Basnicky.sk

Koľko pádov,
toľko rán,
nepočítaj,
nechaj tak.
Ľudia ľúbia,
aj tak opúšťajú,
keď neľúbia,
tiež ubližujú.
Nečakaj nič,
ani jedno slovo,
ani myšlienku,
v ktorej by to bolo,
to načo tak čakáš,
že chýbaš mi a trpím,
Nie! Ty klamár!
ja ťa už (ne)ľúbim...

Bezvyýznamné rými,
venované tebe,
ani tie si nezaslúžiš,
no neudržím to v sebe.

Bolo to krásne,
asi až príliš,
neviem či úprimné,
ešte ma ľúbiš?

Stačil ti jeden deň,
pár pohárikov,
zabudol si na mňa,
bezvíčitiek siahol si si,
po tom čo ti ponúkali,
to isté čo mám ja,
neodolal si však,
veď ,,oni nepovedia,,.

Povedali,
ublížili mojmu srdcu,
nepríjmam ospravedlnenie,
aj nato si nájdi druhú.
Zlomil si moju hrdosť,
roztrhal vieru,
vnútro rozplakal,
neukážem tú dieru.

Dieru ktorá ostala,
po tvojej dýke,
nechal si ju tam,
nechcem ťa už pri mne...