Basnicky.sk

Prastaré mesto pod hŕbou oblakov sivých
stojí mi v ceste s náručou dokorán.
Ticho ma víta a čímsi aj zaháňa ďalej na cesty prašné.
Ďaleko od svojich vysokých brán.

Ulice čisté, na ich pestrosti divej mi spočíva zrak
a ústa chvíľu sú nemé nad kontrastmi farieb.
No len smútok a skľúčenosť ožíva vo mne
z tých na pohľad veselých, však čudne šedivých malieb.

V parku sa prechádza dvanásť sťa voskových párov.
Ruka v ruke – nežná mimika lásky, kráčajú dokola zas a zas
s tvárami bez štipky šťastia, pohľady mŕtvolne tupé
a ústa plné chladných i keď milostných fráz.

Javisko divadla na jednej z bezpočtu ulíc
svoje umenie núka v prísne mimickom tichu.
Tváre nehybných masiek odeté v čiernej a bielej
márne snažia sa obnoviť dávno zvädnutú pýchu.

Čosi do kosti mrazí pri pohľade na nich.
Na chladné, mdlé gestá – hrajú len aby hrali.
S pocitom smútku sa obzerám na všetky strany...
( vôkol niet divákov, čo by so mnou tu stáli )

Spoza starého múru na ihrisko hľadím,
na obrysy detí, ktoré si do kruhu stali.
Kráčam k nim bližšie keď ma vidina vábi
pohľadu na hru kde by sa bavili, smiali.

No trpkým sklamaním je ich hra na hru detskú.
Ich výskot a výkriky znejú prázdne a duto.
Snáď tragikomickým dá sa nazvať ich snaženie.
Iba privieram oči, je mi ich úprimne ľúto.

V tom meste bez citu, prázdna, zronený kľačím.
V kŕči pocitov najhorších padám tým peklom zdolaný.
Srdce ľútosť mi trhá, slzy na tvári pália,
z hrdla rev sa mi derie tak zúfalý...
.... a oni mi to závideli