Basnicky.sk

Dnes miloval som svoj sen,
a čo noc s ktorou som sa stretol asi v sne čo sa sníval včera ? ,
napriek tme ktorou ma objala pohladil som ju po perách až sa od dojatia chvela,
držal som ju v náručí až pokým neprišiel nový deň.
V ten ÚSVIT som sa pomiloval s rozospatým ránom,
skôr než odišlo ma tá pomilovaná chvíľa po očiach pohladí,
tak vrúcne a z nežnosťou až máš pocit, že sa topia arktické ľady,
rozmýšľam: „ Dá sa letieť bez krídiel nad oceánom ? “
Z tých nežných a mĺkvych minút môžeš katedrály blahorečenia stavať,
však nemusíš sa báť, že by si padala do bezodnej šachty,
bo na spasenie ja rozprestriem ti pod oltár striebristé plachty,
lež ty už nemusíš na ten oltár žiaden dar či obeť dávať.
Je to ako cesta za Penelopé po bájnej Tróji,
len rozmýšľam či mi do plachty sa oprie vietor,
či prekonám a pokorím čo mi v ceste „opozitum“ stojí,
a lež ten vánok či TEBE vrkôčiky kučeravé na hlávke splietol ?
Preto DNES milujem svoj SEN,
a to pomilované RÁNO,
lebo tuším, že raz tíško mi šepneš do uška: „Pomiluj ma, och ÁNO“ ,
a ja v tej mĺkvej minúte budem ďakovať snáď osude či TEBE ... LEN ...
TEBE ja čo si ma mohla ľúbiť slúžil by som rád,
niet inej modly ktorej by som slúžil,
nechcem do bezodnej šachty aby nasledoval pád,
lež TEBE verš za veršom by som skladal a každý by po tebe túžil.
Šak ľúb ma čo máš OKNÁ do DUŠE jak holub snehovo biely,
sťa oči suché som túžbou sýtil hladná pery,
a ramená čo by ma objali sťa čínsky zamat,
musel som chtíč a touhu roztrhať, spáliť, zlámať ... !
Teraz ležím na dne šachty a niet tu ani voňavej trávy,
vo mne sa ozval diabolský VZDOR proti osudu taký kruto – dravý.
Tá chuť tela čo mi pery, ruky i dušu láka,
zlomí každého muža rytiera aj mňa iba za metafory sa skrývajúceho neboráka,
ten pocit tak spod zeme vyvierajúci ako gejzír výbojný,
ma naplní až po okraj samučký , čo ja človek, taký biedny ?
Tá vec cítiť byť niekým milovaný a vrátiť láske jej dane,
chutnať rudé pery tak hriešne požehnané,
a vcítiť všetko čo chcem mať a čo ja tiež môžem dávať,
zaspávať na jej očiach a ukolísať sa v jej sieti, ó mäkký zamat.
Blúdiť rukou kol tvojej vláskami zahalenej šije,
nájsť to pravé a povedať si: „Teraz moja duša žije“ ,
nehľadiac na to, že nikdy to mať nebudem,
iróniou je to, že toto poznanie vo mne LÁSKU vraždí,
vedieť to, že pred cynizmom lásky nikdy neujdem !!! ,
to, že nikdy slnečný lúč sa neprederie cez mraky ku mne v krvavom daždi.
A v momente tých čiernych minút,
s kvapkou túžby v očiach a v bozkoch trpkých ZHYNÚŤ !!! ,
viem, že nikdy ten cynizmus LÁSKY mi nedovolí ľúbiť nikoho, to hej,
ó do duše mi padajú lupene dažďa z RUŽE cynizmom zráňanej !!! ,
je to paradox, ale neznášam toho cynika – LÁSKU – ,
a však zároveň nemôžem bez nej žiť,
pýtam sa kto mi dá odpoveď na moju rozpoltenú OTÁZKU ? ,
ako v zúfalstve bez lásky a z láskou cynickou svoj život sabavraždou neskántriť ... ??? ....