Basnicky.sk

Jedného dňa sa zhŕkli ľudia na námestí. Okolo idúci sa len prizerali. Nikto nevedel čo sa deje. Iba dotyčný. Väčšinou to boli domáci, ale našlo by sa tam aj pár príživníkov. Na námestí stálo maličké javisko. Ak sa to tak dalo nazvať. Ľudia sa pred ním zhromažďovali celý deň. Chodili davy ľudí. Jedni prišli, druhý odišli. Niekto by to nazval organizovaným chaosom. Nikto netušil prečo, ale k javisku sa nedostal žiaden zahraničný turista. Akoby hore niečo lietalo a dávalo pozor kto k javisku pristúpi. Turisti to zjavne cítili. Tento deň sa nijak nelíšil od ostatných. Klasický uponáhľaný deň. Nikto si nevšímal okolie iba javisko. Avšak boli tam dve nezvyčajné postavy. Žena a muž. Muž vyzerajúci ako domáci. Sedel na lavičke, čítal noviny a sem-tam si dal dúšok kávy. Niekto by povedal, že pracuje, iný že je dôchodca, ďalší vy ponadával, že nemusí isť do práce. Žena bola oblečená až príliš na toto ročné obdobie, ale málo na zimu. Bola neupravená a špinavá. Stála v rohu námestia. Bola pozorovateľkou. Stála a niečo si šomrala. O pár hodín neskôr nastal večer. Námestie sa pomaly vyprázdňovalo. Domáci šli domov, pripraviť sa na ďalší deň a cudzinci zaliezli do hotelov a barov. No aj tak námestie ešte stále nezívalo prázdnotou. O pár minút ostalo na námestí len javisko, lavička s mužom v obleku a roh s pani. Odrazu sa muž postavil podišiel k javisku zohol sa a namiesto domov, alebo späť k lavičke sa vybral do rohu so ženou. Niečo jej podal a usmial sa . žena mu úsmev opätovala. Na druhý deň sa celá maškaráda opakovala. Avšak niečo tomu chýbalo. Po pár sekundách som na to prišla. Lavička bola prázdna a roh opustený. Viac som tých dvoch nevidela. Neviem čo ten muž podal žene, ani prečo sa na seba usmiali a ani prečo sa tam už na druhý deň neobjavili, ale vedela som, že to všetko malo svoj význam a tiež som vedela že o nich musím napísať príbeh. VRÁTILI MI ŽIVOT. Či to už je pravda, alebo fikcia spýtajte sa môjho podvedomia.