Basnicky.sk

Tam pod ostnatým bralom tam na jeho múry,
ma spútali všetci noční démoni aj bohovia,
bezmocnosť spolu s vzdorom sa vo mne búri,
ja každé ráno vstávam na tom brale neraz smutný, bez slova,
tam som spútaný a pribitý naň,
a neraz som si od zúfalstva obhrýzal vlastnú dlaň !
Však spomínal som na ten čin,
preň ja som bol na tom brale mučený,
to čo som spáchal je to, že som ľúbil a tým som k záhube vari určený ? ,
ak som sa LÁSKOU previnil povedz ako a hlavne čím ?
Preto som okovami opásaný, že som z lásky si zobral ohňa jas,
pred tým jasom sa sklonila aj tmavá záhuba,
a svitol nový deň opäť a zas,
tým jasom z prometeovského kozuba,
lež vtedy som dusenie okov cítil jak,
sa prikráda ku mne čierna hodina,
nad hlavou sa mi mihol SUP ten holohlavý vták,
a do srdca blčiaceho svoj zobák a pazúry zatína !
Ani netušíš ako môj bôľ rastie deň po dni,
a viem, že tvoje vrúcne bozky ma už na nohy nepostavia,
pre nerovný súboj so supom radšej mi dlane z okov hrdzavou sekerou odtni !,
lebo v moju smrť dúfajú nie len démoni ale aj „zhýralí bohovia“.
Však oni ktorí sú v desivej obave,
že ich spupnosť moja duša na úsvite vyzradí,
a vydá svetu pravdu o ich „cnostiach“ čo sú zhýralo – nepravé,
až tak, že od hanby skočia do prometeovskej priehrady.
Snáď v diaľke budeš počuť moju vrúcnu hruď,
vzdor takisto ako aj hnev ktorý bude démonom na vzdory,
len nedovoľ mi nezahynúť,
lebo ak aj TY chceš tak ten oheň nikdy nedohorí ! ,
bo mňa iba na nohy postaví tvoj nežný vzdych,
a v tejto básni som odriekol pár veršov tak tragicky ľúbostných,
vieš lebo LÁSKA tá čudná je a AMOR ty ich vnukol si mi,
ó, Bože nechcem aby ma niekto zatracoval za moje rýmy !
Predsa vieš, že pijem z čaše čo je z ohňa ukutá,
je z otráveným blenom na dne,
ale mňa nespasia priatelia bo PROMETEUS vo mne odumrel už vädne,
a nikto z nás nepretrhne čím som ku bralu spútaný ... tie žeravé putá.
Lež ja som vzbúrenec LÁSKOU opitý a hrdosťou smelý,
som plavec na pltiach v zajatí divokých riek,
čo stožiar v nádeji lapám ja som stále bdelý,
a v sne s túžbou objímam tvoj zvodný driek ...
a z tej plte skáčem v tú spenenú riavu,
v ktorej sa prometeovský oheň hasí a stráca sa,
kvapky vetra ma unášajú v nedoziernu diaľavu,
a ty na brehu toho mora tíško umývaš sa.
V tých vlnách dôjde mi, že jedinou pre mňa iba TY si,
ale pomsta démonov nadomňou ako Damoklov meč visí,
preto musím utekať pred ich postychtivím plameňom,
lež tvoje slzy slané pil som a vo mne sa stali slaným kameňom.
Ja na tých pltiach valím sa cez to slané more,
preto nájdi liek Miška na srdce čo je z LÁSKY smrteľne choré,
sú iba druhým človekom zo zúfalej lásky ukuté čo aj mňa dusí,
a v tých okovách v hrozných mukách moje SRDCE žiť musí !!! ,
lebo mne neprinesie šťastie ani štvorlístok ani 4 podkovy,
ó, veď TY vieš ako mňa naháňali besní vlci,
ako som bežal v úplnej temnote labyrintom presne o polnoci,
a v tvojich očiach ako svetlo LÁSKA blčí,
ó, ty moja spása teba milujem, ale tvoje srdce kruto mlčí !
A v tom labyrinte všetko je prázdne keď to nie si TY,
prázdne sú slová ktoré tu píšem prázdne sú dni, hodiny, minúty,
prázdny je KVET bez vône až ti v duši z toho rastie tŕnie,
len moje srdce aj duša sú toho tak presýteno plné.
Plný je svet zúfalstva až je to desivo krásne,
len moje srdce bez LÁSKY to je bezodne prázdne, prázdne,
ja sa už nevrátim v stratený raj,
po mne tu ostanú iba rýmy preto pri čítaní nezabúdaj,
že to všetko je tak doloricky krásne,
že sa mi chce umrieť pri dopísaní tejto básne ...