Basnicky.sk

*pokus o psychedelickú poviedku*

I.


Fosforeskujúci tučniak mi strelí po papuli, potom si zapáli cigaretu a vraví, že do toho kartónového kosoštvorca nikdy nevstúpim.
„Prečo?" pýtam sa ho s pokojným úškrnom.
„Zind dý poltrgajst."
„Čože?"
„Straší tam."
„Och. To mi nevadí."
Tučniak si odklepne popol z cigarety a párkrát naprázdno cvakne zobákom. Má svoj štýl, to sa mu musí nechať.
„Nezabránite mi v tom," poviem ešte pre istotu. „Na to by ste potrebovali armádu. Jeden tučniak ma nemôže zastrašiť."
„To je dobre," povedal a uhasil cigaretu. Hral všetkými farbami, ako chameleónsky šaman. „Ale idete tam len na vlastné riziko."
„Prirodzene."



II.


„Prečo tam vlastne chcete ísť?" spýta sa, zatiaľ čo štrngá zväzkom kľúčov. Okrem nich sa tam pohupuje aj ľudský prst. Hľadím naňho ako zhypnotizovaný. Tučniak odomyká kartón.
„Záhady sú na to, aby sa odhaľovali," poviem bez premýšľania. Tučniak pokýve malou hlavou a rýchlo mení farbu zo zelenej na čiernu.
A späť.
A späť.
Zelená.
Čierna.
A späť
A späť.
Odomkne mi dvere a ja vojdem do kartónu. Doteraz som si nikdy nemyslel, že sa kartóny zamykajú. Ale očividne som sa mýlil. Zver ma zamkne a potom už len počujem ťažké dopady jeho ťažkých kovových bagandží, ktoré rytmicky udierajú o plávajúcu podlahu.
Chúlim sa a rozhliadam sa dokola.
Tma.
„Pssst," začujem odrazu.
„Áno?" pýtam sa vystrašene. Z tieňa vylieza veľký pavúk. Drží vidličku a nôž a pahltne si ma obzerá. V očiach má malé kolieska, do ktorých odušu mlátia permoníci. Nadávajú.
„Čo chceš?" pýtam sa.
„Chcel by som od teba kúpiť tvoje končatiny," povie pavúk bez okolkov a oblizne sa. Permoníci v jeho očiach pripravujú gril.
A grilovacie korenie.
Vonia to.
„Môžem ti dať iba svoje ruky."
„Tie postačia."
Vytrhávam si ruky a hádžem ich natešenému pavúkovi, ktorý ich začína s potešením požierať. Pavúk dojedá a prichádza bližšie ku mne.
„Nemáš dosť?" pýtam sa poplašene. Pavúk otvorá svoju papuľu dokorán. Najpr mi napadá, že ma chce zožrať, ale potom som si všimnem, že v útrobách jeho ústnej dutiny sa črtá celý vesmír. Nenechám sa teda dvakrát prosiť a vstúpujem.
Som.
Padám.
Vôkol mňa víria mohutné klobúky v exaktickom tanci sfetovaných švábov.
Dopadám na malú planétu, na ktorej žije pozoruhodný tvor menom Ugh-Mňu. Ugh-Mňu je parapsychológ a telepat.
Zo všetkého najprv mi strelí poriadne zaucho. Konsternovane sa naňho dívam.
„Čo sa sem trepeš, keď ťa nik nevolal?" zahlaholí na vysvetlenie a začne chlípať naftu zriedenú s vodou.
Potom sa pýta, že čo som zač.
„Výskumník," odpovedám okamžite. Ugh-Mňu mi hádže klbko vlny.
„Čo s tým?" zaujímam sa.
„Uštrikovať sveter."
„Mhm."
Odrazu cítim, ako na mňa dopadá jemný zlatistý prach. Ugh-Mňu mi zamáva a ja miznem.



III.


Prepadám sa do tráviaceho traktu čerstvo upečenej hrianky.
Viem to, pretože to vie tá hrianka.
Ja som tá hrianka.
Chceli sme byť len kamaráti, ale stali sme sa jeden druhým. Plávam okolo jej pečene a obličiek.
A žalúdka.
Žalúdok na mňa civí. Napadá mi, či náhodou nie je sfajčený.
„Ako si sa sem dostal?" pýta sa ma zachrípnutým hlasom alkoholika.
„Teleportoval ma nejaký prach."
„Prach?"
„Áno. Zlatý poprašok."
„To poznám," povie žalúdok a k môjmu prekvapeniu sa transformuje do podoby zeleného stromu, po ktorom sa štverá mŕtva mačka. Mierne to ňou hádže, ako pri turbulencii pávov.
„Mám tu vlnu," vravím a hádžem jej klbko. Vlna sa len odrazí od malej zdochliny a vráti sa mi, ako lopta. V tej chvíli však už prichádza autobus a ja - celý roztrasený - nastupujem. Šoféruje králik.
„Máte lístok?" pýta sa a tlmene si odgrgne. Keď vidí môj smutný výraz, len si povzdychne.
„To nevadí," vraví a mávne kamsi dozadu. „Posaďte sa."
Sadám si na prázdne miesto a v tej chvíli umieram.



IV.


Pohreb nie je smutný.
Nikto na ňom totiž nie je. Vstávam z truhly a masírujem si stuhnuté chodidlo. Vtedy mi odpadne pravá ruka, ktorú som - spolu s ľavou - predal tomu pavúkovi. Vykĺznem z truhly priamo na udupanú trávu.
Tráva sa ma pýta, či som v poriadku.
„Absurdnosti nefetujem," oznamujem jej s úsmevom. Ona mi úsmev opätuje a vraví, že sa môžem niekedy zastaviť.
„Ale no tak," vravím. „Ty máš na mysli čokoládovú tortu!"
Odpálkujem ju niekde do rohov jej vlastnej mizérie.
Aj tak to nemyslí vážne.
Podvodníčka.
Podvodníčka.
Podvodníčka.
Opatrne našľapujem. Premýšľam, ako som sa vlastne dostal z toho kartónu. Na rohu ulice si kupujem pohár plný orechových zákuskov.
Na jeden hlt všetko vypijem.
Predavač sa na mňa díva.
„Ťažký deň?" pýta sa.
„Iste."
„Mali by ste skúsiť posilovať."
„Prečo?"
„Pretože ste z formy."
„Zajac," útočím.
„Opica," vykrýva predavač a usmieva sa popod fúzy.
„Smrť," pokračujem.
„Líška."
„Potkan."
„Vydra."
„Lastovička."
„Veru," uchechtáva sa. „Aj tí sú z formy."
„Ako sa vrátim do kartónu?"
„Aj Eiffelovka má mozog," prehodí.
„Vďaka. Vedel som, že ma pochopíte."
Z ucha mi v tej chvíli začína vyrastať kartón.
Je to ten kartón v ktorom som bol na začiatku.
Čoskoro ho mám z ucha komplet vonku. Padne na chodník za doprovodu malých hviezd.
A mesiaca.
A komét.
Vchádzam doňho.
Predavač zmizol.
Aj ulica zmizla.
Teraz som vnútri.
Svetlo.
Tma.
Extáza.
Kde to som?
„V kartóne...," odpovedá pavúk a rozpráva mi, ako so svojimi nožami naporcoval dva hrochy a jednu električku. Všetky zjedol, vraví a mysteriózne krčí nosom. To sa však už dvere kartónu otvárajú a tam stojí fosforeskujúci tučniak, s cigaretou, na tvári ten jeho uštipačne-atramentový úškrn, pripomínajúci obrovské jablko zapečené v hline.
„Už vám stačilo?" pýta sa. Prikyvujem hodím na pavúka mierové znamenie. Je však príliš silné a pavúk sa od bolesti chytá za hlavu.
„Poďte von," káže mi tučniak a ja ho poslúcham.
Von na svetlo.
Von do života.
„To je prvý krok," poučuje tučniak. „Musíte umrieť, aby ste pochopil nepochopiteľné."
Na otázku čo tým myslí, odpovedá guľkou, ktorá sa pevne zahniezďuje v mojom mozgu.
A kladie vajíčka.