Basnicky.sk

Už sto krát plakať sa mi chcelo a tam kde bolo v mojom srdci bielo, naveky tma sa ukryla a každá chvíľa sťa večná martíria zdá sa byť. Či takto žijú víťazovi? Či porazený chceme byť. Jesenná obloha pokrytá mrakmi a plno slov že bude to navždy v mysli sa vynára, ó aká vie byť sekunda boľavá.
A zase domov ak mám to tak nazvať, kde čaká ma všetko a nič prečo smiať sa či plakať, len prázdnota bytia, len plnosť prázdnoty, človek sa cíti ako stoka bez mláky. Snáď najradšej mám dvanástu hodinu, kedy si poslednou cigaretou spomeniem na poslednú chvíľu keď ešte niekto mohol ma milovať a potom do postele a myšlienky udupať. Len tupý pohľad do steny a na nej pavúk bezmenný, sa spúšťa z trubky dole, ó bože aké je to choré. Aké je choré snažiť sa žiť keď nemá človek prečo byť, prečo si vedomie zachovať, prečo sa smiať či pracovať.
A zase ráno prebrať sa do svetla a sám seba prehovárať že lepšie je než prázdnota, živý a bdelý byť. Hneď s prvým nádychom vstávam z postele a deň sa zase začína, tradičné obliekanie, umývanie ó ako ma to ubíja. Stratený sám aj spolu s ďalším, právnikmi, lekármi, kurvami. Či už sú v obleku či chodník šlapú všetko je rovnaké len otázka platu. Všetci tak akosi prežívame, hráme sa hry navonok známe a uznávané no v podstate sveta úplne bezvýznamné. Len ráno do práce peniaze zarobiť a vnútry dúfať že na mesiac musia postačiť. Len dúfať že vyhrá tiket čo v lote človek vsadil a zase do snov ukryť sa kde navždy bude vítazom a všetkom má čo dá sa zažiť.
Sme trosky, spodina, hovno na topánkach, sme ako vrany čo nevedia krákať a namiesto do zimi ostávajú v lete. Bláznivé vrany čo samé sú na svete. Nemáme nikoho kto by nás kynožil a náš život už dlho nikto nežil, my sa len snažíme pre pseudo ciele žiť.
Najradšej mám tých ortodoxných, tých čo si veria svojmu cieľu a ako ovce nasledujú svoju čriedu. Tý čo sa cítia výnimočný byť, tý starý skúsený čo sa už nepýtajú prečo má pravda taká byť ako ju iný napísali. To oni nie sú stratený, tí už sú úplne zničený.
Bezmenné tváre tisícov ľudí sa po ulici valia a ako prejdú tak aj odídu a nič neutaja, už keď sa narodia dávno sú mŕtvy a zbytočné žiť je, zbytočné trúchliť.
Peter Kmeťo