Basnicky.sk

Sedel som vo svojej kancelárii a vypĺňal daňové priznanie. Musím povedať, že ma to naozaj bavilo. Preto ma dosť nahnevalo, keď mi túto relaxačnú činnosť prekazil nejaký cudzí subjekt. Až keď som si ho prezrel lepšie, zistil som, že je to Jeho Svätosť. Bol to naozaj pápež. Trochu ma to prekvapilo, ale snažil som sa ovládať. Predsa len, nechcel som na celebritu takéhoto formátu urobiť zlý dojem.

„Dobrý deň," pozdravil som ho. Pápež sa zamračil a bez slova si sadol na stoličku oproti mne.
„Potrebujem tvoju pomoc," prehovoril.
„Moju?"
„Áno."
„A o čo ide?"
„Potrebujem, aby si niekoho odstránil."
„Čo prosím?"
„Potrebujem od teba, aby si niekoho zabil," upresnil podráždene.
„Obávam sa, že to nepôjde, pontifik. Kápol si na nepravého. Ja nie som žiadny vrah."
„Ale budeš, keď s ním skončíš."
„To si nemyslím."

Pápež zaškrípal zubami a prebodol ma pohľadom.
„Pozri," povedal, „skutočne chceš odmietnuť prosbu hlavy cirkvi?"
„Je to proti mojím zásadám. Čo by na to vôbec povedal ten tam hore?"
„Kto?"
Naklonil som sa k nemu a neisto sa usmial:
„No, predsa Boh, nie?"
„Robím to pre Jeho dobro."
„Tomu akosi nerozumiem."
Pápež si tlmene odkašľal.
„Ide o to," riekol, „že sa potrebujem zbaviť istého filozofa. Gertrand Habserger. Hovorí ti to niečo?"
„Nie."
„No, to je fuk. Dôležité je, že začína huckať ľudí proti nám."
„Vám?"
„Cirkvi," povedal pontifik pokojne, „hlása, že táto cirkev je len špinavá pokrytecká banda, ktorá iba vyciciava peniaze."
„No... a nie je to tak?"
Pápež neodpovedal hneď. Jazykom si upravil v ústach protézu a zasmrkal.
„To som sem riešiť neprišiel," zahral to napokon do autu.
„Chápem."
„Takže? Urobíš to?"
„Skutočne je to potrebné hnať do takýchto extrémov?"
„Je to naliehavo nutné!"
„A čo keď odmietnem?"
„V tom prípade ťa vezmeme na mučidlá."
„Prosím?" spýtal som sa pobavene.
„Budeme ťa mučiť. A nakoniec skončíš pod zemou.
„Asi ťa sklamem, pontifik. Inkvizícia je už dávno zrušená."
„Ty si naozaj myslíš, že inkvizícia zanikla? Omyl, chlapče. Je len dobre skrytá. To mi sme tí, čo ťahajú za nitky v pozadí. Všetky záhady sú robené našou rukou. Len si spomeň napríklad na kruhy v obilí. Alebo Lochnesskú príšeru. Naša práca. Dostaneme každého, to si buď istý."
„A čo keby som túto formuláciu nahlásil úradom? Mučiť ľudí je totiž nezákonné, ak ste o tom nevieš, kámo."
„A myslíš, že ti uveria?"
„Nie, to si nemyslím."
„Tak vidíš."
Zavládlo ticho.
„Prečo práve ja?" spýtal som sa. Pápež pokrčil plecami.
„Doporučili mi ťa."
„Kto?"
„Ľudia."
„Aha."
Pápež si očividne všimol, že stále váham a tak rýchlo dodal:
„Pokiaľ sa bojíš, že by ste z toho vyšiel bez odmeny, mýliš sa. Dostaneš poriadne zaplatené. To ti môžem sľúbiť. Od veriacich totiž dostávame slušné prémie."
„Áno?" spýtal som sa so záujmom.
„Jasné!"
„Nuž teda dobre," povedal som, „pokúsiť sa o to môžem. Kde nájdem toho Habsergera?"
„To musíš zistiť sám."
„Hm. Toho som sa obával."

***

Kráčal som po ulici a premýšľal kde mám začať. Nebol som žiadny detektív, ale keď si ma najala Jeho Svätosť, tak som sa ním rád stal. Respektíve, bol som nútený sa ním stať. Za mastné prachy, samozrejme. Rozhodol som sa, že skúsim vystreliť priamo od boku. Zastavím na ulici prvého človeka, ktorého stretnem a spýtam sa ho, či o Habsergerovi niečo nevie. Nechám to na náhodu. Áno, to by možno mohlo fungovať.


„Dobrý deň," prihovoril som sa nejakému bradatému mužovi. Odhadoval som, že môže mať tak niečo cez päťdesiat, „neviete mi náhodou povedať, kde nájdem Gertranda Habsergera?"
„Koho?" spýtal sa muž prekvapene.
„Ale nič," zamrmlal som, „mal som vedieť, že ho nebudete poznať."
„Ale ja ho poznám."
Prekvapene som zdvihol obočie.
„Skutočne?"
„Áno. Som to totiž ja."
Otvoril som ústa dokorán, ale hneď som ich duchaprítomne zatvoril.
„Čo odo mňa potrebujete?" spýtal sa. Na toto som nebol pripravený. Rátal som s tým, že kým Habsergera nájdem prejde niekoľko dní. Prinajmenšom. Nečakal som, že to bude prvý nýmand, ktorého stretnem na ulici.
„No viete...," začal som, „počul som, že... hm... huckáte ľudí proti cirkvi."
„To je pravda."
„Prečo to robíte?"
Pokrčil plecami.
„Čo ja viem? Idú z toho prachy."
„Skutočne?"
„Hej. Odporcovia cirkvi a komunisti sa môžu pretrhnúť v posielaní milodarov."
„A nevadí vám, že... že by sa vás... čisto hipoteticky... mohol niekto chcieť zbaviť?"
„Čisto hipoteticky mi to nevadí."
„Možno by som vám to nemal hovoriť, ale..."
„Ale čo?"
„Niekto sa vás chce zbaviť."
„A kurva."
Filozof sa chytil za hlavu.
„Odkiaľ to viete?" spýtal sa ma, „Ste to snáď vy, čo sa ma chce zbaviť?"
„Nie, ja to nechcem. Som len ten, čo to má vykonať."
„Čože???" zareval a okamžite zbledol ako plátno.
„Tichšie," sykol som. Filozof sa chytil za pravú ruku. Mal som dojem, že mu prišlo zle.
„Ale nestotožňujem sa s tým," povedal som, „robím to v mene niekoho iného."
„V koho mene?"
„Jeho Svätosti."
„To som si mohol myslieť!"
„Museli ste očakávať, že sa to raz stane..."
Habserger sa viditeľne triasol.
„Je vám zle?" spýtal som sa.
„N...n...no," vytisol.
„Mám zavolať lekára?"
Odrazu ma chytil za golier.
„T-ty.... ja... nemôžem..."
„Čo nemôžeš?"
„Dýchať!" zasipel. Hneď, ako to dopovedal sa zvalil na zem.
„Ach bože!" zavyl som a vrhol sa k nemu. Skúsil som mu pulz. Nič. Chytil som mu čelo. Studené. Dofrasa! Nevedel som, čo robiť a tak som sa z plného hrdla rozkričal:
„Doktor! Je tu niekde doktor!?"
Okolo sa zhrčil dav zvedavcov. Nezdalo sa, že by si niekto všimol môj pokrik. A tak som zakričal znova.
„Kto ma volal?" spýtal sa konečne malý šedivý pán, ktorý práve vyšiel z blízkej kaviarne.
„Vy ste lekár?" spýtal som sa ho miesto odpovede.
„Iste."
Postrčil som ho k Habsergerovi.
„Čo sa mu stalo?" spýtal sa doktor.
„Neviem... len sme sa rozprávali a odrazu spadol. Asi je v bezvedomí, nie?"
„V bezvedomí, čo?" spýtal sa pohŕdavo, „Hovno!"
Sklonil sa nad neho a párkrát ho plesol po tvári. Potom si utrel čelo a obrátil sa ku mne.
„Je mŕtvy. Dostal infakrt," povedal. Z davu zaznel orchester súcitných hlasov.
„Mŕtvy?" spýtal som sa.
„Áno."
„Ale to je skvelé!"
„Čo prosím?"
„Ale nič. Ďakujem vám!"
„A za čo?"
„Za tú skvelú správu, doktorko!"

***

„Takže je mŕtvy, vravíš?" spýtal sa pápež a zamyslene si prechádzal rukou po brade. Sedel som v jeho luxusnom apartmáne a pokojne sa usmieval. Mal som pocit totálneho uspokojenia.
„Tak jest," prikývol som. Pápež chytil do ruky slúchadlo a vytočil číslo.
„Áno...," hovoril do slúchadla, „Áno, to som ja, ty idiot! Jasné, všetko klaplo."
Položil slúchadlo a zahľadel sa na mňa.
„Výborne, chlapče," povedal, „takúto čistú prácu som už dávno nevidel."
„Skutočne?"
„Áno. A rád by som ti niečo navrhol... Vatikán by ťa rád zamestnal do svojich služieb."
„Ehm... Lákavá ponuka, Vaša Svätosť... ale myslím, že radšej zostanem pri svojej pôvodnej profesii."
„A to je?"
„Záhradník."
Pápež sa naraz prudko postavil.
„Tak počkať!" zrúkol, „Ty nie si nájomný zabijak?"
„Čože?"
„Tak si, alebo nie???!!!"
„Isteže nie. Ako ťa to napadlo?"
„Povedali mi, že máš kanceláriu s číslom 25!"
„Veď aj mám," usmial som sa, „Ty si mal zrejme namierené k Alfrédovi. To on je ten nájomný zabijak. Ibaže centrálu má v miestnosti 52 a nie 25."
„52!" hlesol pápež a klesol na stoličku.
„Hej. Asi ti to poplietli na sekretariáte. Na tvojom mieste by som si lepšie vyberal zamestnancov."
Vstal som.
„Takže? Kde sú moje peniaze?"
„Žiadne nedostaneš!" osopil sa na mňa pápež, „Myslel som si, že si profesionál!"
„Nie je to jedno? Veď Habserger je mŕtvy. A okrem toho som ti na začiatku jasne povedal, že nie som vrah. Vidím, že si na tom inteligenčne nižšie než schizofrenický orangután, keď si si nevedel dať dohromady dve a dve. Tak načo sa s tým teraz ondiať?"
„Okamžite vypadni!!!"
„Zaiste. Hneď, ako dostanem svoje peniaze."
„Nedostaneš ich!"
Vtedy našu konverzáciu prerušilo zaklopanie.
„Vstúpte!" zavrčal pápež. Do miestnosti vošla sekretárka. Malá ženština s hrubými okuliarmi. Usmievala sa od ucha k uchu.
„Čo je?" spýtal sa pápež.
„Len som vám prišľa oznámiť, že požadovanú sumu sme odoslali na príslušný účet."
„Akú sumu?" zhrozil sa pontifik.
„No predsa tú pre tohto pána."
Myslela tým mňa, keby niekto nevedel.
„Okamžite ju stiahnite!" povedal rýchlo pápež.
„Prepáčte, ale to nepôjde!"
„Prečo??"
„Nechcete predsa, aby sa o cirkvi hovorilo, že je to špinavá pokrytecká banda, ktorá iba vyciciava peniaze, nie? A okrem toho, tie peniaze už nie sú v našom vlastníctve. Tým pádom by to bola krádež a to je bezbožné!"
Pápež zaškrípal zubami. Z očí mu šľahali blesky. Venoval som mu svoj najkúzelnejší úsmev a obrátil sa k odchodu.
„Ďakujem, vám Svätý Otiec," povedal som ešte, „myslím, že ten váš Boh sa naozaj dobre stará o svoje ovečky."
„Prac sa!"
Uchechtol som sa a bez slova odišiel.
Dovolenku som potom strávil s dvoma perfektnými kočkami na Floride. No, pracovať pre pápeža sa fakt oplatí.