Basnicky.sk

Keď rty ľúbezné zmĺknu a tečie z nich krv tak neodkladne,
vidíš ako Zem tie kvapky pije ako na ňu tak tvrdú tá tekutina padne,
zlejú sa celé potôčiky a kamene sa budú lámať s ohlušujúcim praskom,
ako posledný výkrik v živote bez LÁSKY v živote tak cynicky ťažkom.
Dohrajú kamene tie prašné a ohlušujúce symfónie,
a zanesú ma preč na tónoch balád v kraj zaľúbenej harmónie,
tie balady budú v súzvuku v plači mojich dolorických spevov,
ktoré sa budú vznášať nad krvou podliatou zemou.
A z mračien zaplače smutný dážď čo bez LÁSKY je tak mrazivý,
zmočí všetko suché a všetko sa bude opájať v ľadovom daždi,
ja sa však z tých kvapiek neopojím bo som z LÁSKY strízlivý,
a tá prázdnota vo mne nenávisť k LÁSKE prebúdza a nádej kruto vraždí,
ja už bez lásky radšej pod hrobkou budem spať – no nie pokojne lež nespavo čujne,
to, že vieru v LÁSKU ani CYNIZMUS neskántri bo ona rastie, mocnie, bujnie,
snáď keď moje SLZY tú hrobku pôjdu popolievať,
ja precitnem a s TEBOU zúfalá túžba budem tieto verše s plačom spievať.
Kdesi na tom čiernom kameni sadne tam motýľ poletujúco – hravý,
na tej hrobke po tom motýľovi spod zeme vykukne kvietok voňavý,
potom ten motýľ sladučko zaspí na tom voňavom kvete,
a keď čítaš tieto verše určite si pomyslíš: „Byť niekým ľúbený aké je to šťastie na svete“,
nadíde večer a hviezdna noc ten kvietok aj s motýľom orosí,
a nad ránom tú sladkú vôňu rosy k tvojim PERÁM vetríček roznosí,
lež ty ten kvietok ľúbiť nebudeš bo uvädne aj motýľ katom zoťatý,
na tú hrobku sa ani kvietok ani motýľ už neprinavráti.
A v tej mĺkvej hodine navždy sa zavrú moje RTY tak stratené,
lež na veky ostane samo moje SRDCE cynizmom LÁSKY zradené,
a neďaleko cesty piľčík spíli aj toho posledného topoľa,
zo šťastia a LÁSKY ostane už len za hrsť slzavého popola.
Bo ty láska bola si pre mňa tou rosou rannou,
bola si mojou múzou ktorú každý môj verš tak blahoslavene chválil,
lež tá rosa sa zmenila na oceán a on ľúbosť vo mne zvalil,
veď vieš tá LÁSKA bola vežou a náručou ochrannou.
Bola si mi svedkyňou pri písaní všetkých veršov,
a ten krutý cynizmus musel sa škodoradostne dáviť,
keď som zo zúfalstva musel CIT ľúbenia v sebe zabiť ! ,
ale toto predstavenie sa už skončilo a dokonaná je aj všetka poetická šou.
Tak zrovna ako po dokaličenom a prehratom boji,
keď sa mŕtva LÁSKA a NOC ku večnému spánku chýli,
ja čo raz viac cynizmus lásky nenávidím a to mi berie aj zvyšok mojej sily,
hoc TY ani netušíš ako LÁSKU neznášam bo tebe to ani za povšimnutie nestojí,
iba za dverami nenávisť z lásky ostala a tá mne na pochod nezazvoní,
načúvam smrteľnému stonu a nie sú to iba preludy ani neskutočné zdania,
nado mňou iba ako „zlý sen“ CYNIK – LÁSKA sa skláňa !
a ja v spomienkach sa opájam tým kvietkom – rosou a zmesou vôní.
Na stole kde píšem tieto verše sú knihy, papiere, lampa a staré perá,
ja už pre tú bolesť nenapíšem o LÁSKE žiadne čiarky ani iný ich nenakreslí,
jedinou vecou je prázdnota vo mne čo do mňa cynizmus a bôľ zniesli,
pamätám si na tú vôňu motýľa ako by to bolo iba nedávno – iba včera.
Len moje pery a oči sú z toho zmeravenejšie,
iba tlkot srdca toto prázdne ticho tlmene ruší,
ale to srdce od zúfalstva na nebeskú bránu od cynizmu búcha a búši ! ,
a moje oči kedysi tak iskrivé sú siné a belšie.
Chcel som chválospevy skladať a byť veršotepcom bez trilkujúceho slávika,
ale na miesto toho to čo tak ma zráňa LÁSKA kvôli nej moje celé JA mĺkvo piká,
je to všetko stratené a vyschnuté na samí tvrdý koreň,
všetky moje slová a poetizmy zničte spáľte a hoďte na oheň,
a moje telo uväznite do temnice a ruky spútajte do okov,
nech zhyniem bez LÁSKY na dlhých 100 alebo 200 slzami zaliatych rokov.
Ó, áno je to tak ja už v LÁSKU neverím ja som ten mŕtvi z dvoch bratov,
lež oni sa vraždili pre trón Babilónii,
a ja spím ako mŕtvy z tých dvoch bratovražebcov Ábel a nado mnou stoja inštrumenty katov,
je toho moc čo sa ani nevojde do veršov utopených v irónii.
Až sa dostaneš na koreň tejto poézie,
a budeš z týchto slov zronená jak po uhryznutí ZMYJE,
bo táto báseň nie je iba sen,
z nej neopadnú listy ako na jeseň,
tuším, že tieto slová ti trhajú uši,
bo táto poézia aj mne berie chuť žiť a robí tmu na duši ...