Basnicky.sk

Každý z nás pozná ten pocit osamelosti. Niekto menej, niekto viac. Každý sa s tým vie vyrovnať inak. Sophia sa v tejto chvíli cítila veľmi opustená. Cítila sa neistá, nespokojná akoby časť seba stratila. A vlastne asi aj áno. Sophia veľa so seba obetovala. Obetovala to v mene lásky. S priateľom spolu chodili pol roka, keď Sophia doštudovala a rozhodla sa odisť za priateľom, bývať do jeho mesta, chcela si nájsť prácu, chceli isť spolu bývať a začať spolu žiť ich spoločný život. Lenže to všetko znamenalo odísť zo svojho mesta, ktoré bolo vzdialene od jeho miesta bydliska približne 400 km, nechať tam celu svoju rodinu, kamarátov, známych, mnoho spomienok a veľa zo seba. Ona tuto obed bola rozhodnutá podstúpiť. No v tej chvíli, keď činila toto rozhodnutie nevedela, čo všetko to bude mať za dôsledok, ako sa bude cítiť, či sa s tým bude vedieť vyrovnať. Myslela si, že je dosť silná. Časom ale zisťuje, že asi nie.
Ona odišla k nemu, našla si dobrú prácu, krásny byt a s priateľom je šťastná, ale... Ak sa jej niekto spýtal, ako sa tu cíti, či je šťastná, odpovedala neustále áno. No vždy tam ale dodala to tiché „ale“. To ale znamenalo, že jej niečo chyba k úplnej radosti. Cele svoje srdce venovala priateľovi, no napriek všetkému, ako jej on pomáhal, snažil sa jej so všetkým pomôcť, pomáhal jej prekonávať ten prvotný strach, obavy aj smútok.
Navonok sa chovala, že je všetko v úplnom poriadku. Len jej priateľ vedel, že to tak nie je. Bol s ňou keď sa v noci budievala zo sna s usedavým plačom. Jej sny a podvedomie sa s ňou pohrávalo hlavne v noci, keď jej privádzali sny s rodičmi, ako za ňou smútia. Sny o rodine, ktorá jej vyčítali jej odchod.
Keď bola sama, často na nich myslievala.
Dievča to tu ale malo ťažké. Mesto vôbec nepoznala, nevyznala sa v uličkách. Pre ňu bol „boj“ aj to, že šla do najbližšieho obchodíku na nákup. Len čo vykročí z bloku do práce, je v strehu, v stálom napätí, či ide dobre, či daný autobus na ktorom ide smeruje tam, kde ona potrebuje. Aj v práci je nováčik, všetko je pre ňu nové. Dokáže si vydýchnuť až vtedy, keď bezpečne za sebou zamkne byt, a sadne si doma na posteľ a premýšľa, že dnešok zvládla. Ale v tej iste chvíli ju napadne aj to, že ešte ju čakajú ďalšie dni, pri ktorých bude zažívať ten istý nepokoj. Večer zaspáva unavená. Nie je unavená fyzicky, ale psychicky. Pre ňu je ich byt najlepším útočiskom, kde si môže lízať rany. Rany spôsobené stratou rodiny, priateľov a známych. Chýbali jej aj priatelia. Hlavne to, že sa nemohla stretnúť s priateľkami, poklábosiť, posťažovať sa navzájom. Dievča ostalo na všetko samé. Je pravda, že je milovaná a to jej veľmi pomáha.
Dni keď sú spolu, a jej priateľ snaží jej stále venovať, byť stále na blízku sú pre Sophiu dôležité.
Sophia je milovaná, híčkaná, ale aj osamelá. Často krát sa nevie vyrovnať s pocitom, či to, že odišla z domu, bola tá správna vec.

Aj keď chodievala domov sprvu často a rodina a priatelia sa tešili, najhoršie boli odchody. Odchádzala vždy v nedeľu. V tú dobu boli u jej rodičov aj Sophine netere. Boli to maličké kĺbka radosti keď boli spolu. Lenže tie návraty k milovanému priateľovi boli hrozne bolestivé.
Keď nastupovala do autobusu a obzrela sa za rodinou, ktorá ju prišla odprevadiť, tŕne bolesti sa jej zapichávali do srdca. Vidieť vzlykať a plakať matku, otca a aj maličkú neterku bolo nad jej sily. Bez premáhania nechala voľne prúdiť svoje slzy dole po lícach. Najbolestivejší pohľad sa jej naskytol, keď sa z okna autobusu pozrela na svoju najmilšiu neter Sarah a ta so srdcervúcim plačom objímala obrovský stĺp na stanici a hrozne plakala. Sophia to nevydržala a vybehla za malou ju upokojiť, aby neplakala. No keď jej šepkala slova útechy ešte viac jej slzy stekali po maličkej tváričke a Sarah ju prosila, aby neodchádzala, šepkala jej, že ju ľúbi, že ju veľmi ľúbi, len nech neodchádza. Sophia ju presviedčala, že neodchádza preto, že ju neľúbi, ale preto, že tam v diaľke je tiež človek, ktorého ona má rada. No v tom ju šofér autobusu upozornil, že sa musí vrátiť, že odchádzajú. Tak teda, posledne objatie od rodičov, neterky a opäť útek do autobusu. Naposledy im zakývala a viac pre slzy nevidela. Nevidela to, ako rodičia upokojujú Sarah. Nevnímala nič, okrem slaných potôčkov na svojich lícach.