Basnicky.sk

Terry pomaly rozlepil oči a ležérne vykĺzol z postele. Cez okno mu do očí zasvietilo slnko. Vyzeralo to byť na pekný letný deň. Obliekol sa a vyšiel na dvor. A tam ho zbadal. Zaberal takmer celý dvor a siahal do výšky aspoň sedem metrov. Bol hladký, ako sklo.

„Ľadovec?" pomyslel si Terry prekvapene. Slovo ľadovec mu putovalo mozgom, v snahe nájsť nejaký záchytný bod, ktorý by logicky dokázal vyriešiť túto situáciu. Jediné, čo mu však napadlo, bolo spojenie: studený ľadovec.
To ho trochu znepokojilo. Vytiahol mobil a zavolal svojmu psychiatrovi.
„Haló?" ozval sa doktor Kellingsberg.
„Na dvore mám ľadovec!" zvolal Terry, čím prešiel rovno k veci.
„Čože?"
„Na dvore mám obrovský ľadovec!"
„Ľadovec?"
„Áno!"
„Nebuďte smiešny...," zívol doktor, „odkiaľ by sa tu zobral? Veď je jún..."
„To neviem!" odsekol Terry. „Jediné, čo viem, je to, že je práve teraz v mojej záhrade!"
„A viete to určite?"
„Samozrejme! A dokonca sa mi zdá...," začal Terry a skúmavo si obzeral ľadovec, „že sa mierne ohýba."
„Ohýba? To myslíte vážne?"
„Smrteľne. Akoby doňho vrážal vietor..."
„Ale prosím vás!" zvolal Kellingsberg. „Už ste videli ľadovec, ktorý ohýba vietor?"
„Nevidel, ale rozhodne viem, že je to možné."
„Naozaj? A kedy?"
„Keď fúka vietor."
Kellingsberg sa na pár sekúnd odmlčal. Terry zatiaľ netrpezlivo vyčkával.
„Viete čo?" ozval sa doktor konečne. „Radšej sa u vás zastavím a... uvidíme."
„Výborne!" potešil sa Terry. Nesľuboval si od toho síce nejaké vyriešenie tejto situácie, ale aspoň tu nebude sám s... s tým ľadovcom.

***

Doktor si dával načas. Slnko zatiaľ začalo poriadne hriať. Terry so znepokojením zistil, že z ľadovca podľa všetkého ani trochu neubudlo. Vôbec sa neroztápal... Zvláštne.
Konečne začul Kellingsbergove kroky.
„Zdravím, Terry," ozval sa doktor, sotva vošiel do záhrady. „Tak kde ho máte?"
„Priamo pred vami."
Doktor zdvihol hlavu a keď zbadal ľadovec, zvláštne sa usmial a pokrčil plecami.
„Mali ste pravdu," oznámil.
„Ja viem."
Kellingsberg pristúpil k tomu kusisku ľadu a prešiel po ňom rukou.
„Je studený," povedal.
„Hej. Ľad obvykle býva studený."
„Hm. Máte nejakú predstavu, ako sa sem mohol dostať?"
„To ani v najmenšom," povedal Terry a mierne naklonil hlavu. „Žeby ho sem niekto priviezol?"
„A kto?"
„To neviem..."
„Podľa mňa," zamručal doktor a v očiach sa mu zvláštne zalesklo, „je to mimozemský úkaz."
„Čože?"
„Mimozemský úkaz."
„To ako od mimozemšťanov?"
„To som nepovedal."
„Tak čo tým potom myslíte?"
Kellingsberg naklonil hlavu nabok a zamyslel sa.
„Áno," potvrdil, „myslel som mimozemšťanov. Teraz to už viem."
A zažmúril na ľadovec.
„Teraz?" zvolal Terry a rozhodil ruky. „A čo s tým mám ja, dočerta?!"
„Niečo v ňom je," ozval sa odrazu doktor.
„Čože?"
„Niečo je vo vnútri... zamrazené..."
„Žartujete?" žasol Terry.
„Vôbec nie. Pozrite sa!"
Terry sa mierne sklonil v páse a zadíval sa cez priezračný ľad. Skutočne tam niečo bolo. Vyzeralo to, ako nejaká malá tmavá škatuľa.
„No dofrasa!" vydýchol Terry.
„Máte sekeru?" spýtal sa Kellingsberg.
„Načo?" spýtal sa Terry neisto.
„Aby sme to dostali von, prirodzene."
„Možno by sme sa do toho nemali pliesť..."
„Čo tým chcete povedať?"
„No... ten, čo to zamrazil to určite urobil z nejakého dôvodu..."
„Ale no tak," zasmial sa doktor. „Snáď ste nepustili do gatí!"
„To nie..."
„Tak kurva doneste tú skurvenú sekeru!" zareval. Terry sa od úľaku celý roztriasol. Doktor sa naňho díval spod naježeného obočia a z očí mu sršali blesky.
Terry odbehol do kôlne a priniesol odtiaľ svoju novú sekeru značky Hard and Brewit and Sons.
„Dajte to sem! Urobím to sám!" zavrčal doktor a vytrhol mu sekeru z ruky. Potom sa rozkročil a začal sekať do ľadovca. Terryho prekvapilo s akou ľahkosťou mu to ide. Určite to nerobí po prvýkrát... pomyslel si.
O niekoľko minút už Kellingsberg držal tú zvláštnu škatuľu v rukách.
„Otvoríme ju?" spýtal sa Terry poplašene.
„Nie! Vytrieme si s ňou riť!"
Kellingsberg si odpľul a otvoril škatuľu. Pri tomto úkone očakával Terry rôzne komplikácie, avšak veko škatule skĺzlo k zemi pomerne ľahko. Aspoň z jeho pohľadu.
„Čo je tam?" spýtal sa.
„Komix," odvetil doktor, ani nezdvihol hlavu.
„Komix?" opáčil Terry.
„Hej."
„A aký?"
„Smradľavé exkrementy zo Zeta Reticuli 6."
„Pekne dementný názov... Kto je autor?"
Doktor sa odmlčal.
„Doktor?"
„Vy sám."
Terry pokrčil čelo.
„Ja sám?"
„Je tu vaše meno..."
„Ukážte to!" zavrčal a vytiahol obsah škatule na svetlo. Zbežne ho prelistoval. Bol to naozaj komix. Krikľavo farebná obálka prezrádzala, že je dosť podradnej intelektuálnej kvality. Pod fialovozeleným názvom - Smradľavé exkrementy zo Zeta Reticuli 6 - svietilo skutočne jeho meno.
„To má byť vtip?"
Doktor bezradne zdvihol kútiky úst, ale hneď potom zodvihol ukazovák.
„Viete," povedal, „myslím, že to má určitú logiku!"
„Skutočne? Tak tá by ma teda naozaj zaujímala!"
„Myslím si," začal Kellingsberg, „že tento komix je skutočne vaším dielom. Napísali ste ho však v budúcnosti."
„A?" Terry stále nechápal.
„Keď ste ho dokončili," pokračoval doktor pokojne, „poslali ste ho v čase naspäť. Vtedy ste ešte prirodzene nič netušili o tom, že niekedy napíšete taký... umelecký skvost."
„Stále mi nejako uniká niť."
„Nechápete? Ide o podpis."
„Čo?!"
„Autogram!" upresnil doktor. „Vy, ako autor chcete získať autogram na svoje vlastné dielo. Lenže z minulosti. To má prirodzene väčšiu cenu. Keby sa vám to podarilo, stali by ste sa slávnym po celej galaxii, ktorú by ste tým de facto aj zachránili."
„Zmagorili ste sa? Väčšiu kokotinu som v živote nepočul!"
„Je to však pravda, pane."
„A odkiaľ to vy tak dobre viete, ak sa smiem spýtať?"
„Pretože som vám tú knihu editoval."
Terrymu poklesla sánka.
„Čo ste?"
„Tak je to. Editoval som ju. V budúcnosti, prirodzene."
„Ako je potom možné, že vy si to pamätáte a ja nie?"
„No... to je trochu ošemetnejšie. Máte totiž Trichlofrediálnu Amnéziu."
„Ojebávate, Kellingsberg."
„Bohužiaľ nie," doktor dôrazne pokýval hlavou. „Nedokážete udržať informácie v pamäti dlhšie, ako jeden deň. Ale to koniec koncov plne vyhovovalo našim potrebám."
„Vašim potrebám?" nechápal Terry. „Vašim? Je vás viac?"
„Tomu verte. Prileteli sme na túto planétu už v roku 1954. Vtedy sme podpísali pakt s Eisenhowerom. Samozrejme, vy si to pamätať nemôžete. Keďže je tu ten váš stav..."
Terry si prikryl rukou ústa.
„Čiže to znamená, že vy ste mimozemšťan?"
„Toto označenie nemám veľmi rád... lepšie znie inteligentná lietajúca forma."
Terrymu sa zakrútila hlava. Musel si okamžite sadnúť.
„Takže to vy ste sem poslali ten ľadovec..."
„To nie," pokrútil doktor hlavou. „Boli ste to vy."
„Takže to mám teraz podpísať?"
„Vy to musíte podpísať!"
„Prečo?"
„Inak zanikne celá galaxia... váš podpis nás môže zachrániť."
„Prečo?!"
„Lebo to tak stojí v proroctve."
„V akom, zase?"
„V proroctve Ištvána z Urugu. Napísal výborný filozofický trhák Budúcnosti hrubého čreva galaxie v ktorom varuje, že ak galaxia nezíska jeden podpis z minulosti, navždy zanikne. Nikto tomu však neverí."
„Tak načo to mám podpisovať?"
„Pre istotu."
„A čo keď to nepodpíšem?"
„V tom prípade som pripravený robiť veľké nepríjemnosti."
Kellingsberg výhražne zavrčal. Terry preglgol.
„Podpíšem to."
„Výborne!"
Doktor luskol prstami a odrazu sa mu v ruke objavilo atramentové pero. Podal ho Terrymu. Ten priložil hrot pera k prednej strane komixu.
„Prepáčte," zastavil ho doktor.
„No?"
„Mohli by ste tam napísať venovanie?"
„Ja... no... ale iste. Pre koho?"
„Pre Erzerbergeralla H'Ukiligretajulikaa z Tretgeratankskej Húsenicinej-Kotrby. Môj syn, viete..."
Terry kývol hlavou a trasľavou rukou sa podpísal. Aj s venovaním.
„Ďakujem," povedal doktor s úsmevom a vzal komix do ruky. Potom sa potiahol za nos a zmizol. Na mieste kde stál zostalo len spálené perie.
Keby to nebol psychiater, tak by som ho ja sám k jednému poslal, pomyslel si Terry. A potom mu napadlo, že po týchto šokujúcich odhaleniach by ich aj on zopár potreboval.
„Ale srať na to," povedal si. „Nakoniec si to aj tak nebudem pamätať..."
A pobral sa do krčmy, aby svoje zabúdanie trochu urýchlil.