Basnicky.sk

Snáď raz aj TY pochopíš čo je to seba trýzeň,
vieš ako kruto bolí bolestínstvo,
a nevypovedá to ani to slovko: „zúfalstvo“ ,
je to ako by si bol SÁM v cele ako askabanský väzeň.
Som naplnený byronovským seba bôľom,
a ten pocit je horší ako keby si povedala: „Radšej si pery vo dvoje zlom !“ ,
v tejto SPOVEDI sú potlačené jasavá tóny,
to preto, lebo som tragédom a spievam len siné šansóny.
Odsúdený som v večnej žízni,
smädu po láske,
TY však nikdy nenájdeš zmysel v mojej do prázdna volajúcej otázke,
bo kol mňa sa zlietli už pruhovaní väzni.
Môj osud ľúbiť je ako osud Kaina a Ábela,
lebo LÁSKA v tomto boji je tak zbabelá !!! ,
ó, sme ako nezmieriteľný bratia,
ktorí sa túžbou po nehe medzi sebou vraždia !!!.
Ó nie som schopný žiť bez ľúbenia, jak verí o mne každý,
mám oči bôľom naplnené a smútok z nich daždí,
mám dušu umučenú samotou a asi to tak bude navždy...navždy!
Možno sa pýtaš načo ten pátos ? ... načo ten dolorizmus ? ,
snáď preto, lebo horím túžbou jak rudá pochodeň,
a nikdy neucítim na perách ani tucet vrúcnych pús,
vykúpením bude iba keď SRDCE prestane biť – iba ten deň.
Je to paradox, ale od teba LÁSKA už nechcem žiadny BOZK,
predsa bez ohňa túžby sa neroztopí zmrzlý vosk,
kvôli TEBE som zabil ten tón lásky – navždy už mlčí,
ako je to keď rudé pery sú mĺkve a v tebe iba bôľ blčí.
Zas ma prepadol ten pocit poznávam ho, hej ! ,
ó kvapky krvi z lupeňov ruže plačú krvavím dažďom zráňanej ! ,
musím zavrhnúť šťastné chvíle,
a svoje srdce rozorvať a dokaličiť na reťazovej píle.
LÁSKA ty už v mojom živote nemáš miesto,
opustil som neschopný lietať bezpečné hniezdo,
bo tá čo ma mohla ľúbiť si zo mňa spravila iba dobrý deň,
a ja som zhasol ako skrehnutá pochodeň.
Hoci som šiel tam kde autobus a vlak stojí,
na stanici pustej hľadal som to po čom duša horí,
my sme sa však nikdy nestretli iba sme si písali,
ale tvoj podraz spolu s krutosťou nádej zo mňa vysali.
Na tých slovách čo si mi písala na nich ostal už len čierny kúdol,
tie mäkké sonáty, ktorých tón slov nežne húdol,
ten podraz mi nedovolí pomyslieť na šťastie,
lebo iba z pôdy túžby nám možno láska vyrastie.
Keď sme sa nestretli a ani sa možno nezídem,
ja môžem iba hádať aké je TELO TVOJE cez túto báseň snáď na to prídem,
snáď tvár a oči ma biele jak alabaster biely,
ako AMOR bez šípov som zabil blčiace PERY.
Možno jej ruky by ma objali sťa hebký zamat,
lež sme sa nestretli musel som túžbu zgniaviť, zlámať,
nikdy nepocítim čo je to ležať v šteklivom objatí trávy,
vo mne precitol pocit taký smutne dravý.
Ten cit čo každú bunku tela láka,
snáď nie som iba nula a troska z neboráka ? ,
ten pocit byť milovaný a žnúť lásky dane,
a milovať ruky čo ma objímu tak požehnané.
Prímať s pokorou vše čo mi môže dávať,
plačúce oči, objímajúce ruky, tela mäkký zamat,
oči ovinúť kol Tvojej skvostnej šije,
a naplniť dušu po čom vije.
nehľadieť, že oko bôľom daždí,
nemyslieť na to, že ma samota strhne do hroznej priepasti
a neskončiť v dusivej pasci.
Nemyslieť na to keď LÁSKA nehu vo mne vraždí,
ten paradox a dolorizmus,
čo tu čítaš jedine TY dievča milé prelomiť skús,
bo LÁSKA na tú už neverím
ty čo si mohla ma ľúbiť zo stanice, odletela už labuť so sivým perím.
Pri páde do tej priepasti v momente mĺkvych minút,
s vrúcnym bozkom v objatí radšej zhynúť ... zhynúť ! ,
lež ťa nebudem mať radšej budem večným spánkom spať,
ako bez tej čo ma mohla ľúbiť vedľa nej stáť.
Preto už nerob si zo mňa dobrý deň,
bo táto mora nie je iba bájny SEN ! ,
stretneme sa vôbec niekedy ? ,
alebo budem iba blúdiť so samotou na veky ?
Ak sa nestretneme radšej byť večne skrehnutý,
ako žiť iba prázdne minúty,
a v momente tých mĺkvych minút,
bez objatia a bozkov ZAHYNÚŤ !!!! ....