Basnicky.sk

Vraví sa, že rodina je základ štátu.

A je to pravda. Mne veriť môžete, vyštudoval som ekonómiu, takže o tom viem určite viac, než orangutany, ktoré vyštudovali napríklad právo. Nič tak veľmi neprospieva tomuto prehnitému štátu, ako milá, krásna, bezchybná rodina. Áno. Na ekonómiu má pomerne veľký vplyv, ale inak je totálne, ale fakt totálne zbytočná. Niekedy priam fatálne. A ani s tou krásou, bezchybnosťou a milosťou to nie je také horúce, ako by sa mohlo zdať. Aspoň nie u nás.

Moje meno je Lucius a patrím k tomu známemu biologickému druhu, ktorý sa nazýva: Prvorodený. Mám dvadsať rokov a vlasy mi už pomaly začínajú šedivieť. Otec povedal, že je to príznak dospelosti a keďže jeho hlava je takmer čisté striebro, bude to zrejme pravda.

Môj otec sa volá Lucius senior a prednedávnom vstúpil do nejakej sekty. Kalich mocnosti. Alebo Mocný kalich? Niečo podobné. Stále nosí čierne oblečenie, občas sa bičuje po chrbte a vo svojej izbe stvára podivné veci. Neviem však aké. A ani nechcem. Niektoré veci je lepšie nevedieť. Ale inak je fajn. Nikdy nás nenútil, aby sme do tej jeho sekty vstúpili tiež.

Matku síce na začiatku trochu prehováral, ale bolo mu to prd platné. Moja mama Ufilínia je tvrdá a rázna žena, ktorá si nenechá kecať do života. Hlavne vtedy, keď sa jej ten život pomaly, ale isto končí. Jej vášnivá láska k cigaretám si totiž vybrala svoju daň. Preto teraz stále pobiehala po dome s dýchacím prístrojom v hube a na noc si dávala tú klasickú dýchaciu masku. Vraj aby sa jej nevysušila pleť, ale ja som vedel svoje. Bolo vidieť, že je každým dňom slabšia a slabšia. To bolo nad slnko jasnejšie, ale my ostatní sme to ignorovali a starali sa každý o seba. Mám ešte aj o rok mladšiu sestru, ale tá pred týždňom záhadne zmizla v našej studni a odvtedy som ju nevidel. Ktovie prečo. Prvé dni mi bolo trochu smutno, pretože moje narodeniny sa blížili a sestrina absencia znamenala ďalšiu absenciu, a to konkrétne jej darčeka. Ešte aj v tomto veku som bazíroval na darčekoch. Vystupovali – podľa mňa – ako neviditeľná krivka kvality famílie a tak som sa ich odmietal vzdať.

„Už neviem, čo ti mám kupovať,“ nariekala matka a prerývane dýchala do svojej masky.

„Všetko máš,“ pridal sa otec. Mohutne som zakrútil hlavou. Obaja rodičia na mňa upreli spýtavé pohľady.

„Alebo nie?“ nadhodil napokon otec.

„Nie,“ pripustil som. „Ešte mi chýba jedna vec!“

„Pf...“

„Sľubujem, že ak mi toto kúpite, už nikdy nebudem nič chcieť.“

„Túto pesničku sme od teba počuli už veľakrát,“ podotkla matka.

„Tak aspoň viete, že klamem a môžete sa – hneď po mojich narodeninách – zaoberať tým, čo mi kúpite na Vianoce.“

Rodičia nesúhlasne zapriadli.

„Čo to je?“ spýtala sa matka.

„Videl som ho dnes vo výklade,“ začal som líčiť svoj vysnený dar. „Bol taký nádherný, krásny, vyleštený...“

„Tak dosť!“ zreval otec. „Čo chceš nejakého gigola?!“

„To rozhodne nie,“ ohradil som sa dotknuto.

„Že nie? Tak čo to teda je?“

„Plameňomet.“

Rodičia si vymenili pohľady.

„Plameňo... plameňomet?“ spýtal sa otec dôrazne.

„No áno,“ prikývol som.

Nastala malá chvíľka zamyslenia.

„Nie,“ vyhlásil napokon otec.

Zamračil som sa.

„Aha,“ precedil som. „A môžem vedieť dôvod?“

„Si na to primladý!“

„Podľa teba som primladý na všetko!“

„Cha! Vymenuj mi jednu vec!“

„Na sex!“ kontroval som okamžite. Otec sa previnilo usmial.

„No, ale veď to je pravda... sex je zlo!“ povedal a energicky sa šľahol bičom po chrbte. „To ma naučili v sekte!“

„Ja si myslím,“ ozvala sa matka, „že by ten plameňomet mal dostať.“

„Čo si zošalela?“ spýtal sa otec nahnevane.

„Aspoň sa naučí zodpovednosti k ostatným,“ odvrkla matka. Horlivo som prikývol.

„No, to je mi pekná zodpovednosť,“ pindal otec. „Len čo je pravda.“

„Ale drahý,“ naklonila sa k nemu matka, vysunula svoj zažltnutý jazyk a prebehla po fotrovom ušnom lalôčku. Otec zadrkotal zubami. Potom začal mávať rukou pred nosom, aby sa zbavil toho odporného nikotínového smradu. Myslím, že hlavne preto, aby mal konečne pokoj od svojej manželky napokon prehodil:

„Možno. Ak budeš mať šťastie.“

Bola to stručná odpoveď, ale stačila. Ruka bola v rukáve. Šance sa zvýšili. Spokojne som si pomädlil ruky a odkráčal do svojej izby. Sadol som si na posteľ, vzal som svoj lovecký nôž a začal si rezať do zápästia. Aby sa uvoľnilo ešte viac endorfínu. Radosti nie je nikdy dosť. A narodeniny sú už zajtra. Urobil som ďalší zárez.



***



Sklamanie bolo veľké. Hneď, ako som v zuboch roztrhal pestrofarebný obal mi do očí udreli nové kožené nohavice od Kenvela. Sklamane sa mi pretiahla tvár.

„No? Tak čo povieš?“ spýtala sa matka natešene a štuchala ma ukazovákom do rebier.

„Páčia sa ti?“ chcel vedieť otec.

„Mhm.“

„Čo si mám pod tým predstaviť?“

„Mhm.“

„Hm.“

Potom sme sa odmlčali. Zhlboka som dýchal a zhromažďoval v sebe všetok hnev. Spojil som ho do jedného veľkého bodu, vstal a zareval:

„Ale ja som chcel plameňomet!!!!“

Matka sa do prekvapenia rozkašľala a otec si ma meral neveriacim pohľadom. Súprava karlovarských pohárov na stole sa roztriasla. Trvalo dlho, kým ozvena môjho prejavu odoznela.

„Kurva!“ dodal som ešte, kvôli zdramatizovaniu.

„Tak pozor, mladý!“ zasyčal otec. „Takto sa so mnou vyprávať nebudeš!“

„Chcel som plameňomet!“ zopakoval som.

„Ja viem, čo si chcel,“ povedal otec. „Ale toto je pravá koža! Skús sa dotknúť, len skús! Je to z mimoriadne vzácneho tuleňa afrického. To si nemôže dovoliť každý.“

„Zrejme môže, keď sme si to mohli dovoliť my.“

„Čo tým ako chceš povedať?“

„Nič!“ odsekol som jedovato.

„Tak potom by si mal byť vďačný! Dvojnásobne!“

„Prečo ste mi ho nekúpili?!“ zakričal som. „Sľúbili ste to.“

„Nikto ti nič nesľúbil,“ povedal otec. „Povedal som, že ho MOŽNO dostaneš. Pamätáš si, ako som ti vravel, že ho kúpim, ak budeš mať šťastie?“

„Áno.“

„No... Tak si ho nemal.“

Zaškrípal som zubami a vypúlil oči. A potom moja matka preniesla pamätnú vetu, ktorá ma definitívne nakopla a nechala na povrch vyplávať tú diaboslkú myšlienku.

„Mal by si sa upokojiť, Lucius!“

Zvesil som ruky pozdĺž tela a jemne pokýval hlavou. Potom som sa donútil k úsmevu.

„Máš pravdu, mami,“ jemne som ju potľapkal po pleci. „Aj ty, oci,“ kývol som mu hlavou.

„Chvíľu to vyzeralo, že praskneš,“ zarehotal sa otec. Mal som chuť mu odvetiť niečo veľmi nepekné, ale ovládol som sa.

„Áno,“ povedal som a vyšiel z obývačky. Zamieril som do otcovej pracovne. Vedel som, kde si schováva prachy. Dostával mimoriadne vysokú výplatu. Od toho ich duchovného vodcu. Nikdy by som si nepomyslel, že sa na bičovaní dá tak dobre zarobiť. Bol však strašný žgrloš.

„Tak vidíš,“ začul som ešte otcov hlas. „Máme dobré vzťahy! Vedel som, že to pochopí.“

Čo najtichšie som stisol kľučku a vkĺzol do pracovne. Nahrabal som si požadovanú hotovosť a potom som sa nečujne vyparil cez okno.



***



„Som doma!“ zareval som energicky a postavil som sa na prah obývačky. Rodičia tam vysedávali, popíjali čaj – bolo totiž päť hodín – a hrýzli k tomu hovädzie pirohy. Pohľad na mňa, ako tam stojím v dlhom čiernom kabáte a v rukách držím plameňomet ich zrejme vyviedol z miery. Môj plameňomet. Môj milovaný. Môj jediný. Kamarát.

„Čo si to do riti...,“ začal otec, ale nedokončil.

„Zaobstaral som si to, čo ste vy odmietli!“

„Ale odkiaľ...“

Usmial som sa.

„Ty hajzel!“ zakričal otec. Zrejme mu došlo, že som na nákup použil jeho finančné prostriedky. Vstal a vyhrnul si rukávy.

„Mám dojem,“ začal, „že ťa budem musieť naučiť, ako sa máš chovať!“

„Ani krok, foter,“ povedal som výhražne a namieril mu plameňometom do ksichtu. „Teraz sa budete riadiť mojim pravidlami, jasné?“

Matka zbledla. Potom zakašľala. Otec prešliapol z nohy na nohu.

„Nesplnili ste moje prianie,“ povedal som plačlivo. „A za to budete pykať!“

„No, len sa z toho neposer,“ povedal otec, ale videl som, že mu v očiach zatancoval strach.

„Zničím vás!“ povedal som drsne a pripadal si, ako Terminátor. Matka zaklipkala očami a zvalila sa zo svojho vozíka. Ignorovali sme ju.

„To sa ešte uvidí, synu!“ zacedil otec. Neodpovedal som.

„O otcovražde som si šecko naštudoval,“ pousmial sa foter. „Vedel som, že to raz príde.“

Pristúpil ku skrini. Zneistel som. Stále som zvieral plameňomet a bol pripravený vypustiť prvú várku žeravého ohňa. Niečo mi v tom však predsa len bránilo. Akýsi nejasný pocit. Možno to bola autorita. Alebo otcovská láska. Mali sme predsa také dobré vzťahy...

Ale s tým je koniec, okríkol som sa v duchu. Musím byť drsný. Otec otvoril skriňu a vyviedol odtiaľ moju sestru. Poklesla mi sánka. Držal ju na ozubenom obojku a nepríjemne sa pochechtával. Sestra bola bledá, oči mala vpadnuté a vo vlasoch mala zapletené chaluhy a riasy.

„Myslel som, že zmizla v studni,“ povedal som chvatne.

„Aj zmizla. Na pár dní. Potom som ju vytiahol a...,“ povedal otec, „zavrel sem,“ ukázal na skriňu za sebou.

„Ale prečo?!“ skríkol som. Bažil som po spravodlivej pomste. Musel som pomstiť svoju sestru. Konečne som mal parádny dôvod!

„Aby som ju poriadne vyhladoval,“ zaculil sa a odopol jej obojok.

„Trhaj!“ nakázal. Sestra preletela kalným pohľadom celú miestnosť a oči sa jej potom pokryli bielkom. Zavrešťala a hodila sa po mne. Uskočil som nabok, takže sestrine zahnedlé tesáky lapli naprázdno. Bleskovo som sa otočil. Pripravovala sa k útoku. Plameňomet zasyčal. A vyšľahol oheň. Sestrina koža, riedke vlasy a obočie okamžite vzplanuli. Čakal som síce rôzne komplikácie, ale napokon sa ukázali, ako neodpodstatnené. Ten, kto tento plameňomet dával dokopy, odviedol kusy roboty. Začala pobiehať po izbe, ako zmyslov zbavená. Napokon sa skácala na zem. Oškvarknutá. Slobodná. Mŕtva. Pomstená.

Obrátil som sa k otcovi. Úsmev mu z tváre zmizol.

„Nedokážeš to,“ povedal.

„Myslíš?“

„Viem.“

„Mýliš sa.“

„Nedokážeš to.“

Pristúpil som k nemu. Nehýbal sa. Váhal som. Snažil som sa však nedať to najavo. V kúte to zachrastilo. Matka sa preberala z mdlôb. Zadíval som sa tým smerom. Chyba. Otcove mohutné paže ma v momente ovinuli a vykrútili mi ruky. Zavrel som oči a zakričal. Plameňomet mi vypadol z papŕč. Otec ho mohutným kopom odmrštil ku stene. Bolo po mne. Práve som sa snažil usmažiť vlastného otca a teraz som neozbrojený. Vydaný napospas šialenému fanatikovi. Začal som sa prudko metať, ale otec svoj stisk stále zosilňoval, takže som sa napokon upokojil. Musel som.

„Moja sekta,“ povedal ticho a s náznakom istej zlomyseľnosti, „mi nakazuje za pokus o otcovraždu, vinníkovi odrezať vtáka.“

Preglgol som.

„To asi nechceš, že?“

„Nie,“ povedal som mdlo. Nedokázal som logicky uvažovať. V mozgu som mal vymetené.

„Ale čo sa dá robiť,“ prehodil otec ľútostivo. „Sekta je sekta!“

„Lucius!“ okríkla ho matka a s obtiažami sa štverala späť do svojho vozíka. „Nemôžeš mu odfajčiť bledulína! Je to tvoj syn!“

Vždy hovorila penisu „bledulín.“ Asi nejaký slangový výraz.

„A to, že ma chel uškvariť, to je v poriadku?“ zvolal otec pobúrene.

„Je v puberte...,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Dvadsať rokov už nie je žiadna puberta!“

„Ale ešte doznieva,“ pípol som.

Otec ma hodil na zem. Strihol som pohľadom tam, kde sa váľal plameňomet. Akčná nálada ma však rýchlo prešla. Nedokázal som sa prinútiť k pohybu. Predstava, že by som hneď teraz musel vstať mi spôsobovala nevoľnosť. Sedel som teda na zemi a triasol sa.

„Idem si pre vercajk,“ oznámil otec a pristúpil k inej skrini. „Ozubený vyvrhovák bude myslím najlepšia voľba...“

„Nie!“ zakričal som a zopäl ruky. „Nerob to, prosím!“

Otec sa obrátil sa lišiacky sa usmial.

„Ako mi v tom zabrániš?“

„Uškvarím ťa!“

„Mal by si sa vidieť! V tomto stave by si ten plameňomet ani nezdvihol.“

Otec vytiahol nôž a rozkročil sa za mnou. Zakryl som si rukami tvár.

„Nie!“ zvolal som. „Nie!“

„Bude to rýchlovka, neboj.“

„Lucius, skonči s tým šialenstvom!“ zvolala matka. Nebral ju na vedomie.

„Dobre, dobre!“ zakričal som. „Bola to chyba, jasné? Nemal som to urobiť!“

„A?“ spýtal sa otec.

„Ospravedlňujem sa! Počuješ?! O-s-p-r-a-v-e–d-l-ň-u-j-e-m s-a!!!“

Otec pokýval hlavou a usmial sa.

„Vidím, že si sa poučil,“ prehovoril.

Prikývol som.

„Odpúšťať je ľudské,“ dodal.

Prikývol som.

„Fajn,“ povedal a pomohol mi vstať. Vzal plameňomet do rúk.

„Toto si vezmem na srnce,“ povedal.

Neprotestoval som. Otec sa na mňa zadíval.

„Vieš,“ povedal, „v skutočnosti by som ti ten slíž neodrezal.“

„Nie?“

„Nie. Aby som pravdu povedal, nič také nás v sekte neučia.“

Opäť vo mne začal bublať hnev. Túžobne som sa zahľadel na plameňomet. Bol mimo môj dosah. Mount Everest. Ach jo.

„Tak prečo si mi klamal?“ chcel som vedieť.

„Chcel som ti dať príučku.“

„Vedela som, že máš zlaté srdce, Lú!“ vypískla matka.

„Veru hej,“ usmial sa. „To je práve to, čo nás tam učia.“

„Čo?“ spýtal som sa.

„Proti zlu, treba bojovať láskou!“

Mal pravdu. Musel som to uznať. Možno nie vedome, ale niekde tam – v nedosiahnuteľným hĺbkach svojho mozgu – som musel skonštatovať: Je to tak.

Pri srdci som zacítil príjemné teplo a precitol som. Z tej hroznej apatie. Z puberty. Dospel som.

A zistil som, že rodina nie je zbytočná! Život ma presvedčil o opaku. Presvedčil ma, že je fajn mať matku, ktorá vám po smrti zanechá tučné dedičstvo. A otca, ktorý vás nevymiškuje, len za to, že ste mu do rypáka mierili plameňometom.

Áno. To je fajn.
A keď TOTO nie sú dobré rodinné vzťahy, tak potom už asi nič...