Basnicky.sk

I.

Hneď ako Ferdinand Jafimovič prekročil prah brány pekelnej, zbadal Satana, ako si spokojne hovie v zamatovom kresle a nezúčastnene pofajčieva z ručne vyrezávanej drevenej fajky. Vyžaroval z neho jeden z tých obzvlášť nechutných pocitov, ktorý by sa dal definovať, ako „som nad vecou."
Ferdinand sa s rozpakmi poobzeral.
„Kde to som?" spýtal sa, hoci mu to bolo jasné. Hlavne aj preto, lebo na stene za Satanovym kreslom stálo písmom veľkým jak krava STE V PEKLE.
„V pekle," zaceril sa Satan a potom mu poknynul rukou. „Posaďte sa," vyzval ho. Ferdinand sa ustráchane posadil a pocítil, ako sa mu začínajú potiť dlane. Bolo tu neskutočne teplo.
Ako inak.
Satan si na nos založil okuliare a začítal sa do nejakého papiera, čo mal položený na stole.
„V mene všetkých pracovníkov pekla by som vás chcel srdečne privítať," povedal a zložil okuliare.
„Ďakujem," povedal Ferdinand.
Satan si ho s úsmevom premeral.
„Dúfam, že sa vám pobytu bude páčiť."
„Prepáčte," pípol Ferdinand. „A ako dlho ten pobyt bude trvať?"
„Predsa celú večnosť."
„Toho som sa obával."
Satan vyfúkol dym.
„Prečo ste vlastne tu?" spýtal sa. „Nevyzeráte, ako masový vrah a už vôbec nie, ako právnik."
„To každý, kto sem prichádza je vrah, alebo právnik?"
„Väčšinou," usmial sa Satan.
„No, ale zdanie môže klamať."
„Ste teda vrah?" spýtal sa knieža pekiel a úsmev mu z tváre zmizol.
„Nie," usmial sa Ferdinand.
„Zlodej?"
„Nie."
„Zoofil?"
„Nie."
„Chlape, tak čo tu vlastne robíte?" spýtal sa Satanáš a už sa načahoval po telefóne, aby poriadne vynadal administratívnemu oddeleniu.
„Neviem," pokrčil Ferdinand plecami. „To mi povedzte vy."
„Nemôžem si pamätať záznamy všetkých klientov," breptal Satan. „Tak to radšej rýchlo vysypte!"
„Som...," začal Ferdinand a potom sa odmlčal. „Bol som úradník."
„Ach," vzdychol si Satan uľahčene. „Byrokrat. Tak tým sa všetko vysvetľuje. Ako ste umreli?"
„Nespomínam si."
„Iste. Amnézia je veľmi rozšírený vedľajší účinok."
„Čoho?"
„Smrti, prirodzene."
„Ach tak."
Diabol sa sklonil nad hárky papiera.
„Ako sa voláte?" spýtal sa.
„Ferdinand Jafimovič."
„Jafimovič... Jafimovič...," Satan prechádzal prstom po všetkých položkách. „Ach, tu vás máme!" zaškeril sa. „Ferdinand Jafimovič, narodený ôsmeho júna 1223?"
„Ehm... Nie tak celkom. Narodil som sa piateho septembra 1978."
Satan pokrčil obočie a posunul prst o priečku nižšie.
„Aha," usmial sa. „Máte pravdu."
„Čo teraz so mnou bude?"
„No... Podľa všetkého to vyzerá tak, že budete umiestnený v piatom kruhu."
„Piatom?"
„Presne tak. Peklo sa totižto delí na kruhy."
„To fakt?"
„Samozrejme. Čo ste nečítali Aligheriho?"
„Nie."
„Hm, to je škoda. Ale ak chcete môžete si s ním pokecať. Nachádza sa v šiestom kruhu."
Satan privrel viečka a nostalgicky sa usmial.



II.

Kráčali po dlhej chodbe osvetlenej len malými žiarovkami na strope.
Konečne došli k daným dverám. PIATY KRUH, stálo tam.
„Musím vás požiadať, aby ste si odložili všetky kovové predmety... Kľúčke, mince," prehovoril Satan. „Och a ešte aj mobil."
„Nič také nemám," zamručal Ferdinand.
„Tým lepšie. Poďte," Satan vyťukal kód a obaja vošli. Za dverami sa skutočne nachádzal kruh. Bol utvorený z plastových fliaš od mlieka, plechoviek a rôzneho iného haraburdia.
Za kruhom bolo plno kotlov v ktorých sa varili hriešnici.
„Akonáhle vstúpite za ten kruh," vysvetľoval Satan, „budeme vás mať v evidencii."
„Evidencii?"
„Samozrejme. Nahodíme vás do počítača. Do Wordu, do Excelu a do Photoshopu. Musí v tom byť poriadok, to iste chápete."
„Chápem."
Satan siahol do vrecka a vytiahol malú kartu.
„Vaša karta," povedal a podal ju Ferdinandovi. „Vždy keď budete odchádzať, tak si ju cvaknete... priamo tu," ukázal na malú kolónku. „Keď budete odchádzať na obed, cvaknete si zase túto. Jedáleň je na druhom poschodí. Rovno vás upozorňujem, že ak nemáte radi pikantné tak tam ani nechoďte."
Ferdinand ho počúval s otvorenou hubou.
„A netvárte sa dopekla tak nešťastne," povedal Satan. „Trochu guráže! Ste predsa v pekle!"
„Ja... totiž," vykoktal Ferdinand. „Vraveli ste, že... môžem odísť?"
„Nie, nemôžete. Vy musíte!"
„Ako to?"
„Nemyslite si, že keď sa dostanete do pekla, tak si budete po celú večnosť len tak spokojne váľať špeky. Nie. Budete makať. Sám všetko nezvládam," utrel si čelo.
„A čo budem robiť?"
„No, keďže ste nováčik, tak najprv administratívne práce. Budete vyrábať karty pre nových zákazníkov, pripravovať schôdzky a tak podobne. Po čase je možné získať aj povýšenie."
„To znamená, že ak sa budem snažiť, tak raz môžem zasadnúť na vaše miesto?"
„Iste. Ale to len vtedy, kým nepôjdem do dôchodku. Ale poteším vás... ten deň sa už blíži. Moje kosti už nie sú to čo bývali."
Satan Ferdinandovi kývol rukou a obaja opatrne vošli do priestoru kruhu.
„Tak tu sú kotly," ukazoval Satan. „Vy ste byrokrat, takže budete bývať v kotli číslo štyri."
„Chápem to správne, že to bude niečo ako môj byt?"
„Omyl, priateľu. To BUDE váš byt."
„Ešte nikdy som nemal vlastný byt."
„No, tak ste sa konečne dočkali!"
„Škoda, že až v pekle..."
„No, ale lepšie ako nikdy."
Ferdinand sa usmial a pokýval hlavou. A potom urobil jeden chybný krok. Doslova. Omylom totiž kopol do jednej z fliaš. Tá vydala akýsi divný zvuk typu „Aáááájjjjíííík!" a odkotúľala sa o niekoľko metrov ďalej.
Kruh bol narušený.
Svetlo začalo poblikávať a vzduch akoby zhustol.
Satan zbledol.
„Čo ste to spravili?!" zrúkol a bolo na ňom vidieť, že je skôr poriadne vydesený, ako nahnevaný.
„Nešťastnou náhodou som prerušil kruh," odvetil Ferdinand. „Vadí to snáď?"
„To si dofrasa píšte!" skríkol Satan, vytiahol z vrecka svoju Nokiu a vyťukal číslo. „Áno," povedal do slúchadla. „Kruh bol narušený!!! Odkiaľ to mám kurva vedieť?! Zablokujte všetky počítače! A rýchlo!"
Lucifer zrušil hovor a v tej chvíli mu pohľad padol na Ferdinanda, ktorý sa práve snažil napraviť, čo napáchal. Vrátil fľašu na miesto. Svetlá prestali blikať. Zdalo sa, že sa všetko vrátilo do normálu.
„Prepáčte, ak som vám spôsobil nepríjemnosti," pípol bezradne.
„To ste teda spôsobili," zavrčal Satan.
„Pardón."
„To je síce pekné, že sa ospravedlňujete, ale to je nám... takpovediac... na hovno."
„Rozumiem."
„Pre vaše dobro dúfam, že sa nič vážne nestalo!"
„A čo by sa ako malo stať?"
„Ak sa nejaký kruh v pekle naruší," vysvetľoval Satan, „tak spadnú aj všetky bezpečnostné systémy naších počítačov."
Odkašľal si.
„Inými slovami," pokračoval, „to znamená, že „tí hore" budú mať nerušený prístup do našej databázy. Stačí sa im nahackovať a vziať si čo chcú."
„Neurazte sa, ale čo by Boh a spol. mohli chcieť od niekoho ako ste VY?"
„Niečo," povedal Satan temne, „čím by nás dokázali zničiť!"



III.

Keď Satan spolu s Ferdinandom dorazili do informačného centra, hneď si uvedomili, že je to, akoby povedal klasik, totálne v prdeli.
Prezradili im to totiž utrápené tváre démonov-informatikov, ktorý sa bezmocne chúlili na stoličkách a nervózne cvakali zubami. Striedavo bledli a zasa červeneli v očakávaní toho najhoršieho.
„Došlo k úniku informácii?" zadunel prísne Satan.
„Eh...," odkašľal si jeden z démonov. „Viete, šéfko... Ako vám to povedať tak jemne... Došlo."
Satan mlčal.
„Stupeň ohrozenia?" zaujímal sa.
„Najvyšší," odvetil démon a hlasno preglgol. „U j e b a l i nám kód od pekelnej brány."
„K U R V A!" zreval Satan a tresol päsťou do steny. Potom sa obrátil k Ferdinandovi.
„Je to vážne?" zaujímal sa úradník.
„To by som teda prosil!" funel Satan. „Vďaka vám, tí kripli čajzli náš kód!"
„A to znamená...?"
„To znamená, že sem môžu KEDYKOĽVEK prietieť a kompletne nás vyhladiť!"
„Och. Tak to je asi zlé, však?"
Satan sa obrátil k démonovi.
„Je to zlé?" spýtal sa.
„Áno, pane," odvetil démon mechanicky. Satan sa zahľadel na Ferdinanda.
„JE to zlé," potvrdil. „A JE to vaša vina!"
„Iste," pokrčil plecami Ferdinand. „Ale keby ste ma upozornili, nič by sa nestalo. Dal by som si väčší pozor."
„Tak nakoniec to ešte budete chcieť hodiť na nás!" zvolal Diabol pobúrene. Ferdinand neurčito mykol plecami.
„Typický byrokrat!" zasyčal Satan a zaťal ruky v päsť. Bolo na ňom vidieť, že je totálne bezmocný.
„A nedá sa to nejako napraviť?" nadhodil Ferdinand.
„Existuje iba jeden spôsob," povedal Satan ticho.
„Aký?"
„Konvica."
Niekoľko démonov sa viditeľne roztriaslo.



IV.

Satan stál ped dverami slečny Konvice a neisto prešľapoval. Bola to miestna čarodejnica, satanistka a v pekle mala skutočne dôležitú pozíciu.
Démoni si v nej varili kávu.
A kvôli tomu ich neznášala. A už vôbec neznášala keď ju niekto vyrušoval mimo pracovnej doby, čo bolo práve teraz.
Satan si pre istotu si hodil do úst mentolku, aby pôsobil viac suverénne. Potom zaklopal a vkĺzol dnu.
„Kto to sem zas lezie?" privítal ho nahnevaný ženský hlas. Konvica sedela za stolom a nalievala si čaj. Samozrejme, sama zo seba.
„To som ja," povedal Diabol a chabo sa usmial.
„Čo tu chceš?" spýtala sa. „Chodíš predsa iba prvé stredy v mesiaci."
„Nejde o to," zaškrípal Satan zubami.
„A o čo teda?"
„Ukradli nám heslo od brány."
„Kto?"
„Tí hore."
„Och. Tak to je zlé."
„Preto potrebujem tvoju pomoc!"
„Mhm," zamručala znudene.
„Neviem na koho iného sa obrátiť," pokračoval Satan. „A sám to nezvládnem."
„To akože nevieš čo sa má robiť v takejto situácii?"
„Nie."
„Ani len teoreticky?"
„Nie."
„Ako to?"
„Ešte nikdy k takejto situácii nedošlo," povedal Satan a hľadel kamsi do zeme. Chvíľu bolo ticho.
„Bude to niečo stáť," prehodila Konvica.
Satanovi sa na tvári zračili známky urputného vnútorného boja.
„Koľko?" precedil napokon.
„Desať tisíc a tri týždne voľna."
„Platí," povedal Satan s pocitom, že mu nič iné nezostávalo.
Potriasli si rukami.
„Tak," začala Konvica, „kde začneme?"



V.

„Táto nám má pomôcť?" spýtal sa Ferdinand a pri pohľade na skákajúcu konvicu nedôverčivo ohrnul nos.
„Zavri hubu," okríkol ho Satan. „Si len úradník. Hovno sa do toho vyznáš."
Konvica mlčky prikývla a Ferdinand to ďalej nekomentoval.
„Čo teda navrhujete?" spýtal sa.
„Plán je jednoduchý," povedal Satan. „Konvica vyletí do neba a získa späť ten kód!"
„Ona vie lietať?"
„Prirodzene."
„Aha. A ďalej?"
„Čo ďalej? To je všetko. Jasné, ako facka."
„Keď je to tak jasné, tak prečo sa trasiete, ako omrdaná huspenina?"
„Pretože som vzrušený!" odsekol Satan. Konvica sa začala pochechtávať.
„Tak ideme na to," povedal Satan a zotrel si pot z čela.
Konvica sa prudko odrazila od zeme a vyletela dohora.
„Dúfam, že to klapne. Kurva, dúfam, že to klapne."
„Aj ja," pridal sa Ferdinand.
„Ty mlč!" okríkol ho Diabol. „S tebou si to ešte vybavím!"
Chvíľu mlčky sledovali oblohu, ale Konvica sa neukazovala. Rozhodli sa preto ukrátiť si čakanie a zahrali si dámu. Už ubehla viac, ako hodina. Zhora sa ozývali čudné škreky.
„Čo ak nastali komplikácie?" pípol byrokrat.
„Hlúposť! Pravdepodobnosť niečoho takého je astronomicky malá!"
„No neviem. Už je tam nejako dlho."
„Ona jediná to môže zvládnuť."
„A tie divné zvuky..."
„To sú len čajky," povedal Satan a bol si dobre vedomý toho, aká to je hovadina.
A v tej chvíli sa Konvica vrátila.
Elegantne sa zniesla na zem, zotrela si krv z tváre a povypľúvala zvyšky peria.
„Prepáčte, že mi to trvalo tak dlho chlapci," usmiala sa.
„Máš ten kód?" vybafol Satan.
„Nechceli mi ho dať."
„Dofrasa," zaklial.
„Snažila som sa ich prinútiť, ale...," rozhodila rukami.
„Takže sme stratení, čo?" spýtal sa Ferdinand.
„Nie tak celkom," podotkla Konvica s uštipačným úškrnom.
„Ako to myslíš?" zaujímal sa Satan.
„Zbavila som sa ich. Nadobro."
Satan a Ferdinand onemeli.
„Zbavila?" nechápal Satan. „A to ako... všetkých?"
„Hej. Preto mi to trvalo tak dlho."
„Ale... ale... ako?"
„Vyparila som ich."
„Čože?" nerozumel Ferdinand. „Ty si ich zabila?"
„Isteže nie," zagúľala Konvica očami. „Ako by som mohla zabiť neživú vec?"
„Tak potom?"
„Proste som ich vyparila."
„Čo si mám pod tým predstaviť?" zabrblal Satan.
„Že zmizli. Vygumovali sa. Stratili sa v hemisfére. Odparili sa vo svojej hnidopišskej idei ničoty."
Satan mlčal. Tá parná Konvica sa s tým fakt neserie, pomyslel si.
„Peniaze mi pošli na účet," zaparila Konvica a odskackala preč.
Trvalo dlho kým sa zmohli na slovo.
„No," zvolal odrazu Ferdinand. „Šak nám bude sveta žiť, nie?"
„Nepovedal by som."
„Prečo?"
„Tým, že nebo neexistuje... Všetci ľudia prídu do pekla."
„No... A nie je to povzbudivé? Aspoň podnik nezanikne. A môžeme uporadúvať ťažké orgie."
Bolo vidieť, že Ferdinand začal nad tou predstavou doslova slintať.
„Hm," usmial sa Satan. „To máš pravdu."
Potom sa však nad tým zamyslel a hneď zase klesol na duchu.
„Ale koniec koncov," povedal deprimovane. „Už to bude nuda. Nebudeme mať proti komu bojovať."
„Tak budeme mať voľno, no."
„Už to nebude ono. Čo my vlastne budeme bez neba?!" zvolal Satan teatrálne.
„No, keď to berieš takto," povedal Ferdinand, „tak myslím, že z nás budú povaľači."
„Zožerieme sa od nudy."
„A nebudeme sa môcť ani zabiť," podpichol ho Ferdinand.
Satan si povzdychol a potom plný beznádeje vykročil po nepoškvrnenej ceste prvého dňa zbytku ich životov.