Basnicky.sk

Nebo sa rozplakalo,
ale slnko zažiarilo
a tak sa pomaličky stráca zeleň
v jediný nekonečný deň.

Živiny objímajú koreň stromu
pod drevenou kôrou na pohľad,
nepoznať, koľko života prúdi do tohto domu,
až keď sa stane ideálom všetkých krás.

Slnko sa ponorilo do hlbokých vôd sivých mračien...

Teraz blednú suché listy,
stráca sa ich smaragdový lesk,
každý jeden vie, no nevymyslí,
ako zastaviť ich posledný let.

Konáre mávajú zamračenej tvári neba
a oranžovožlté listy vábne letia,
len kúsok, len chvíľu pred dopadom
túžba žiť je ich posledným výkrikom...
...Dopadli.

Pavučiny obťažkané rannou rosou
rozhojdal chladný vietor myšlienok,
prechádzam cez ne nohou bosou,
cez spletité križovatky spomienok.
Cez záhradu náhých domov,
tých kedysi obťažkaných stromov,
zrazu vidím, ako zelený púčik rastie,
vyklíčil nový život, nová nádej.