Basnicky.sk

Bolo už len pár dni pred Silvestrom a môj program na tento večer vyzeral dosť biedne. Ako každý rok budem pravdepodobne trčať s rodičmi doma, čumieť do telky a po polnoci pôjdem spať. Práve keď som rozmýšľala nad spôsobmi bezbolestnej samovraždy stal sa zázrak. Zazvonil mi telefón. „ Ahoj Deni!“ zvolala som až príliš nadšene. Tak to určite nepôsobí ani trochu zúfalo. „Mám super nápad. Aký máš plán na Silvestra??“ Mozog mi pracoval na plné obrátky: „ Ja asi pôjdem k ségranke, prečo?“ „No či by si nechcela ísť so mnou do Lužianok. Ved vieš, ja tam mám Mirka a chceme byť na Silvestra spolu, on a jeho kamoši robia v klube nejakú žúrku pre uzavretú spoločnosť. Tak čo ti na to , prosím pod so mnou, bude zábava.“ Tak veľmi chcem ísť, ale trochu ju potrápim: „ No ja neviem, či je to ten najlepší nápad. Ty tam budeš stále len s Mirom a ja tam okrem vás nikoho nepoznám.“ „Len prosím poď, zabavíme sa.“ Ešte som chvíľku akože váhala a potom som zabudla na predstieranú ostýchavosť a zhúkla som do telefónu: „ Dobre, už sa teším!!“

Tak a je to tu. Je presne 31. december 2006 20:00hod. a Denisin otec nás vezie do Lužianok. A sme tu. „ Ahoj Zlato!“ žmurkne Miro na Denču a dá jej pusu. Ach, ako im len závidím. Je ťažké v tejto dobe nájsť svoju spriaznenú polovičku.
„Čau Miro.“ nenápadne sa vtriem, aby nezabudli, že som tu aj ja.
„ No poďte dovnútra, predstavím vás ostatným.“ Zoznamovanie prebieha celkom fajn, hoci polovicu ľudí si ani nezapamätám. Miro mi naleje vodku a niekam mi odvedie Denisu. Takže zostávam sama. Vraj tu nie sú ešte všetci, ale tí čo sa tu nachádzajú mi pozornosť nevenujú. Ani som nedopila a nejaký Andrej mi znovu dolieva. Aj by som si mala niečo zajesť, kým mi tá vodka stúpi do hlavy, no na všetkom je klobása. Tak budem skoro opitá. Vadí mi to??! Pár sekúnd o tom premýšľam, keď ma preberie melódia z „mandarinky darinky“. Ó môj Bože! Idem si ešte naliať. Medzitým sa tu zjaví Denča s Mirom a idú tancovať ľudovky. Počítam ako dlho by mi asi trvala cesta domov. Snáď by som to stihla pred polnočným prípitkom... Čože??! Myslela som, že metlový tanec býva najmä na svadbách??
Prichádzajú ďalší ľudia. Jedna baba vyzerá celkom fajn a prisadne si ku mne. „ Ahoj, ja som Ema.“ Usmejem sa na ňu: „ Ja som tiež Ema.“ Chvíľu sa rozprávame a potom príde Miro a vytiahne nás tancovať. Ani som si nevšimla, kedy začali hrať i niečo súčasné. Miro na mňa kričí: „ Ema poď, niekoho ti predstavím:“ Otočím sa a som milo prekvapená. „ Toto je Marek a toto Ema.“ „Ahoj“ „Ahoj“ Ja asi umriem, ved ho predsa poznám z busu. Ráno do školy chodíme tým istým. Ktovie, či si ma aj on niekedy všimol. Práve keď ho chcem osloviť, niekam zmizne.
Zábava ide v plnom prúde, dokonca aj mňa to tu celkom berie. Ani neviem ako a zrazu sedím medzi Marekom a Marošom. Popíjame a to mi vlieva istú dávku odviazanosti.
S Marekom sa mi kecá oveľa lepšie ako s Marošom. S tým je to také moc silené.
Otočím sa s k Marekovi a tvárim sa veľmi dumavo: „ Že sa mi poznáme odniekiaľ z videnia?“ Usmeje sa na mňa a prvýkrát si všimnem na jeho ľavom líci jamku.
„ Hej, chodíme rovnakým autobusom.“ V mojom vnútri to zapišťí. Takže o mne vie. A prečo ma to vlastne tak potešilo?
Všetci traja si dáme pohárik na ex a už je tu polnoc. Krátko po polnoci sa polovica ľudí niekam vyparí a ja tancujem s Marekom. Je to fajn, niektorí si nás začnú doberať, takže prestávame. Ideme zas piť. Ďalší na ex, ešte jeden s Matejom a potom aj s nejakým Petrom.
„ Ema tebe šibe!!“ kričí na mňa Denisa v kúte, „ved ťa opijú.“ „ Ale kdeže, nič mi nie je, všetko zvládam.“
No asi som sa prerátala. „ Deni, môžeš ísť na chvíľu so mnou von? Potrebujem čerstvý vzduch, prosím.“ Denisa nič nepovie, ani nemusí, jej pohľad hovorí za všetko. Chvíľu sa prechádzame a ideme späť. Posadí ma blízko WC a ide zatiaľ za Mirom.
Prisadne si ku mne Peter s Marošom. „ Tebe ten alkohol tuším uškodil.“ Smejú sa na mne, ale iba tak priateľsky. „ Haha, najskôr ma opijete a teraz si zo mňa ešte aj uťahujete.“ Škaredo na nich zazriem, no odrazu mi škodí svetlo a len na nich prihlúplo žmúrim. „ Poď von.“ Chytí ma za ruku Peter, „ tam ti bude lepšie.“ „ Nie nemôžem, mám tu počkať na Denču.“ „ Tá je s Mirom, príde až za dlho.“ „ Hm, tak poďme.“ Ja viem byť strašne nedobytná.
Vodia ma po ich dedine, nech to zo mňa trochu vyprchá a ja im počas toho kecám sprostosti. To si ale robím vizitku...
Tesne pred odchodom domov sedím vedľa Mareka, ktorý je na tom podobne ako ja.
„Ideš už domov?“ Kývnem hlavou. „ Dáš mi svoje číslo?“ Opäť to vo mne zapišťí.
„ Áno, dám.“ Snažím sa odpovedať čo najviac pokojne, ale vyletí to zo mňa s takým nadšením, že takmer poskočím o 1 m vyššie. Marek mi ešte raz venuje úsmev spolu so svojou jamkou a ja odchádzam domov so zvláštnym pocitom.