Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Kontrola a absurdná existencia

Starý Marivel sa práve vrátil z vydavateľstva a jeho prvé kroky smerovali do krčmy. Jeho starí kamoši tu samozrejme už dávno sedeli a oddávali sa bezbrehému opíjaniu. Marivel si prisadol a objednal si pivo.
„Tak ako si pochodil?" nadhodil Cementus a oblizol svoje bezzubé čeľuste.
„Strašne," odvetil Marivel. „Odmietli ma."
„Tak to chodí," poznamenal veľavravne Zaluion a pokýval zvráskavenou hlavou.
„Nevedia čo je umenie," prisadil si Cementus.
„Sú to kokoti," dodal Marivel. Pripili si.
„Chlapi... keď už o tom hovoríme," začal Cementus. „Včera som konečne dokončil svoju prvú poviedku."
„Tak ukáž," zachrchlal Zaluion. Cementus siahol do tašky a vylovil niekoľko papierov.
„Čo si na tom raňajkoval?" zašomral Marivel, keď znechutene obracal zamastené listiny.
„Písal som to pri obede," pripustil Zaluion.
„O čom to vlastne je?" chcel vedieť Marivel.
„Snažil som sa satiricky poukázať na kafkovskú neuchopiteľnosť spoločnosti."
„Ty si pil, však?"
„Vidno, že nerozumiete umeniu!" zašomral Cementus.
„To máš teda pravdu," povedal Marivel a udivene krútil hlavou. Očami prepátraval Cementusovo dielo a nevychádzal z úžasu. „Bože," vydýchol.
„Vidíš?" usmial sa víťazoslávne Cementus a žmurkol.
„To je tá najväčšia sračka, akú som kedy čítal!" zreval Marivel na celú krčmu. Niekoľko zákazníkov sa pohoršene obrátilo.
„Až TAKÉ zlé to nie je!" zvolal Cementus, ktorému došlo, že je jeho etickou povinnosťou svoje dielo patrične obhájiť.
„Nie?" spýtal sa s úškrnom Marivel. „A čo tento odsek? Jej oblé tvary mi strkala do malých, žltých automobilov značky Ikea??!!"
„No a čo?"
„Teda ja neviem, ako vy," vyhlásil Zaluion, „ale ja tomu ani trochu nerozumiem."
„Ešte si nepočul o vplyve podvedomia na umenie?" breptal Cementus.
„Počul. Ale toto mi pripadá skôr, ako umenie pre umenie, ak mi rozumieš."
„Je to predsa satira!" zvolal Cementus rozhorčene.
„A satira na čo?" podpichol ho Zaluion.
„Asi na produkty od Ikei, nie?" dodal Marivel.
„Jasné, Ikea. Haha. To je teda satira!"
„Mal by si niečo napísať aj na Baumax!"
„Serem na vás!" zvreskol Cementus a chvatne zastrkal papiere do vrecka.
„To by ste si mali prečítať ten môj výtvor!" povedal Marivel zasnene.
„O čom to bolo?" utrúsil Cementus.
„O všetkom. Mimoriadne kvalitné zachytenie krutej reality života."
„Héj? To znie dobre."
„Tiež si myslím. Vlastne...," siahol do vrecka a vytiahol papier. „Mám tu malý úryvok. Na posúdenie."
„Daj to sem," zvolal Cementus a vytrhol mu papier z ruky. Potom si rukou premasíroval hrdlo, odkašľal si a nahlas spustil:

Vstúpil som do obchodu s obuvou, kde ma ihneď privítal nahnevaný pohľad predavača, ktorý bol tiež nahnevaný...

Cementus zdvihol zrak a prebehol pohľadom po oboch kamošoch. Obaja pozorne počúvali a Marivelovi sa na tvári pohrával úsmev. Cementus pokračoval:

Pristúpil som k pultu a capil na stôl bankovky.
„Jedno pivo!" rozkázal som si.
„Toto nie je krčma, pane."
„Jedno pivo, vravím!" skríkol som. Predavač prehltol slinu a zaklipkal očami. Potom sa zohol pod pult a vytiahol odtiaľ jednu vychledenú dvanástku, ktorú si tam zrejme schovával pre horšie časy. Usrkol som si a zadíval sa naňho.
„Máte tu nejaké topánky?"
„Áno, pane."
„Vždy som si chcel skúsiť obuť dva našľahané koláče. Máte ich?"
„Tie koláče?"
„Iste."
„Obávam sa, že nie ... ehm."
Vrazil som mu jednu do zubov a vyšiel na ulicu. Zamieril som smerom k môjmu bytu a v duši mi prskali ohňostroje.

Cementus vážne odložil papier a odpil z piva.

„Bože, to bola pičovina!" zhrnul to Zaluion a pokrútil hlavou.
„Čo prosím?" spýtal sa povýšenecky Marivel.
„Blbosť to bola," pokračoval Zaluion. „Toto mala byť akože realita?"
„A nie snáď?"
„Už si videl niekoho, aby si šiel do predajne obuvy kúpiť pivo???"
„To mala byť metafora!"
„A na čo, prosím ťa?"
„Malo to vyjadriť to, že jeho topánky sú už zodraté z toho večného chodenia do krčmy," povedal Marivel. „A okrem toho ešte aj to, že cesta do krčmy vždy trvá dlho. Ak idete pešo."
„Bulšit," mykol Zaluion plecami. Marivel mávol rukou a svoju pozornosť zameral na Cementusa. Dúfal, že ten ho podrží.
„Má pravdu," zboril dedo všetky jeho nádeje.

V tej chvíli sa však odniekadiaľ zo zadných kútov krčmy ozval hromový hlas:

„Hou, hou, hou!"

Znel tak radostne-ironicky a nebolo pochýb že jeho majiteľ je už mierne podgurážený liehovinami. Strýcovia sa ako na povel otočili. Zbadali, ako sa k nim blíži bradatý chlap s cigaretou v ruke.
„Zdravím," povedal a mierne nadvihol kútiky do úsmevu.
„Dobrý," odvetil Zaluion.
„Vypočul som si váš rozhovor," poznamenal neznámy.
„Naozaj?" povedal Marivel.
„Áno."
„To je pekné, že ste nám to prišli oznámiť," povedal Cementus. „A teraz, keď ste to už splnili, môžete vypadnúť."
Cementus to s ľuďmi nikdy nevedel. Chlapík sa však k odchodu nechystal. Stál tam, fajčil tú svoju cigaretu a v očiach mal výraz absolútneho vyrovnania.
„Zrejme neviete s kým máte tú česť," povedal chlap.
„To teda nevieme," pokýval hlavou Zaluion.
„Som Charles," povedal chlapík a zaceril sa. „Stále nič?"
„Hm. Čo sa mňa týka, tak naozaj neviem s kým mám tú česť," povedal Zaluion.
„Som Charles Bukowski."
Na chvíľu sa rozhostilo ticho.
„No jasné," zarehotal sa napokon Cementus.
„Je to tak," povedal Bukowski, potiahol z cigarety a vylovil z vrecka preukaz. Cementus mu ho zlostne vytrhol z ruky a rýchlo prebehol očami:

Charles Bukowski, spisovateľ
-kontrolór poviedok-

„Pche," odfrkol si Cementus. „Toto by som dokázal vyrobiť aj ja."
„Ehm, Cementus," odkašľal i Marivel. „Ja si myslím, že hovorí pravdu."
„Čo to táraš?" osopil sa naňho Cementus. „Chceš povedať, že ON je Bukowski?"
„Presne tak."
„A odkiaľ to vieš?"
„Pretože tak vyzerá. Už trochu zostarol, preto mi trvalo tak dlho, kým som ho spoznal... Ale je to on. Určite."
„Váš kamoš má pravdu," poznamenal Bukowski.
Cementus vyskočil na rovné nohy.
„Myslel som si, že ste mŕtvy!" zvolal. „Tak aspoň viem, že moja teória bola pravdivá!"
„Aká teória?" nechápal Charles.
„No predsa tá konšpiračná! Vypracoval som prepracovanú teóriu, podľa ktorej ste vlastne nikdy neumreli! Však to tak bolo? Podľa mojej teórie ste strávili spokojnú penziu na Labradore. Však to tak bolo?"
Zaluion Cementusa mierne nakopol, aby mu dal jasne najavo, že je s tými kecami poriadne trápny. Cementus sa naňho nechápavo zadíval, ale napokon rezignoval a opäť sa posadil.
„Myslím, že tak to nie je, Cementus," povedal Marivel a preglgol.
„Isteže nie je," pokrútil Bukowski hlavou, čím dal jasne najavo, že nič absurdnejšie v živote nepočul. Po chvíli pokračoval:
„Skutočne som umrel," hovoril. „Ale tým sa nič neskončilo. Dostal som totiž zamestnanie, ako kontrolór poviedok. Najprv som z toho nebol príliš nadšený, keďže prácu z duše nenávidím, ale po čase sa mi to zapáčilo..."
„Tak moment," zvolal Zaluion. „A kto vám tú prácu dal?"
„Istý renomovaný literárny vydavateľ z Transcedentálneho Kráľovstva."
Všetci mlčali.
„A preto," usmial sa Bukowski a zahasil cigaretu. „Som teraz tu!"
„Prečo?" nechápal Cementus.
„Prišiel som skontrolovať vaše poviedky."
„Čo tým myslíte?"
„To, či sú na dostatočnej kvalitatívnej úrovni."
„A ak nie sú?" pípol Marivel.
„Tak potom," povzdychol si Charles, „dotyčného autora odvediem so sebou na druhý breh."
Bodrý strýcovia s literárnymi ambíciami preglgli.
„Tak," spľasol Bukowski ruky. „Kto bude prvý?"
„Nikto," vyhlásil Cementus. „My tu... ééh... totiž poviedky nemáme... teda nie pri sebe."
„Tak to je zlé. To vás budem musieť vziať všetkých."
„Ja tu niečo mám!" zagagotal Marivel a hodil do Charlesa kapitolu so svojho geniálneho diela.
„Je to len úsek z väčšieho celku," poznamenal a pocítil, ako sa začína potiť. Nervozita je sviňa.
„Mhm," pokýval Bukowski hlavou zatiaľ čo čítal. „Dobrý štýl," okomentoval to.
„Ďakujem."
„Ale mal by si menej húliť."
„Ale ja som nehúl..."
Bukowski ho však umlčal ráznym pohybom ruky. Potom papier s poviedkou dokrkval a hodil ho Marivolovi späť.
„Nie je to síce veľdielo, ale čítať sa to dalo," zhodnotil napokon a nespokojne zacvakal zubami. Na Marivela stratil nárok a ten, keďže si toho bol dobre vedomý, si zhlboka vydýchol.
„Teraz ty," zvolal Bukowski a ukázal na Zaluiona.
„Ehm...," ošíval sa dedo.
„No? Tak čo je s tebou?" spýtal sa Bukowski.
„Len mi tak napadlo, Charles...," na moment sa zarazil. „Hank," opravil sa. „Že či by sme to nemohli odložiť..."
„Nemohli...," na Bukowskeho očividne žiadne úhybné finty neplatili.
„Ale ja tu so sebou nič nemám," zakvíli Zaluion. Charles pokrčil plecami, vytiahol z vrecka fľašu vodky a logol si.
„Budeš teda musieť niečo vypotiť priamo tu," povedal potom. „Teda ak nechceš... veď vieš čo."
Zaluion začal strieľať pohľadom z miesta na miesto, ako králik zahnaný do kúta bandou krvilačných vlkov.
„A kde to mám ako napísať?" spýtal sa.
„Pre mňa za mňa, kde chceš. Aj na podpivník."
„Nemám pero," usmial sa nervózne Zaluion. V tej chvíli mu však priamo pred ksichtom vyrástla kamarátova oddaná ruka, ktorá stískala nové, naleštený atramenťák. Marivel sa zhovievavo usmial.
„Vezmi si moje," povedal a odlhalil na obdiv svoje umelé tesáky.
„Ďakujem ti," zašomral podráždene Zaluion.
„Kamarát je kamarát," pokýval Marivel hlavou a začal pracovať na vyprázdňovaní svojho pohára.
Zaluion horúčkovito zovrel pero a celý rozklepaný sa naklonil nad podpivník.
„Bude to len báseň, dobre?" spýtal sa ustráchane. Bukowski mykol plecom.
„Na básne som odborník," povedal.
Zaluion priložil hrot pera k podpivníku. A tam sa zasekol. Pod takýmto stresom jednoducho nevedel tvoriť.
Dofrasa napíš niečo, okrikoval sa v duchu. Hocičo!!!
„Čas sa kráti," informoval ho Charles škodoradostne. A Zaluion sa práve vtedy rozpísal.
Báseň, ktorú vytvoril bola takáto:

sedel som pri okne
a pozoroval hladujúcich
na skalách
tie skákajúce pakobylky
trilkujúce Mozartovu
malú nočnú hubu
spal som
a
obdivoval ženské so sukňami vyhrnutými
až po riť
pil som lacné červené
a čakal na všetkých tých hlúpych Kristov

Posledný verš bola narážka priamo na jednu Bukowskeho poviedku. Zaluion dúfal, že si tým uňho tak trochu šplhne. Na druhej strane mu bolo jasné aj to, že ho to môže úplne odpísať. Bukowski si bez náznaku záujmu vzal podpivník.
„Je to síce vlezdoprdelsky napísané, ale pre tieto témy mám slabosť, takže...," rozhodil rukami. Zaluion si vzdychol a spadol z neho Everest.
Bukowski sa teraz zadíval na Cementusa, ktorý sa zbabelo krčil na stoličke a čumel do zeme. Jeho dvom kolegom sa dokonca zdalo, že jeho stolička je nejako ďalej od stola a bližšie pri dverách.
„Nezdrhneš," upovedomil ho Bukowski priamo. „Ukáž čo máš!"
Cementus sa roztriasol, ako mrkva pri pozeraní hororu a ustráchane podal svoje dielo Charlesovi.
Cementus sa zadíval na svojich spoločníkov.
A znenávidel ich.
Boli za vodou.
Hajzli.
Zaluion mu venoval povzbudivý úsmev.
Cementus mal chuť zavesiť ho za gule do prievanu.
Bukowski dočítal, nadvihol obočie a mierne sa k Cementusovi naklonil.
„Malé žlté automobily značky Ikea???" spýtal sa neveriacky.
Marivel pokýval hlavou a výraz jeho tváre hovoril:
„Nechcem nič hovoriť, ale hovorím: Ja som to hovoril!"
„No...," vytisol Cementus. „Bola to metafora."
„Metafora na čo?" nechápal Bukowski.
Cementus to už nevydržal. Jeho autorita sa pod ním borila, ako domček zo suchého lístia. Dá sa vôbec postaviť domček z lístia? Jasné, že dá! A ten jeho sa práve boril.
„Na Ikeu," povedal.
„Cha! Hovoril som to!" zvolal Zaluion.
„To som ešte nepočul," krútil hlavou Bukowski.
„Čo to znamená?" spýtal sa Cementus.
Bukowski vytiahol z vrecka igelitku.
„To znamená," povedal, „že budeš musieť ísť so mnou."
Schmatol zmietajúceho sa Cementusa a napchal ho do tašky. Potom si ju prehodil cez plecia. Pripomínal akéhosi spotvoreného Santa Clausa.
Zostávajúcim dedom jemne kývol a rozlúčil sa s nimi pohľadom, ktorý hovoril:
„Nemusíte ďakovať!"
Potom sa otočil a vypochodoval z krčmy.
Zaluion a Marivel chvíľu len tak sedeli.
Nikto z nich neprehovoril.
„Chudák," poznamenal napokon Marivel.
„Sám si za to môže."
„Bol zlý literát."
„Ale bol to dobrý chlap."
„Hej. Síce mi preťahoval ženu, ale na tom argumente to vôbec nič nemení."
„Mali by sme usporiadať pitku na jeho počesť!"
„Moja reč!"
Krčmár dodal alkohol. Obaja priatelia sa ožrali do nemoty a ich myšlienky sa svorne zhodovali na jednom:
„Bol to dobrý kamarát."

***

Cementus už dobrú hodinu sedel na barovej stoličke U Schiozfrenického Jahňaťa a hádzal do seba jedného panáka za druhým. Bukowski sedel vedľa neho a usrkával whisky.
Cementus bol šťastný.
Hank mu všetko vysvetlil.
„Takže ty sem v skutočnosti privádzaš literánych géniov?" spýtal sa ešte raz neveriacky.
„Jasné," odvetil Bukowski žoviálne. „Iba naozajstné talenty."
„Ale prečo?"
„Akože prečo? Predsa preto, aby sa Zem zrútila do literárnej záhuby. Najlepšie je spisovateľom pohladkať ego, aby tvorili ešte väčšie splašky, ako doteraz. Naopak, Transcedentálne Kráľovstvo bude prekvitať kvalitnými literátmi! Tu sa bude zoskupovať najväčšia literárna smotánka!"
Cementus tomu stále akosi nemohol uveriť. Bol tu - v Transcedentálnom Kráľovstve - kde konečne docenili jeho talent a čo viac: považujú ho za génia. Ešte sa tu ani poriadne nerozkukal a už mal dohodnutých päť čítačiek a nadšené fanúšičky sa mu pchali do postele.
Raj.
„A prečo si rovno nepovedal, že zháňaš kvalitu?" spýtal sa Cementus a hladil nejakú oddanú fanúšičku, ktorá mu sedela na kolenách, po chutne odhalených stehnách.
„Pretože to tak má väčšie grády. Napätie a tak," vysvetil Charles a vyprázdnil svoj pohár na ex. „A okrem toho, keby každý vedel, že zháňam kvalitu, tak by sa každý chcel čo najviac zhoršiť... a tým pádom by nezostala žiadna kvalita. Pre nás," povedal.
„Rozumiem."
Skutočne to malo logiku. Cementus práve prepátraval pevné poprsie svojej fanynky, keď sa naňho Bukowski zahľadel.
„A len tak mimochodm," prehodil, „s tým Labradorom si mal pravdu."
Pripili si. Cementus potom s tou babou odišli hore do izby.
Bolo fajn byť mŕtvy.
Dátum vloženia 5. 9. 2008 14:54
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1699
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Saphira


    5. 9. 2008 18:13
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    Saphira: vdaka za usmev

    5. 9. 2008 18:14
  3. Saphira

    žltačkový

    5. 9. 2008 18:15
  4. ZZZ

    napisem ti koment na made..jo?...

    5. 9. 2008 18:16
  5. Edo Elat (napísal autor básne)

    ZetZetZet: tak jo

    5. 9. 2008 18:23
  6. ZZZ

    triple zet..ked uz..

    5. 9. 2008 18:33
  7. predpolnocna a.

    citala som viackrát Edo..výborná a sedel som pri okne
    a pozoroval hladujúcich
    na skalách
    ..pil som lacné červené
    a čakal na všetkých tých hlúpych Kristov
    ../som na kolenách ../basnil si...!!!
    aj ked som obdivovatel beatnicov..Bukowskeho no ee ale tu ho mozem
    aaach...

    8. 9. 2008 14:30