Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Takto to šecko skončí

Doktor Zqvostin bol už od rána ako na ihlách. Dnes sa malo konať špeciálne zasadnutie rady popredných astrofyzikov a vedcov z celého sveta a jeho kolegovia - ktorí toto rokovanie tvorili - už solídne meškali. Zqvostin znepokojene prešliapol z nohy na nohu a zadíval sa na hodinky. A vtedy chýbajúci kolegovia dorazili. Bolo načase. Doktor Husp a doktor Zabligrckij ospravedlňujúco kývli hlavami a posadili sa za veľký rokovací stôl. Zqvostin mal stretnutie zahájiť. Naposledy sa pozrel von oknom, kde ulicu bičoval dážď a jemne si povzdychol. Potom sa obrátil ku kolegom.

„Nuž," začal Zqvostin a decentne si odkašľal, „zo všetkého najprv by som vám chcel poďakovať, že ste prišli."
„My ďakujeme za pozvanie!" povedal Husp a usmial sa.
„Nemohli sme si dovoliť chýbať v takej závažnej veci," dodal Zabligrckij.
„Aha," usmial sa Zqvostin. „Takže už zrejme viete o čo ide, však?"
„Slnko umiera."
„Zhasína."
„Presne tak!"
„Musím priznať, že keď som sa tú správu dozvedel, takmer som odpadol," zamrvil sa Husp.
„Súhlas," potvrdil Zabligrckij.
„Páni, prosím vás," chlácholil ich Zqvostin. „Musíme sa so súčasnou situáciou vysporiadať s rozvahou."
„Predovšetkým by sme mali oboznámiť verejnosť," povedal Husp.
„Hlúposť," okríkol ho Zqvostin.
„Majú právo vedieť, že čoskoro umrú."
„Hlúposť," zopakoval Zqvostin a potom dodal: „Nikto umierať nebude!"
Obaja vedci si vymenili pohľady.
„Ako to myslíte?"
„Vypracoval som prevratný plán na záchranu Zeme."
„Zem zachrániť nepotrebuje," odtušil Zabligrckij. „Ale Slnko."
„A to sa už zachrániť nedá. Sám to viete," dodal Husp.
„Isteže viem," pokýval hlavou Zqvostin. „Hovoril som o... inom riešení. O druhom slnku. Rozumiete?"
„Nie tak úplne," povedali doktori.
„Mohli by sme vytvoriť nové slnko!"
„Zbláznili ste sa?" skríkol popudene Husp. „Viete koľko energie by sme na to potrebovali?!"
„Nehovoriac o nepriaznivých vedľajších efektoch," pritakal Zabligrckij.
„Čo keby ste ma nechali dohovoriť?" zaprskal Zqvostin.
Doktori sa odmlčali, ale neodpustili si pohoršené krútenie hlavami.
„Plánujem vytvorenie nového slnka úplne prirodzenou cestou."
„Ste blázon."
„Možno. Alebo génius," uškrnul sa Zqvostin.
„Aký je teda váš plán?"
„Oplodniť súčasné Slnko a počkať kým porodí nové."
V miestnoti sa rozhostilo napäté a prekvapené ticho.
„Podľa mojich výpočtov," pokračoval Zqvostin, „bude doba gravidity presne zhodná s dátumom, kedy Slnko úplne zhasne. Čo nám - prirodzene - hrá do kariet."
Husp si odkašľal.
„Zrejme žartujete," zamrmlal.
„Vôbec nie," zakdákal Zqvostin. „Dokonca už mám aj vhodného adepta na darovanie... ehm... spermy."
„Zqvostin, kde ste dali rozum?!" skríkol Husp. „Chcete odplodniť Slnko?! Počúvate sa vôbec?!"
„Je to naša jediná šanca."
„Viete čo sa môže stať ak dôjde k pohlavnému styku Slnka s človekom?"
„Nie. A vy?"
„Samozrejme, že nie! A práve to ma na tom znepokojuje!"
„Zabligrckij," obrátil sa Zqvostin k doktorovi. „Čo si o tom myslíte vy?"
Astrofyzik si premasíroval hrdlo.
„Myslím, že nemáme čo stratiť," povedal napokon. Husp si povzdychol. Musel uznať, že je to pravda. Bolo rozhodnuté.

***

Astronaut Feselmuelhel nebol vo svojom obore žiadny zelenáč. Navštívil už šesťdesiatosem planét našej galaxie a priniesol si odtiaľ mnoho skvelých zážitkov a tiež niekoľko exotických pohlavných chorôb, z ktorých pár bolo dokonaca na transcedentálnej báze. Už z toho sa dá usudzovať, že Feselmuelhel nebol žiadny starý panic, ale dravý milovník, slávny po celej galaxii a dokonca aj v dvoch alternatívnych vesmíroch. A ženské sa mu vôbec nevyhýbali. Naopak. Za svoj život už stihol pretiahnuť nežnejšie pohlavie takmer z každého druhu a raz si to dokonca rozdal aj s nejakou divnou fosíliou, čo našiel na Marse. Zqvostin sa preto rozhodol, že najlepším kandidátom na túto náročnú misiu bude práve on. A astronaut nemal prakticky žiadne námietky.
„Ste naša jediná nádej," kládol mu Zqvostin na srdce, keď sa astronaut sťažka súkal do svojej lode. Jeho slová však príliš nevnímal. Jeho myseľ bola totiž úplne zaneprázdnená a roztúžená blížiacou sa šukačkou. A tentoraz to bola fakt veľká ryba! Samotné Slnko! Škoda, že jeho rodičia už nežijú. Určite by so slzami v očiach sledovali tento jeho nevídaný triumf.

„Boh s vami," poprial napokon Zqvostin a zamával mu na cestu.
„Počkať. A čo kondómy?" spýtal sa Feselmuelhel. Zqvostin sa zamračil a mlčky stlačil tlačidlo na riadiacom paneli. Malá vesmírna loď značky Cadillac vyletela do vesmíru. Jej výhodou bolo, že dokázala cestovať medzi galaxiami neuveriteľnou rýchlosťou. Feselmuelhel bol teda na mieste takmer okamžite. Dokonca si ani nestihol prečítať rady „Ako na vesmírne telesá" od prominentného sexuológa Astrtfina Hnusného z Galaxie Orion. S niečím takýmto totiž doteraz nesexoval a tak nevedel, či sa mu podarí uspieť na prvý krát. Napokon to však hodil za hlavu.
Nechám sa uniesť jedinečnosťou situácie, pomyslel si, keď vstupoval na Slnečný povrch. Bolo tu trochu teplo, ale inak celkom príjemne. Feselmuelhel sa rozhliadol. Všimol si, že pár krokov od neho sedí na stoličke nejaký starec v dlhej čiernej sutane a striedavo stláča nejaké tlačidlo na klávesnici. Astronaut neočakával, že tu nájde nejaký živý organizmus a tak vykročil v ústrety neznámemu, aby ho trochu vyspovedal.

„Kto ste?" prešiel rovno k veci. Neznámy k nemu pozdvihol oči.
„Grigorij Jefimovič Rasputin," povedal.
„A čo tu robíte?"
„Pracujem."
„Tým, že búšite do klávesnice?"
„Hej," utrúsil Rasputin. „Vypínam všetky zdroje energie. Slnko skapína, viete?"
„Viem. Preto som tu. Aby som to napravil."
„Vy?" pozdvihol dedo nedôverčivo obočie.
„Áno."
„A ako to chcete urobiť?"
„S pomocou môjho... nástroja... oplodním Slnko, ktoré potom porodí dieťa, čo bude vlastne Slnko číslo dva. Chápete?"
Rasputin skrivil papuľu do skeptického úsmevu.
„Vy ho chcete oplodniť?" spýtal sa.
„Áno."
„Teraz?"
„Teraz."
„To nemôžete spraviť."
„Čože? A prečo nie?"
„Toto Slnko je oficiálne v mojom vlastníctve. Mám naňho aj papiere. Nemôžete si sem len tak prísť a začať mi ho mrdať pred nosom."
„No... Veď pri tom nemusíte byť," skúšal to Feselmuelhel. Rasputin však pokrútil hlavou.
„Ani nápad," povedal.
„Vy nechcete, aby Zem prežila?"
„No. Ani nie. Nemám na ňu dobré spomienky."
„Dobre. Ale čo tí ostatní ľudia?"
„Tí mi môžu byť ukradnutí."
„Evidentne ste veľmi zahorknutý."
„Možno áno, možno nie," zareptal dedo. „To nie je vašaa vec!"
„Pozrite," povedal astronaut a utrel si čelo. „Možno by sme sa mohli nejako dohodnúť."
„Áno?" Rasputinove oči sa zaleskli.
„Áno. Napríklad... Čo keby som vám zaplatil a vy by ste ma nechali urobiť moju prácu?"
„Peniaze? Také na mňa neplatí. Nie som žiadny pasák," zamručal.
„A čo na vás platí?" kontroval Feselmuelhel.
„Niečo by sa možno našlo," pripustil Rasputin.
„Výborne! Čo je to?"
„Svätý Grál."
„Svätý Grál? A čo s ním?"
„Ak mi ho prinesiete, tak vám dovolím urobiť... no, tamto... veď vieš čo."
„No fajn!" zašomral astronaut. „A kde mám podľa vás ten Grál zohnať?"
„Nachádza sa v samom Jadre Slnka."
„A to viete odkiaľ?"
„Bol som dobrý študent."
Očividne to z jeho pohľadu veľa vysvetľovalo. Feselmuelhel však tápal bez stopy.
„Aha. No, a prečo si teda poňho nejdete sám?"
„Stráži ho istá... bytosť, ktorá ma nemá príliš v láske. Svojho času som tej bytosti kúpil slnečné okuliare, čo považovala za hanebné nactiutŕhanie. Odvtedy spolu príliš nevyhádzame. Ale vás počúvne."
„Prečo ste si taký istý?"
„Pretože máte zlaté srdce!"
„Nechajte si tie patetické žvásty!"
„Ako chcete," pokrčil Rasputin plecami a opäť začal ťukať do klávesnice. „Už mi zostáva vypnúť len päť motorov a potom..."
„Dobre, dobre...," zamrmlal astronaut. „Ako sa dostanem do toho jadra?"
Rasputin vytiahol akési malé diaľkové ovládanie, stlačil tlačidlo a v tej chvíli spod povrchu vyskočil umelý výťah. Slabo to v ňom zacinkalo.
„Týmto," povedal a usmial sa.

***

Výťah Feselmuelhela odviezol do predpotopne vyzerajúcej krčmy s prekvapivým názvom JADRO SLNKA. Austronaut pristúpil ku dverám a striaslo ho. Tu dole bola omnoho väčšia zima, než na povrchu. A pri tom, pri jadre má byť najteplejšie. Feselmuelhel ešte chvíľu stál, mučený touto existencialistickou otázkou, ale napokon vošiel. Krčma bola prázdna. Nachádzal sa v nej iba krčmár, ktorý postával za pultom a vrhal na Feselmuelhela podozrievavé pohľady. Tento krčmár bol - ako Feselemuelhel usúdil svojim mimoriadne citlivým zrakom - iba prúžok ultrafialového svetla. Astronaut však už videl toľko divný a šialených vecí, že ho niečo také nemohlo vyviesť z rovnováhy. Iba si krčmára zhnusene premeral a potom už pristúpil k pultu a frajersky sa oňho oprel.

„Ráčite si priať?" spýtal sa strojene prúžok svetla.
„Mám záujem o Svätý Grál," povedal astronaut rovno.
„Aha," usmial sa krčmár. „Poslal vás Raspo, však?"
„Raspo?"
„Rasputin. Tu ho tak všetci volajú. Raspo."
„Hm. A prečo?"
„Lebo nemáme radi Putina."
„Aha," usmial sa Feselmuelhel a potom dodal: „Tak čo bude s tým Grálom?"
„Nič. Nedám vám ho."
„Vskutku? A prečo?"
„Pretože ho použijete na zločinné účely."
„Máš moje slovo, že to tak nebude."
„Vaše slovo má pre mňa menšiu, než nijakú cenu."
„Počuj, nebuď drzý!"
„Pardón."
„Nemôžeš mi ho proste dať?"
„Prečo by som mal?"
„Použijem ho na záchranu svojej planéty."
„To je veľmi ušľachtilé."
„Vďaka."
„Ale neviem, ako by ti v tom mohol pomôcť Grál."
„Ále, to je taká komplikovaná historka... Pomôže mi oplodniť Slnko."
Krčmár sa na Feseulmuelhela dlho díval. Jeho pohľad bol zvláštny. Bol zlý.
„Vy si to chcete rozdať so Slnkom?" spýtal sa.
„Jasné."
„A prečo?"
„Niekedy človek začať musí."
„Myslíte?"
„Hej. A okrem toho sa tým zachráni planéta. Spojí sa príjemné s užitočným."
„Aha, aha... Chápem. Ale stále akosi nechápem ako v tom figuruje Grál."
„Ako afrodiziakum," zaklamal Feselmuelhel.
„To niekde v Afrike nie?" spýtal sa krčmár nechápavo. Feselmuelhel pokrútil hlavou.
„Dajte mi ten Grál," nakázal.
„A čo z toho budem mať?"
„Myslíte okrem príjemného pocitu v duši?"
„Áno."
„No, asi nič."
„Ech..."
„Ale môžem vám zohnať autogram Stevieho Wondera. On je totiž veľkým fanúšikom ultrafialového svetla."
„Fakt?"
„Hej."
Krčmár zaváhal a očividne všetko dôkladne zvažoval. Napokon sa zohol pod pult a vytiahol malú Zemeguľu na retiazke. Kľúčenka.
„Čo to je?" spýtal sa Feselmuelhel.
„Predsa Grál," usmial sa krčmár.
„Toto?!"
„Áno."
„Musím sa priznať, že som čakal viac."
„Nesúďte podľa vzhľadu!"
„Fajn, fajn," utrúsil, schmatol kľúčenku a vykročil k výťahu.
„A nezabudnite na ten podpis," zakričal za ním ešte krčmár. Feselmuelhel kývol hlavou a viac ho nebolo. Krčmár pokrútil hlavou a zamrmlal:
„Stevie Wonder... No, to sú mi veci!"

***
„Tak tu to máš," povedal Feselmuelhel a opovržlivo hodil kľúčenku Rasputinovi do ksichtu. Ten sa usmial a povedal:
„Vďaka, kámo."
„Tak. Teraz sa už môžem pustiť do práce?" spýtal sa astronaut nedočkavo a začal si rozopínať poklopec.
„Až o chvíľu," povedal Rasputin, vložil si miniatúrnu Zem do úst a zjedol ju. Feselmuelhel nadvihol obočie v exaktickom prekvapení.
„Čo to malo byť?" nechápal.
„To hneď zistíš!" zachichotal sa Rasputin.
Do uší im doľahla ohlušujúca explózia. Feselmuelhel sa zadíval smerom, kde mala byť Zem. Uvidel iba plamene. Veľké, obrovské plamene a iskry pretínajúce temnotu vesmíru. Okolo poletoval dážď ľudí, ktorých sem vymrštila masívna explózia.
„Ty si ju zničil," skonštatoval Feselmuelhel.
„Áno," prikývol Rasputin.
„Ale... ako... čo... ako?"
„Jednoducho. Ten Grál bol v skutočnosti detonátor."
„Detonátor čoho?"
„Zeme, predsa."
„Takže Zem bola v skutočnosti len jedna veľká trhavina?"
„Dá sa to tak povedať."
„Prečo si to vlastne spravil?!" zakričal odrazu astronaut.
„Vravel som ti... Nemám na ňu najlepšie spomienky."
V astronautovi vzkypela zlosť.
„A ja som ti v tom ešte pomohol!"
„Ber to z tej lepšej stránky. Už ťa za to nikto nemôže zabásnuť," zachechtal sa Rasputin. Feselmeulhel sa naňho zadíval sadistickým pohľadom kanibalistického šialenca po tridsať dňovom pôste.
„Aspoň si sa niečomu podučil," zamručal Rasputin.
„A čomu asi?!"
„Nikdy never darebákom, chlapče," prehodil starec a vrátil sa ku svojej klávesnici. „No," povedal. „Myslím, že keď je už konečne po tej prašivej planéte, tak by som to Slnko mohol znova nakopnúť, nie?"
A znova zapol všetky motory a generátory. Teplota citeľne stúpla.
Feselemuelhel si povzdychol a zahľadel sa do šíreho vesmíru. Na mieste, kde ešte pre niekoľkými minútami stála Zem už poletovalo iba niekoľko iskričiek. Smutná dohra veľkého zničenia. Potlesk. Opona.
Feselmuelhel si odrazu spomenul na doktora Zqvostina a ostatných. Preglgol.
„Snáď sa dovtípia, že som zlyhal," prehodil do prázdna.
Dátum vloženia 17. 9. 2008 21:10
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1639
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. milson5

    super ... pacilo sa mi to, vela napadov

    18. 9. 2008 14:49
  2. Saphira

    fajn aj pre mňa

    18. 9. 2008 20:25