čerstvý vzduch. Zo skladu sa začali rynúť tlmené nadávky. Vymenili sme si významné pohľady a usmiali sa. Strčili sme si ruky do vreciek a rýchlymi krokmi odchádzali dolu ulicou. Po pár krokoch som sa odvážil spýtať:

„A len tak mimochodom... Ako si to vedel?“

„Ako prosím?“

„Ako si vedel, že budú len štyri kolá?“

„Kúzelník neprezrádza svoje tajomstvá...,“ uškrnul sa.

„Prestaň!“

„Tak dobre, chceš to naozaj vedieť?“

„Jasné, že chcem.“

„Je to dosť náročná metóda... ale ešte ma nesklamala. Tým však nechcem povedať, že by sa to nemohlo stať.“

„Myslíš, že by som ju mohol používať aj ja?“

„Čo sa mňa týka, tak pokojne môžeš... chce to však dosť odvahy. A tréningu. Musíš sústrediť všetky svoje myšlienky do jedného bodu a pomocou jedného z mozgových vnemov...“

Začínalo ma hnevať, že stále hovorí od veci.

„Tak ako si to zistil?“ skočil som mu hnevlivo do reči.

„To sa ti práve snažím vysvetliť!“

„Tie svoje poučky si môžeš nechať!“ odvrkol som. „Povedz mi to jasne a bez okolkov!“

Gertrand zasmrkal, poškrabal sa na koreni nosa a trudomyseľne sa na mňa zahľadel. Povytiahol obočie, ospravedlňujúco sa usmial a len tak, akoby nič, prehodil:

„Tipol som si.“

Chápavo som pokýval hlavou. Gertrand vytiahol svoj zápisník a niečo si doňho začal čmárať.

„Čo to robíš?“ spýtal som sa.

„Musím si to poznamenať,“ zaceril sa a videl som, ako sa jeho biele zuby zablýskali v okolitej tme.

„Čo ako?“

„Ten nápad so snajperom,“ povedal zasnene. „Ten sa mi ešte bude hodiť...“