Basnicky.sk

Dobre, Janko, do dvoch hodín sme u teba... čau..
Povedal Jožo a zložil telefón, kričiac na syna:
- Fero, ideš so mnou..?
- Kam..?
- Idem ujovi Janovi, do Právna...
- A môžem..?
- Sa ťa pýtam, či ideš...
- Idem..., povedal Fero a začal sa obliekať. Tešil sa, že konečne na chvíľu vypadne z domu.
Ujo Jano bol Jožov spolužiak. Zo základnej. Rozumeli si celkom dobre, aj keď Jožo na rozdiel od neho,
mal celkom usporiadaný život. Pre Fera bol ujo Jano iba ujo Jano. Taký ujo horár, ktorý, ako o sebe tvrdí, je
úplne slobodný a keď ho už prestane v meste všetko baviť, tak sa zbalí a ide na pár dní do horárne neďaleko
Nitrianskeho Právna.
Tí zasvätení, aj my dobre vieme, že Jano je ožran prvej triedy. Keď to preženie, žena ho proste nepustí do bytu a on
vtedy ide do horárne, kde pár dní leží v liehu a potom, keď je už aj hladný, vráti sa kolenačky ku svojej zákonitej po odpustenie.
Potom vedie pár týždňov relatívne normálny život a pracuje pre Lesy ako hospodár.
Jožo išiel k nemu, aby mu ukázal nejakú starú rárohu, ktorú Jano kedysi dávno "sprivatizoval" a teraz sa jej chce zbaviť. Tou rárohou bola kopa železa a plechu, no Jano bol presvedčený, že je to kosa za jeho traktor.
Cesta do Prievidze trvala asi hodinku a pol. Jano bol v byte. Jožo zaparkoval pred panelákom a zatrúbil. Fero si presadol do zadu.
O pár minút sa z hlavného vchodu vyrútil akýsi chlap a sadol si ku nim do auta na predné sedadlo spolujazdca.
Ujo Jano.
Vysoký, chlap ako hora. Husté čierne vlasy príliš kričali oproti hlboko vypadaným kútom. Čerstvo oholený.
Fera len tak pritlačilo o dvere na opačnej strane, keď nastúpil. Nie že by ujo Jano vyzeral nejako zle, ale
tiahla z neho slivovica a smrad z cigariet. To všetko znásobovalo neprimerané množstvo neúčinnej vody po holení,
ktorou chcel tieto pachy utlmiť.
Fero si vzadu pootvoril okno.
- Nazdáár, chlapi moji... , pozdravil Jano a podal Jožovi ruku. Potom sa otočil dozadu a s úsmevom od ucha k uchu trasúc rukou rozdrvil Ferovi všetky kosti v dlani.
- Serus, Janko, ako...? - spýtal sa Jožo.
- No.. šak... čil už dobre, keď ťa vidím, kur.... teda, no šak nebudeme hulváti, keď je tu malý.... a to je ten starší..?
Zaujímal sa Jano rýchlo o Fera a začal si ho premeriavať, aby zahovoril svoje temperamentné správanie.
- Nie, to je ten najmladší, Fero..., starší je u frajerky, ten už má dvadsať..., -povedal Jožo a šibrinkoval ulicami von z mesta.
Jana to trochu zaskočilo...
- Bohatstvo... to tento je už taký veľký..? Koľko máš..? - spýtal sa Fera.
Fero, hrdý na to, aký je už veľký.., odpovedal:
- Trinásť...
- No tak toto je v pi...v prdeli... tento už má trinásť... anciáša jeho, Jožo, šak minulý týždeň sme my dvaja mali trinásť a de je to šecko...?
Jano sa otočil dopredu a sledoval cestu. O pár minút sa auto s dvoma štyridsiatnikmi plnými sentimentálnych spomienok a jedným trinásť ročným chalanom, ktorý to všetko musel počúvať, predralo cez dedinu a ťahalo sa na sever do kopcov.
Po úzkej lesnej ceste sa stará audína predrala až na velikánsku čistinu s horárňou a niekoľkými ošarpanými budovami. Pred horárňou stála biela hrdzavá embéčka.
- Koho tu máš...? - spýtal sa Jožo a kývol hlavou na ňu.
- Jááj.. nikoho, to je moje... minulý týždeň som ju tu nechal, lebo ma odviezla sanitka.., povedal Jano a ukázal na svoju obviazanú ruku. Jožo sa na ňu
nepýtal, lebo Jana dobre poznal a obviazaná ruka sa mu nezdala nijako výnimočná. No teraz už výnimočná bola.
- A čo sa stalo...?
- Medveď, sviňa chlpatá ma prekvapev... anciáša mu... ale len ruku mi chytev a druhou som vystrelev do luftu, tak zdúchov, kur... marha hnusná..., zasekol sa Jano a pri oprave trochu prikrčil ramená a kratučko sa pozrel dozadu na Fera.
Jožo sa s iskričkami v očiach spýtal:
- Máš tu medveďa..?
Jano sa zasmial.
- ...ccha... kok...kso... keby jenýho... množia sa, svine zubatie a vobec sa ti to nebojí prísť až sen, do obývačky by ti vojšov, keby neháš dvere otvorenie...
Vystúpili z auta a Jano ich povodil po všetkých tých skladištiach prebytočnej techniky, ktorú si Jano privlastnil hneď po revolúcii, keď sa to dalo veľmi ľahko. Všetko im poukazoval, pomaly sa začalo stmievať, tak ich pozval dnu.
Sadli si za veľký stôl a Jano vytiahol zo starého dreveného kredenca fľašu.
Jožo sa ihneď ohradil:
- Nie, Janko, skovaj to, kerujem... - povedal a podvihol kľúče od auta.
Jano sa ale nedal odradiť a povedal:
- Šak keruj, ja si dám... pravda... - a usmial sa na Fera.
Vytiahol pohárik a nalial si. Prevrátil ho do seba a začal rozprávať o sume, ktorú od Joža bude chcieť za hrdzavú kosu.
Vonku už bola tma a párcentimetrová vrstva snehu krásne odrážala mesačné svetlo. Fera to prestalo baviť, tak vyšiel pred horáreň a pomaly sa prechádzal po snehu.
Začal vypisovať stopami do snehu svoje meno a sem-tam sa pozrel smerom k oknu, odkiaľ sa ozýval smiech jeho otca Joža a čoraz viac pripitého Jana.
Ferovi sneh krásne vŕzgal pod nohami a tak stopy v ňom vydupával stále pomalšie a pomalšie, aby sa vrzgot pekne naťahoval a ozýval sa po celom priestranstve.
Kreslenie do snehu ho ale prestalo baviť a tak sa začal prechádzať okolo horárne. Sneh stále krásne vŕzgal pod jeho nohami, akurát mesačné svetlo akosi zoslablo. Fero prišiel ku embéčke uja Jana a chvíľu si ju obzeral a porovnával s ich autom. Započúval sa do vŕzgania snehu, no po pár sekundách si uvedomil, že stojí na mieste a kroky v snehu robí niekto iný...
Obzrel sa smerom, odkiaľ prichádzali kroky. V tme videl na parkovisku medzi autami a horárňou akúsi guču, ktorá sa pomaly nemotorne tackala smerom k nemu.
- Ocíííí....!!!!! - vykríkol Fero do tmy. Smiech v horárni ustal. Fero sa začal báť. Nikdy v živote sa tak nebál. Možno preto, lebo prvý krát videl uja Jana v takomto stave a bol z toho všetkého mimo, možno preto, lebo dovtedy medveďa videl len na obrázku a možno preto, lebo medveď mu odrezal práve jedinú cestu do horárne.
Vedel, že pred ním nemá šancu utiecť. Jednak je medveď oveľa rýchlejší a jednak Fero tieto miesta nepoznal. Nevedel by, kade utekať...
Inštinktívne skočil ku ich autu. Potiahol kľučku a potom s ňou pre istotu ešte pár krát pomykal. Auto však bolo bezpečne zamknuté. Oprel sa oň chrbtom a díval sa, ako sa stopäťdesiat kilový medveď približuje...
Vtedy si uvedomil, že je tam ešte jedno auto... Priskočil k nemu a potiahol kľučku. Embéčka uja Jana bola našťastie odomknutá, tak skočil dnu a poriadne zabuchol dvere. Vykúkal prikrčený na zadnej sedačke cez špinavé okno na dverách a sledujúc medveďa, ako sa zakráda okolo auta a oňucháva ho, prudko dýchal.
Zrazu medveďa nevidel. Vystričil sa vyššie, aby videl aj bližšie k autu a v tej chvíli sa oproti nemu postavil medveď. Oprel sa o auto a začal ho hojdať. Fero sa tak zľakol, že spadol na chrbát medzi sedačky. Celé telo mal stŕpnuté a spomedzi špinavých handier, ktorými bolo auto vystlané, čumel so zatajeným dychom na veľkú chlpatú obludu, ako oňuchtráva sklo na zadných dverách... Zrazu sa ozvala strašná rana. Ferovi na pár sekúnd zaľahlo v ušiach a oči nechal privreté, lebo cítil, ako sa mu na tvár zosypali kúsočky roztriešteného skla.
Po pár sekundách sa mu otvorili uši a v hlave mu pišťalo. Stále počul silnú ranu, ako sa ozýva z okolitých kopcov. Potriasol hlavou, aby z tváre zhodil sklo a keď si bol istý, že na nej už nieč nie je, otvoril oči. Cez okno na dverách za ním rovno nad jeho tvárou trčala do auta hlaveň guľovnice a trochu sa hojdala. Zvonku bolo počuť napitého chlapa, ako fučí a mrmle si popod nos..:
- Tan máš... kurva chlpatá... nebudeš mi ty po dvore loziť...
Ujo Jano. Na mol opitý, no našťastie medveďa trafil aj cez vlastnú embéčku rovno do čela. Netušil, že v aute niekto je. Hneď, ako si bol istý svojimi nohami, sa pretackal okolo auta na druhú stranu k medveďovi. Ten sa nehýbal, len s prestrelenou hlavou potichu ležal v kaluži vlastnej krvi. Fero vyliezol z auta cez prestrelené okno na zadných dverách. Spadol na zem a triasol sa ako zhora plnená automatická práčka pri žmýkaní. Plazil sa po chrbte preč od auta a po pár metroch začal plakať.
Keď Jožo začuj Ferov plač, prestal na neho vykrikovať do hory, mysliac si, že tam niekde bude schovaný a pribehol k nemu.
- Ferko... Ferko, nič ti neni..:? Už je dobre... už ideme... - utešoval Jožo svojho syna pomaly si začal uvedomovať, čo všetko sa mohlo stať.
Fero sa ani nepohol, len dovolil otcovi, aby si ho privinul k sebe a ďalej sa triasol. Bol všoku.
Spoza starej embéčky sa ozval hurónsky smiech.
To napitý Jano sedel na rozpáranom medveďovi a v zakrvavených rukách držal medveďovu pečeň. Tiekla z nej krv a do tmy sa od nej dvíhala para.