Basnicky.sk

Na stole mi chladne káva,
čierna ako ráno, v ktorom sa budí.
Zďaleka na cestu nádeji mávam,
a s životom naďalej sa nudím.

Nemám čas snívať,
keď nehoja sa rany.
Mne sa všetko zatvára,
aj keď srdcia bránim.

Aj smrť sa bojí ku mne prísť,
zobrať mi dušu a utiecť späť.
Padajú pomaly slzy do ticha,
padajú tam, kde nemajú už znieť.

Boh ma už dávno opustil,
vieru som nemal ani v diári.
To, čo má prísť len tak nepustím,
pri mne sa ani šťastiu nedarí.

Ako ďaleko sú hviezdy
a prečo si ich nemôžem chytiť?
Prečo pri mne iba smola hniezdi
a aj voda v rukách sa mi vznieti?

Ako to, že láska nezávidí,
no klame, zráža a trhá na kusy?
Prečo len ja lásku nevidím,
prečo ju nesmiem okúsiť?

Nemá zmysel plakať,
nie je prečo smútiť.
Nikto nevie čo ma čaká,
len dážď stále padá
a Zem sa ďalej krúti.

Predsa však neviem žiť bez lásky,
bez tej veľkej, no nežnej lži.
Je to ako stránka z rozprávky,
každý za ňu bojoval a nikto to s ňou neprežil.