Basnicky.sk

Horror podľa skutočných udalostí a s morálnym poučením!

(no nekúp to! pozn. autora)



***



V septembri roku 2007 zmizol v lesoch blízko dediny

Hloštice, vo Vysokých Tatrách študent menom Edmund Elat pri práci na rozsiahlom dokumentárnom diele.



O rok neskôr boli nájdené jeho denníkové záznamy.





***



Prológ

-údaje vyňaté z Elatových poznámok, upozorňujeme, že sú dosť chaotické a neprehľadné, ale presne takto ich autor zanechal:



Dofrasa, toto bude pecka! Legenda- vraždiaci duch. Vraždiace Psy - ? -. Mŕtvoly. Lesy.

Skompletizovať!!!!

PULITZER!!! - Ďakujem svojim rodičom, môjmu kaderníkovi, mojim kamarátom a môjmu psovi Gaspodovi a andulke Dimitrijovi! Ďakujem akadémii..

xxxx

Základné informácie:

Názov: Hloštice

Založená: rok 1886

Starosta (sučasný): Ignác Lajbavý (SNS)

Populácia: cca do 999,9 obyvateľov

Legenda: Vraždiaci prízrak v lesoch, resp. duch, resp. poltrgajst, resp. čarodejnica, resp. čarodejník, resp. čarodejnícky čarodejník, resp. ?



Udalosti spojené s legendou:



- rok 1888 - starosta Johannes Čumák roztrhaný na kusy neznámym zverom. Kvôli tomuto incidentu bolo v meste upálených takmer dvadsať „čarodejníc."

- rok 1889 - Nad lesom je štyridsiatimi deviatimi svedkami pozorovaná zvláštny svetielkujúci objekt. Istý očitý svedok ho identifikoval, ako homára

- rok 1893 - Všetky psy v dediny sú nájdené s rozrezanými bruchami. Na tele majú vyrytý tento záhadný a nerozlúštiteľný odkaz: „Dobre som sa najedol! Ale nabudúce mi vonku nechajte horčicu!"

- september roku 18961897 - miestny farár sa rozhodne okolité lesy vysvätiť. Svätená voda sa mu však v rukách zmení na krv (cool! - pozn. autora)

- rok 1899 - Polovica obyvateľov opúšta mesto po incidente, kedy miestny krčmár pretiahol sovu. Tvrdil, že mu to prikázal duch, ktorý žije v lesoch. Obyvateľstvo je pobúrené - odchod.

- rok 1904 - Na miesto prichádza preslávený lovec čarodejníc Cyril Muriel Fitzpatrick a vydáva sa do lesov. O dva dni sa vráti, celý bledý a s poriadnou opicou, myslené so zvieraťom. (znamenie?)

- rok 1944 - Esesák Griknrobuen je nájdený obesený na vlastných črevách uprostred lesov. Starosta nadhadzuje, že by za tým mohlo stáť nasledovné spiknutie: komunisti - stromy - mimozemšťania - nacisti - Drogová mafia v Buenos Aires - napojená na starostovho brata - starostov brat, starostu nenávidí - ide mu o jeho kreslo - snaha zastrašiť - odstrániť.

- rok 1997 (posledný prípad) - Avonlejdy Jana Husová je rozštvrtená parným valcom (?). Jej pozostatky sú nájdené na okraji lesa.


***


Denníkové záznamy

31. August 2007



Ahoj, decká!

Moje meno je Edmund Elat a budem vás sprevádzať na tejto pozoruhodnej výprave. Respektíve, budem sprevádzať len seba, pretože vy si spokojne hoviete vo svojich vyhriatych pelechoch a JA som ten, ktorý sa už o pár dní bude brodiť hustým, mokrým a nebezpečným lesným porastom! Veru tak!

Mojim cieľom sú lesy blízko dedinky Hloštice. Priznám sa, pôvodne som ani nevedel, že takáto dedina na Slovensku existuje. Ale keď som zistil, že NIELENŽE existuje, ale že v nej dokonca kolujú legendy o vraždiacom prízraku z blízkych lesov, bolo jasné, že by bol hriech túto záhadu nerozlúsknuť. A tak sa už zajtra vydám po stopách temnej, v hustej hmle skrytej pravdy! A samozrejme získam podklady na svoju jedinečnú literárnu prácu, za ktorú dostanem minimálne Pulitzerovu cenu, alebo aspoň Nobelovku. Do danej dediny sa plánujem vydať hneď zajtra a celý priebeh svojho dobrodružstva budem dôkladne zapisovať do svojich denníkov. To preto, že ak by sa mi nejakou šialenou, absurdnou náhodou niečo stalo (nedajbože!), tak moja práca nepríde navnivoč. A nálezca na tom dokonca bude môcť trhnúť strašné prachy. Som proste dobrák, no.

Svoju cestu chcem zdokumentovať čo najpresnejšie, takže prikladám zoznam vecí, ktoré som si pribalil do batohu:



Zubná kefka - 1x

Zubná pasta - 1x

Slnečné okuliare - 1x

Ponožky - 4 páry

Spodky - 0x

Axe Dezodorant - 3x

Mrkvu -1x

Vločky Nesquik

Rezne od mamy - 20 ks

Marshmallows, resp. Želatínové cukríky JOJO

Roh na vábenie srncov

Mp3 prehrávač

Kniha Ako prežiť v buši

Intelektuálne okuliare

Elektrický holiaci strojček (neviem na čo)

Diktafón


***


1. September 2007



Cesta na miesto bola ako všetky cesty. Nudná a nezaujímavá. Starý horal, ktorý sa mi predstavil ako Hľuza ma odviedol priamo do dediny. Cesta viedla cez rozsiahle lesy.

„V týchto lesoch straší?" spýtal som sa ho, celý dychtivý po hororových pôžitkoch.

„Kdeže," hodil rukou. „To by ste museli ísť na druhú stranu."

„Hm. Ale z Hloštíc sa tam dostať dá, nie?"

„Dá, ale popravde... Neviem, načo by vám to bolo."

„Čo tým myslíte?"

„Žiadny človek sa odtiaľ ešte nevrátil," povedal zlovestne a strihol po mne pohľadom.

„Niekto musí byť prvý," sebavedome som sa usmial.

„Hej. Ale vy to nebudete."

„Prečo ste si taký istý?"

Pokrčil plecami a neodpovedal. Keď sme prechádzali cez tie lesy, tak som napäto striehol na nejaké podozrivé úkazy, ale kde nič tu nič. Občas síce okolo nás prebehol jeleň na korčuliach, ale to sa za bohvieaký mystery úkaz veru považovať nedá.

A už sme boli v Hlošticiach. Horal Hľuza sa so mnou rozlúčil a chvatne odbehol. Zdalo sa mi to, alebo som v jeho očiach naozaj zazrel strach?

No nič.

Poupravil som si ruksak. Našiel som jeden celkom útulný motel. Keď som otvoril dvere, tak trochu som čakal, že mi v rukách ostane kľučka. Ale chyba lávky. Ostali mi v rukách celé dvere. To ma však z miery nevyviedlo a zaplatil som si izbu. Starý bača za recepčným stolom si ma pohŕdavo premeriaval. Prestal až vtedy keď som mu pred očami zachrastil tučným zväzkom bankoviek. Dal mi tú najzachovalejšiu izbu, tak to aspoň tvrdil. Prvý dojem však nebol práve najpriaznivejší. Ale to bolo jedno. Ostanem tu aj tak len jednu noc. Zadíval som sa na hodinky. Bolo ešte pomerne skoro. Vzal som do ruky diktafón, svoj zápisník a vyrazil do zasnežených ulíc.

„Zdravím," povedal som jednej starej babke s jedným okom.

„Čo je synku?" spýtala sa. Na diktafóne som stlačil ON a červená kontrolka sa rozžiarila.

„Zdravím," zopakoval som. „Píšem tu jeden taký dokument, viete? Takú literatúru faktu. O miestnej legende."

„Ou," pokývala hlavou. Očividne si spomenula.

„Mohol by som sa vás spýtať na niekoľko otázok?"

„Iste, mladík."

„Fajn. Takže, ehm, veríte vo vraždiaci prízrak z okolitých lesov?"

„Isteže."

„A prečo?"

„Pretože som veriaca. Takže musím veriť."

„Aha, aha. Zaujímavé."

„Ďakujem za rozhovor," povedala a už aj sa šuchtala preč. Nechal som ju tak a miesto toho som svoju pozornosť zameral na mladú, štíhlu kočku, ktorá kráčala oproti mne a lascívne pohupovala bokmi. Napľul som si do dlane a prihladil si vlasy.

„Ahoj, kočka, môžem...?" začal som.

„Daj si odchod, trapko!" odfajčila ma a šinula si to ďalej. To nedopadlo príliš dobre. A akoby toho nebolo málo, z vlasov mi odkvapkával ten hnusný mrmeľ. Čo sa dá robiť. Vrátim sa na izbu.

Neoplatí sa mi zdržiavať s miestnymi starousadlíkmi. Vyrazím rovno do lesov. Rovno do terénu. To je ono. Bude to vzrušujúcejšie. Bude to zábavnejšie.

Možno.

***

2. September 2007



Po chvatných raňajkách (zosušený krajec chleba a niečo čo vyzeralo, ako vajce, ale mohli to byť aj ikry) som si vzal všetky svoje veci a konečne sa vydal do lesa. Recepčný ma síce odhováral, ale ja som ho - prirodzene - nepočúval.

Cesta do hĺbky lesa začínala na druhom konci mesta. Poviem vám, že keď som uvidel tie stromy, v ktorých prenikavo skučal vietor, mal som čo robiť, aby som sa na to nevysral. Nie však zo strachu, ale z úplne iných dôvodov. Som totižto tvor pomerne pohodlný a lenivý a stanovať v chladnom, vlhkom lese sa mi dvakrát nechcelo. Ale čo už. Keď som dorazil až sem, tak to predsa nevzdám! Nadýchol som sa a vošiel do lesa. Neprešiel som ešte ani dva kroky a už som musel sformulovať prostú myšlienku:

„Som v piči! Stratil som sa!"

Nikdy by som si nepomyslel, že sa dá stratiť po dvoch krokoch, ale tento les ma rýchlo vyviedol z omylu. Pôsobilo v ňom čosi zvláštne. A zlé. Ba priam odporné. Striaslo ma. Ale vrátiť som sa už nemohol. Po prvé preto, lebo som si nechcel priznať porážku a po druhé preto, lebo som nevedel nájsť cestu. Tak som teda vykročil naslepo, alebo rovno za nosom, ako sa vraví. Ďaleko som však nedošiel. Priamo predo mnou totiž zo zeme vyrástlo veľké oko a začalo na mňa čumieť.

Čo sa to deje? Pomyslel som si. Čo som si niečo šľahol? Túto možnosť som vylúčil. Toluén som nechal doma. Oko si ma stále zvedavo obzeralo. Obrátil som sa mu chrbtom. Narátal som do desať a otočil sa. Stále tam bolo.

Narátal som do pätdesiat.

Ešte tam je?

Obrátil som sa.

Je.

Napokon som sa nasral.

„Akú hru to so mnou hráš?" zakričal som naňho. Oko sebou šklblo a majestátne mi oznámilo:

„Vstúpil si na posvätnú pôdu indiánskeho pohrebiska."

„Čože?"

„A preto musíš umrieť."

„Toto že je indiánske pohrebisko?"

„Áno."

„V Európe?"

„Ehm. Načo sa vŕtať v podrobnostiach," zareptalo oko.

„Mali ste si to nejako označiť," povedal som.

„Je to označené. Stromamy."

„Aha. Takže pohrebisko je vlastne CELÝ tento les, že?"

„Presne. A ja som tu na to, aby som ho strážil."

„Ahá!" zvolal som. „Takže to ty máš na svedomí všetky tie vraždy!"

„Presne tak."

Vytiahol som diktafón a zapol ho.

„Mohol by si to zopakovať?"

„Nie, kým tu nebude môj právnik."

„Dočerta!" precedil som. „Oko, ktoré vyrástlo zo zeme mi práve povedalo, že je zodpovedné za všetky vraždy, ktoré sa tu udiali," povedal som do diktafónu. Musím si to nakresliť! Povedal som si v duchu a zanadával, že som si nevzal foťák. Toto mi nikto neuverí. Vytiahol som z batohu zápisník a trasúcou sa rukou som začal črtať skicy toho oka.

Vtedy sa však môj zápisník vzbúril a vyletel mi z rúk. Onemel som. Oko sa zachechtalo. Zápisník mi poletoval nad hlavou a kričal:

„Hurá! Oslobodil som sa!"

„Čo to do pekla...?" nechápal som.

„Tu vládnu iné sily, pochabý človeče!" zarevalo oko, čím dosiahlo to, že na úrovni mojej pečene došlo k nepríjemnému zemetraseniu. Mlčal som.

„A teraz umrieš!" povedalo oko. Zo zrenice sa mu vymrštilo zelené chápadlo a pevne ma schmatlo okolo pása. V panike som začal chápadlo trieskať svojim batohom. Ozývalo sa bolestivé skuvíňanie. Napokon sa mi podarilo oslobodiť. Schmatol som kameň, váľajúci sa na zemi a šmaril ho do toho oka. Ozval sa bolestivý škrekot a oko sa zosypalo do trávy. Chytil som do ruky pero, priskočil k oku a zapichol mu ten písací nástroj najhlbšie, ako som dokázal.

„Bastard!" zasyčalo oko. Pero prasklo a po bielku oka sa začala rozliezať atramentová škvrna. No tak sa na to pozrime! Ani to nebolo také ťažké!

„Vyhral som!" skríkol som prenikavo a zdvihol ruku v heroickej póze. Môj zápisník stále poletoval nado mnou.

„Sem poď!" prikázal som mu prísne. Zošit sa zniesol priamo ku mne. Vytrhol som z neho stranu s nakresleným okom a zvyšok odhodil.

„Si slobodný," precedil som. Mal som chuť podeliť sa s niekým o svoju radosť. Zápisník radostne vypískol a viac ho nebolo. Nadýchol som sa, usmial sa a obrátil sa k odchodu. A všimol som si, že za mnou stojí celá tlupa po zuby ozbrojených „machov." V rukách zvierali žabylkláče a kalašnikovi.

„Ehm?" vytisol som.

„Sme RAMIREZOV GANG," povedal jeden z mexikáncov.

„Aha. A ktorý z vás je Ramirez?"

„Nikto. My si len tak hovoríme."

„A prečo?"

„Pretože to je in."

„Aha," povedal som a ukázal za seba. „Práve som zabil miestny desivý prízrak. Indiánske oko."

„Vieme," prisvedčili gangstaz. „Videli sme."

„Nepôjdeme to osláviť? Pozývam vás!"

„Ty už nikam nepôjdeš."

Znervóznel som.

„Nie?"

„Nie."

„Ale... Ehm... Prečo?"

„Nepáči sa nám, že si zabil nášho otca."

„To... to bol váš..."

„Otec, správne."

„Eh..."

„Ale sme ti ochotní odpustiť."

„Naozaj?"

„Áno," povedal mexikán a odkašlal si. „Povedz," začal, „ľutuješ, čo si urobil?"

„Ježiši, samozrejme! Ani neviete ako!"

Gangstri si povzdychli.

„Tak ťa musíme zabiť."

„Čo? Prečo?"

„Iba slabosi ľutujú svoje činy. Chceli sme ťa pribrať do partie, ale prijímať môžeme iba drsňákov. Zabite ho!"

„Ale..."

V tej chvíli po mne všetci vyštartovali.

„Odhalil si naše spiknutie!" kričali. „A za to budeš pykať!"

Nechápal som, o čom to zase hovoria. Otočil som sa a rozbehol sa do temného lesa. Asi po minúte nepretržitého bežania som narazil na nejakú chalúpku. Pribehol som k dverám a zaklopal. Otvorila mi dobromyseľne vyzerajúca starenka a pozvala ma dnu. Súhlasila, že ma pred tými gaunermi ochráni.

„Dúfam, že nie ste ich matka," povedal som. Zadívala sa na mňa a usmiala sa. Preglgol som. A len čo sa za nami zavreli dvere, tak ma tresla rajnicou po hlave a od tej chvíle som nevedel o svete...............

Koniec záznamu.



Epilóg

Napokon ma našli pohodeného na okraji lesa. Žil som. Lekári skonštatovali, že si so mnou akurát niekto poriadne „užil," pretože som mal na tele množstvo jaziev a dokonca mi na ňom našli zvyšky slín. Tá starena si musela poriadne vyhodiť z kopýtka. Striaslo ma. Zdvihol som svoje poznámky, ktoré našťastie zostali neporušené.

„Všetko som zapísal," oznámil som lekárovi. „Všetci sa dozvedia, ako to skutočne bolo."

Lekár pokrčil plecami, vstrekol mi do žíl nejaký vitamín a povedal:

„Na to vám nikto neskočí."

„Nie?"

„Ak chcete, aby vám verili, musíte na začiatok napísať, že ste záhadne zmizli."

„Ale ja som nezmizol..."

„Veď o to ide! Trhnete na tom prachy."

„Ale ako, keď budem zmiznutý?"

„Ale veď nebudete!"

„Aha. Rozumiem."

„Stačí ak tie poznámky zakopete niekde pri lese a počkáte kým ich niekto nenájde! Najlepšie by bolo nastrčiť na to nejakého svojho človeka."

„Počujte, vy sa v tom nejako vyznáte..."

„Jasné. Veď som lekár. Podvody sú mojim každodenným rohlíkom."

„Rohlíkom?"

„Chlieb nemám rád."

Zamyslel som sa. Ten doktorík mal pravdu.

Vzal som teda svoje poznámky, vrátil sa k lesu a zakopal ich. Potom som sa vrátil domov a čakal, kedy sa začnú hrnúť prachy. Nestalo sa. Zabudol som totiž nasadiť svojho človeka.

Dopekla s tým.

A tak som sa na to napokon vysral, vrátil som sa, vyhrabal tie záznamy, opatril ich poznámkami a predhodil to ako trápny mystifikačný žvást na internet.

A som slávny? Mám prachy? Mám ženy?

Hovno, deti, hovno!

Ale aspoň niečo som sa naučil:

Nie každý pes ti skočí na špek!
Že nechápete? Nevadí. Ani ja.