Basnicky.sk

Si zlaté jablko z božskej záhrady,
chcem ťa, no nemôžem dočiahnuť.
Od lásky som takmer slepý, nevidím,
chcem ťa len milovať a nie odtrhnúť.

Si tá strieborná laň z jazera,
plávaš v mojich tmavých snoch.
Neviem ako vlastne vyzeráš,
kde je hladina a kde je dno?

Si môj medený západ slnka,
svietiš mi na cestu do neba.
Kedy sa však zázraku dočkám,
zostáva otázkou len pre teba.

Si moje posledné biele svetielko,
keď atrament na nebi sa vyleje.
Chcem ťa ľúbiť aspoň na krátko,
kým opäť ma preč slnko vynesie.

Som s tebou ako tŕň, čo rastie na ruži,
rovnako zráňam, rovnako bodám.
Chcem len teba, po inej netúžim,
srdce som si rozdelil a inej ho nedám.

Ty si vílou tohto temného lesa,
to ty si tu kedysi rozdala život.
Na mňa si zabudla a ja klesám
a tak ako listy padám zimou.

Bojím sa len jednej veci,
samoty a to čo príde s ňou.
Utekám a neviem pred čím,
keď vychádzam zo snov.

Chcem naveky počúvať tvoj šepot,
načúvať tvojmu srdcu ako bije.
Raz by som ťa možno stretol,
no viem, že opäť sa skryjem.

Si biela dáma z čierneho zámku,
nemôžem kvôli tebe v noci spať.
Si biela hrdlička v rannom vánku,
si slnko, čo ma ráno začne hriať.

Strácam aj tú poslednú chabú nádej,
dvere osudu sa predo mnou zavreli.
Prečo ťa už nesmiem nikdy vidieť,
prečo lietaš tam, kde lietajú len anjeli?