Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Absolútne okná

I.

Bol som na ceste už takmer osem hodín, takže keď sa predo mnou začal črtať motel, moje srdce zaplesalo divou radosťou a otvorilo si šampanské. Šliapol som na brzdu a zaparkoval. Nadýchol som sa nočného vzduchu a zašiel na recepciu.

„Máte voľné izby?" spýtal som sa mladíka za pultom. Dlhé mastné vlasy mu padali do očí. Fajčil cigaretu značky Marshall a na nose mu rašil prvotriedny jebák.

„Iste," potiahol nosom. „Dlhá cesta?" spýtal sa potom.

„Ani mi nehovorte."

„Tak nebudem," pokrčil plecami a hodil mi na pult kľúče.

„Nemám sa zapísať?" spýtal som sa s obavami a ukázal na návštevnú knihu.

„Prečo?"

„Keby niekto prišiel..."

„Nikto nepríde."

„Aha. Dobre."

„A viete prečo nikto nepríde?"

„Prečo?"

„Pretože tu nikto nie je."

„Aha."

„Všetkých zožrali zmutované okná."

Na moment som sa zarazil.

„Zmutované okná?" spýtal som sa potichu.

„Presne tak."

„Ahm...," zamručal som a zauvažoval, či by nebolo lepšie stráviť noc v aute. Predsa len... noc v pochybnom moteli, s pochybým recepčným čo má pochybné reči. Mohol to byť nejaký magor a ja som sa mohol stať nástrojom jeho nízkych a podlých vášní. Áno. Auto bude najlepší nápad.

„Myslím, že radšej pôjdem...," povedal som a prebehol si jazykom po pere.

„Ako chcete," pokrčil mladík plecami. „Ale dajte si pozor na tie okná."

„Áno... Ehm... Dám si pozor."

Vrátil som sa do auta a zamieril ďalej do mestečka. Napokon som zaparkoval pred nejakým supermarketom a snažil sa nájsť pohodlnú polohu na spanie.

„Pche. Zmutované okná," pokrútil som neveriacky hlavou. A vtedy na mňa skočili.

Vlastne skočili na moje auto, ale to je jedno.

Boli štyri.

Boli to naozaj okná.

Začali mi mlátiť do predného skla.

Vystrašene som zavyl a bleskovo sa preklopil na zadné sedadlo.

Tie okná vyzerali fakt divne. Boli posiate zvláštnymi škvrnami. Ani cilit by si s tým neporadil.

Horúčkovito som uvažoval.

Čo platí na agresívne okná?

Rukou som nahmatal rukoväť mojej golfovej palice.

Eše šťastie, že som sa práve vrátil z turnaja...



II.

Tri sa mi podarilo zahnať a jedno som rozbil.

Išlo to síce trochu z tuha, ale napokon sklo povolilo. Prirodzene, očakával som, že tým to skončí. Ale okno nebolo mŕtve. Zachrčalo, zakašľalo a vypľulo niekoľko hrudiek drveného skla. Pristúpil som k nemu.

„Acheeeerrrrr," chrčalo. Chvíľu som odolával pokušeniu doraziť ho, ale napokon som sa ovládol. Koniec-koncov: okná sa nedorážajú.

„Čo si zač?" spýtal som sa najdrsnejšie, ako som dokázal.

„Zmutované okno," prišla okamžitá a jasná odpoveď, hoci cudzí prízvuk bol zreteľný.

„Ako si zmutovalo?"

Neviem prečo som sa to spýtal. Faktom však bolo, že ma to dosť zaujímalo.

„Dostalo som sa do kontaktu s rádioaktívnym odpadom."

No jasné. Ako inak.

„A kde je ten odpad?"

Môj mozog znova vyprodukoval podivnú otázku a moje ústa ju bez problémov vyslovili.

„Pri rieke," zachrčalo okno. „Doviezli ho sem..."

„Áno?"

„Abs-," začalo okno a umrelo.

Sakra práca.

Vtedy sa však vo mne ozvalo moje poctivé „ja," a rozhodlo sa situáciu preskúmať.

„Tak moment!" protestoval som. „Nič sa skúmať nebude!"

Ale bude, trvalo na svojom moje poctivé „ja."

„To sa teda mýliš."

Hm, a prečo?

„Je to nebezpečné."

Iste, iste... Nechceš to preskúmať, chápem. Iste máš na to pádne dôvody.

„Aké, dofrasa?!" zreval som na plnú hubu.

Tak vidíš, vyhlásilo moje „ja," triumfálne. Nemáš žiadne. Takže by si to mal preveriť. Je to tvoja morálna povinnosť.

Povzdychol som si, vzal do ruky svoju golfovú palicu pre šťastie a po špičkách vykročil dolu ku rieku.



III.

Bol tam bordel.

Tá rieka akoby ani neexistovala. Plávali v nej odpadky, bicykle a zhrdzavené kalašnikovi. Zazrel som, ako z druhého brehu k rieke pribehla vydra, napila sa a hneď potom sa rozsypala sa na prach.

Vysmädol som.

Na brehu sa kopili zvláštne hrudky nejakej slizkej hmoty, ktorá nazelenalo blikala.

„To bude ten rádioaktívny sajrajt," povedal som.

Jasné, uznalo moje „ja."

„Čo urobíme?"

Mali by sme upovedomiť úrady.

„Hm. To asi hej."

Vtedy som si však kútikom oka všimol, že medzi všetkým tým sajrajtom presvitá malý prúžok svetla.

Na to ani nepomysli!

Mávol som rukou a pristúpil k tomu miestu. Nohou som odkopol niekoľko odpadkov a zrak mi padol na veľkú čiernu dieru.

„Óóóóóóóó," zavyl som prerývaným vlčím chorálom.

....Óóóó-óóó..., vrátila sa mi moja ozvena.

„Zaujímalo by ma, aké to je hlboké," dumal som.

Moje druhé „ja" ma však vtedy prudko postrčilo a ja som sa zrydal priamo do tej jamy. Trvalo mi to dobrých päť minút kým som dopadol.

„Prečo si to urobil?!" spýtal som sa vyčítavo, keď som kontroloval či sú moje končatiny na správnych miestach.

Myslel som, že chceš vedieť, aké je to hlboké...

„Aha," zamrmlal som pochmúrne a rozhliadol sa. Nikde nič nebolo. Iba tma. Vzduch tu bol veľmi riedky a museli ste sa poriadne nadýchnuť, aby vám aspoň trochu udrel do nosa.

„Kde to dopekla sme?" spýtal som sa nahnevane.

Možno v pekle.

„Hlúposť! Toto nie je peklo," povedal som, hoci som si tým prestával byť istý.

„To máte pravdu," ozval sa akýsi dunivý hlas. Vyskočil som na nohy a zovrel golfovú palicu.

„Kto to povedal?" sykol som.

„Ja," povedal hlas a jeho majiteľ vystúpil z temnoty.

Bol to dvojhlavý jeleň navlečený so slušivého svetlomodrého saka.

„Kto ste?" spýtal som sa vyšokovane.

„Som Verver Gulipilos," odvetil a výraz jeho tváre bol veru neveselý.

„Kde to som?" zavrčal som, keď údiv trochu opadol.

„Dostali ste sa do Absolútna," povedal Verver pokojne.

To je v prdeli, povedalo moje druhé „ja."

Ignoroval som ho.

„Do Absolútna?" opáčil som. „Čo tým dopekla chcete povedať?"

„Že ste prekročili hranicu normálneho sveta. Vstúpili ste na územie absolútnej neexistencie."

„Tak to je...," začal som a zmätene pokrútil hlavou. „Na prd," zakončil som.

„Ja som tu niečo, ako vládca," riekol ďalej jeleň a jedna jeho hlava sa začala s entuziazmom kývať hore-dolu.

„Aha," povedal som.

„Ako ste sa sem vlastne dostali?"

„No viete," odkašľal som si. „Dopočul som sa, že tu v okolí sa nachádza nebezpečný odpad... A tak som sa sem vybral...," odmlčal som sa. Nevedel som si totiž spomenúť, PREČO som sa sem vlastne vybral.

Preskúmať to, ponáhľalo sa mi na pomoc moje druhé „ja."

„Áno," usmial som sa. „Preskúmať to."

„Vskutku?" usmial sa jeleň. „Vy ste inšpektor, alebo niečo také?"

Tak a čo teraz? Mám povedať pravdu?

Pravdu??? Na to zabudni! Luhárči!

„Som," prisvedčil som nevierohodne.

Verver pokýval oboma hlavami a jazykom si prebehol po zuboch.

„Možno by ste mi...," začal som, ale opäť som uviazol na mŕtvom bode. Čo som vlastne chcel povedať?

Možno by ste mi mohli povedať, kto tie sračky do tej rieky nahádzal, radilo moje druhé „ja."

„Možno by ste mi mohli povedať...," zasekol som sa.

Ako to bolo?

Napokon to už zrejme moje druhé „ja" nevydržalo a dalo mi ranu z milosti:

ŽE KTO TIE SKURVENÉ SRAČKY NAHÁDZAL DO TEJ SKURVENEJ RIEKY!!!

„-že kto ten rádioaktívny odpad nahádzal do tej krásnej rieky," zopakoval som s chabým úsmevom.

Verver zo mňa nespúšťal oči.

„Iste," zafunel napokon. „Bol som to ja."

„Čože?" nechápal som. „Vy? Ale... Prečo?"

Jeleň pokrčil plecami.

„Nemal som to už kam odpratávať..."

„Čo ako?"

„Predsa ten odpad... Viete, kedysi tu nebolo tak čisto, ako teraz," rozhliadol sa navôkol. „Bol tu bordel. Tak som s tým urobil poriadok a všetko som to vyniesol hore."

„To od vás nebolo pekné."

„To som ani nikdy netvrdil."

„Zrejme ste však svoje konanie nedomysleli do konca..."

„Ako to myslíte?"

„S tým vašim odpadom sa totiž dostali do kontaktu...," zarazil som sa. Váhal som, či mám pokračovať.

„Kto sa s ním dostal do kontaktu?" spýtal sa jeleň s dobromyseľným úsmevom.

„Okná," povedal som a rýchlo pokračoval, aby som mu nedal príležitosť reagovať: „Následkom toho zmutovali a teraz požierajú ľudí! Aj mňa dokonca napadli!" dodal som pobúrene.

„Vy tam u vás máte živé okná?"

„Isteže nie!"

„Tak ako sa mohli dostať do kontaktu s tým odpadom?"

„Pretože-," začal som a odmlčal sa. „Jednoducho," povedal som napokon.

Verver zaklonil obe hlavy, zagúľal očami a zadupal kopytami.

„Chápem," povedal.

„Chápete?!" zvýšil som hlas a už som sa ani nesnažil maskovať spravodlivé rozhorčenie. „Tak to ste fakt génius, pretože ja to nechápem ani trochu!"

„Čo odo mňa chcete?" spýtal sa Verver dotknuto. V očiach sa mi ligotali slzy. Citlivka.

„Len aby ste napravili, čo ste pokrivili."

„Ja som nič nepokrivil."

„A čo ten odpad?"

„Aha."

„Tak to napravte!"

„Ako?"

„Odneste si ho späť... Alebo... Niekde inde," zakončil som.

Verver nad tým chvíľu dumal.

„Nie," vyhlásil napokon.

„Nie?" pomaly som začínal strácať pôdu pod nohami. „Prečo nie?"

„Viete, koľko práce som musel vynaložiť, kým som to tam hore dostal? Nie, pravdaže neviete. Vy si len hoviete vo svojich zaprdených životoch a na poctivo pracujúce zvery pozeráte zvysoka. Však?"

„-," nadýchol som sa.

„Nič nehovorte!" skočil mi do reči. „Viem dobre, ako to je!"

Zamával som palicou vo vzduchu.

„Poviem to na vás!" povedal som.

„To si nemyslím."

„A prečo?"

„Pre toto!"

Verver v tej chvíli dvakrát zaryl kopytom v zemi a ja som pri srdci pocítil veľkú slabosť. Ruka mi vystrelila dohora a ja som sa zvalil na zem. V tej chvíli som umrel. To však nebolo to najhoršie. Moja telesná schránka sa oddelila od tela a nečujne sa vznášala vo vzduchu.

„Už ste spokojný?" zasyčal som a ukázal Ververovi isté medzinárodne urážlivé gesto.

„Nie," povedal vážne a trikrát poskočil. V tej chvíli sa moje pomaly rozkladajúce telo zmenilo na telo jeleňa. Našťastie iba s jednou hlavou.

„Čo to má byť?" nechápal som. Ververov pohľad mi však všetko prezradil.

„Och. Nie!" zvolal som. „To nemôžete! Nie!"

„Ale môžem," usmial sa a jemne kývol hlavou. Môj duch sa trochu zakymácal a potom proti mojej vôli vlietol do jelenieho tela.

Striaslo ma.

„Tak?" nadhodil Verver.

Trochu som sa oklepal a pomaly sa postavil na všetky štyri.

„Zmenil som ťa na jeleňa," podotkol Verver, snáď preto, keby mi náhodou ušlo, čo sa pred chvíľou udialo.

„Fakt dík!" vyhlásil som ironicky.

No teda! zvolalo moje druhé „ja," ktoré sa nezmenilo ani trochu. Nie je to tu také zlé! Dokonca tu mám aj plazmovú telku!

„Teraz si v mojej moci," pokračoval jeleň. „To znamená, že budeš plniť moje príkazy. Už navždy."

„Až dokým nezomriem," dodal som.

„Omyl," usmial sa Verver. „Keď umrieš, tak sa zrodíš znovu. Budeš umierať a znova vznikať. Znovuzrodený. Znovu a znovu. Už naveky vekov. A ak ma naserieš, tak možno aj dlhšie."

Preglgol som.

Verver sa obrátil.

„A teraz," ozval sa. „Choď upratať ten bordel," ukázal hlavou nahor. „Nechceme predsa, aby tí ľudia tak trpeli..."

Chcel som odseknúť niečo naozaj urážlivé, ale môj mozog akosi odmietal vyslať príslušné signály. Zrejme sa už preprogramoval na svoj nový údel a tak miesto vety „vyser si oko, zmrd!" mi do úst poslal túto odporne úlisnú vetu:

„Áno, pane..."
Dátum vloženia 4. 9. 2008 15:39
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1878
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. milson5

    obdivujem ako dokazes ozivovat veci, uz sa mi zda normalne ze okna zeru ludi a ten koniec v absolutne ma dostal a ja ze bude happyend

    4. 9. 2008 16:46
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    vďaka za pochvalu, milson

    4. 9. 2008 16:46
  3. predpolnocna a.


    Edo..
    luhárcit -tvoje oblub. slovo ..tak aby si vedel uz aj moje ale nie neklamem
    tak len dakujem ze mozem ta citat

    4. 9. 2008 16:54
  4. Edo Elat (napísal autor básne)

    predpolnocna: ja mam viac oblubenych slov, napr. "pche...", "neluharci," "nenadrapuj sa," a tak podobne ... vdaka za pochvalu

    4. 9. 2008 19:11
  5. Saphira

    fajn pre mňa

    5. 9. 2008 18:00
  6. Edo Elat (napísal autor básne)

    Saphira: dikes

    5. 9. 2008 18:14
  7. Koso

    Málokedy hodnotím dve rozličné poviedky od tých istých autorov ale tentoraz musím spraviť spraviť výnimku.Edo ty trpíš bežným neduhom začínajúcixh "spisovateľov".Svoj štýl máš vypestovaný takisto ako istú síce značne kostrbatú ale predsalen tvoju formu tvorenia viet a štylizácie.Lenže veľakrát sa nezbavým dojmu vyžívaniu sa vo vlastných myšlienkach ako i veľmi laickej literárnej logiky.Takisto samotný príbeh je zbytočne preštylizovaný a plný nehodiacich sa výrazov. Pre mňa dosť slabé sorry

    6. 9. 2008 13:47
  8. ZZZ

    nesuhlasim

    6. 9. 2008 14:56
  9. Edo Elat (napísal autor básne)

    Kosos: dikes za precitanie ... z tvojho komentu sa mi zda, ze tento styl ti asi velmi nesedi. Co sa tyka tych kostrbatych viet... neviem... vzdy som sa snazil aby sa citali pomerne lahko, ale mozno mas pravdu, neviem ... a mohol by si mi prosim vysvetlit pojem "laicka literarna logika?" totizto moje diela patria do zanru absurdnej prozy a tam logika miesto nema ... ale mozno som sa obcas nechal uniest... kazdopadne vdaka za koment... bude sa snazit zlepsovat

    6. 9. 2008 16:08
  10. predpolnocna a.

    vobec nesuhlasim

    7. 9. 2008 20:56