Basnicky.sk

V to ráno som sa cítil, ako na ihlách.
Alebo lepšie povedané: na rozžeravených ihlách.
Alebo najlepšie povedané: na zlomyseľných rozžeravených ihlách.
Čakalo ma totiž moje prvé rande. A ja som si dal poriadne záležať, aby nebolo posledné. Poriadne som si vyčistil zuby, povyberal z vlasov všetkých švábov a z hríbov, ktoré som pozbieral pri dôkladnom prieskume svojho podpazušia, som si urobil omeletu. Bolo ešte dosť skoro, takže som bol v kuchyni sám.
Vôňa omelety sa linula miestnosťou a moja duša bola, ako na vode. Neprestajne výskala a uchechtávala sa, takže som si musel dať tabletku, aby som sa trochu upokojil.
Po pár minútach sa v kuchyni začali trúsiť ostatné kusy mojej rodiny.
„Odkedy varíš?" zafunel foter a posadil sa za stoličku.
„Aj tebe dobré ráno, oci," usmial som sa. Dnešok som si pokaziť nenechal.
„Luter, ty varíš?!" zvolala prekvapene matka, ktorá sa práve doterigala z kúpeľne.
„Áno," odvetil som.
„Čo sú to za hríby?" spýtal sa otec a zúžil oči.
„Z našej záhradky predsa," preglgol som. Všetci sme si posadali za stôl. Z vône raňajok sa mi pomaly začínal obracať žalúdok. Stál som totiž pred ťažkou skúškou.
Upovedomiť rodičov.
„Ahem," odkašľal som si. Čo možno najviac decentne. Žiadna reakcia. Otec a matka sa neprítomne vŕtali v omelete a vrhali na ňu pohľady plné podozrenia a nechutenstva. To už však do kuchyne dorazil Hergert.
„Ahoj, ahoj, ahoj," zadunel a očividne mu bolo fuk, že ma prerušil vo veľmi dôležitom prejave. „Mňam, mňam," oblizol sa dlhým fialovým jazykom. „Je niečo z toho pre mňa?"
Otec ani nezdvihol oči od taniera, kde práve analyzoval nejaké podozrivé čiastočky vajec. Iba mávol rukou a čosi zamrmlal.
„Ahem," odkašľal som si znova.
Ticho.
„Ahem. Ahem."
Nič.
„AHEM! AHEM! AHEM!" už som skoro kričal. Otec vzhliadol.
„Čo je s tebou?" spýtal sa. „Zabehla ti kosť?"
„V tej omelete neboli kosti, tatko," usmiala sa matka tak vrúcne, až mi z toho zovrelo riť.
„Musím vám niečo povedať," vyhŕkol som odrazu. Rodičia sa na mňa pochybovačne zahľadeli. Hergert zdvihol hlavu a premeral si ma. Zdalo sa mi, že je jediný, koho moje drísty zaujímajú.
„Ja...," začal som. „Dnes mám..."
„Dofrasa, vedel som, že máš narodeniny!" zreval otec na celý dom. „Už od rána som mal pocit, že som na niečo zabudol. Vďaka, synku!"
„O to nejde," povedal som.
„Eh?" nechápal otec.
„Narodeniny mám o šesť mesiacov."
„Aha," povedal otec posmutnelo a potom sa prosebne zahľadel na Hergerta. „A čo ty?"
„Až v máji," zašveholil Hergert. Už som mal dosť tých prieťahov:
„Ide o to, že mám dnes rande."
Bol som prekvapený, ako ľahko to zo mňa vyšlo. Všetci členovia našej famílie sa na mňa dívali pohľadom, ktorý bol zmesou úžasu, neviery a vypúlených očí. Matka zdrevenela s vidličkou pri otvorených ústach, otec nadvihol obočie nad pravým okom a potom začal strihať ušami, čo robil vždy, keď sa dozvedel nejaké šokujúce novinky. Naposledy som ho to videl robiť, keď sa v novinách dočítal, že pred týždňom sa mala Zem zraziť s asteroidom, ale na poslednú chvíľu všetkých zachránila zmutovaná ťava.
„Zoznámili sme sa cez internet," pokračoval som a ukázal si na hlavu. „Cez ten čo ste mi zaviedli do mozgu."
„Veď iný ani nemáme," skonštatoval Hergert a vrátil sa k raňajkám.
„Ty máš rande?" zopakovala matka. Vždy mala dlhé vedenie.
„Už to tak bude," povedal som a cítil som, ako mi líca nepríjemne červenejú. Cítil som sa, akoby som im práve oznámil, že už tretí rokom praktikujem masturbáciu nad mŕtvymi krysami.
„Veď už aj bolo na čase," uchechtol sa otec a žmurkol. Vedel som, že utrúsi nejakú rádoby vtipnú poznámku. Predstieral, že sa nezúčastnene rýpe v omelete a akoby len tak medzi rečou prehodil:
„Čo je to vlastne za chlapíka?"
Veľká sranda. Skutočne.
„Nie je to chlap," povedal som mierne dotknuto.
„Ty si sa dal dohromady so psom?" žasol otec. Hral to naozaj dobre. Takmer by som mu aj uveril.
„Mám rande s dievčaťom."
„Ale veď to je úžasné!" rozplývala sa matka. Otec len mykol plecom. Hergert ma plesol po chrbte.
„Dúfam, že máš kondómy," utrúsil.
„Tak to moment," zrúkol foter a prudko sa postavil. „Nieže ju nabúchaš hneď na prvom stretnutí!"
„Prečo ti na tom tak záleží?" spýtal som sa.
„Tvoja mater je veriaca, tak preto!" zvolal otec a matka sa naňho láskavo usmiala. „A posledné, čo potrebujeme je ďalší parchant do rodiny," dodal.
„Veď preto tie kondómy," vysvetlil Hergert, ale otec ho ignoroval.
„Dobre, dobre," zamrmlal som. „Koniec-koncov, ja sa ju vôbec nechystám pretiahnuť..."
„Pche...," pokrútil hlavou Hergert a vhodil si do úst kúsok hríbu. „Toto nedopadne dobre," poznamenal.

***

V tej kaviarni som bol už asi o pol hodinu skôr.
Bolo to tu útulné, aj keď trochu depresívne. Po stenách sa rozliezali rôzne temné výjavy. Dozvedel som sa, že ich autorom bol nejaký bláznivý komiksový autor. Vraj tie obrazy maľoval dosť sfajčený a ak na potvoru, ešte aj v depresii. Nebolo sa čomu čudovať.
Na stene predo mnou sa týčila freska, zachytávajúca ľudí umierajúcich na ulici.
Za mnou boli mimoriadne anatomicky verné rozštvrtené telá a nad nimi stojaci vyškerený magor z reťazovkou.
Brr.
Cez strop sa ťahala rozmáchnutá ťažkopádna maľba. Štyria jazdci apokalypsy.
Striaslo ma.
V tej chvíli som však uvidel svoju milovanú - Euáliu. Zamával som na ňu. Letmo sa usmiala a prisadla si.
„Zdravím," povedal som nervózne.
„Ahoj," opáčila. Posadila sa a chvíľu sme sedeli mlčky. A je to tu, pomyslel som si. Trápne chvíle ticha.
„Hm," povedal som, aby som trochu rozprúdil konverzáciu.
„Uhm," pridala sa Euália.
„Tak?" nadhodil som konečne niečo zmysluplné.
„Čo tak?"
„Ako ide život?"
„Ále... poznáš to... Tak," luskla prstami. Usmial som sa.
„No iste."
„Nepôjdeme sa prejsť?" navrhla. „Pôsobí to tu na mňa dosť skľučujúco."
„Súhlasím," prikývol som.
Vyšli sme von a zamierili po chodníku smerom k parku.
„Myslíš, že nám to vyjde?" spýtala sa Euália.
„Čo myslíš?"
„Náš vzťah."
„To ťažko povedať."
„Veríš na intenetovú lásku?"
Bože. Podobné otázky mi vážne chýbali. Ja som neveril na žiadnu lásku, nieto ešte internetovú.
„No, vieš," odkašľal som si. „Zatiaľ som s ňou nemal skúsenosti, ale keďže mám ten ineternet v mozgu a môj mozog je geniálny, tak zrejme bude geniálny aj náš vzťah," pokúsil som sa o vtip, ale veta vyznela kostrbatejšie než som si v duchu naplánoval.
„Ty máš v mozgu net?" spýtala sa Euália.
„Jasné," odvetil som v príjemnom pocite, že sa môžem predviesť.
„To je fajn," usmiala sa. „Ja tam mám bombu."
„Bombu?"
„Áno. Trhavinu."
Nevedel som, čo na to povedať. Povedz niečo. Povedz niečo. Mozog mi priam pulzoval.
„A nevybuchneš?" spýtal som sa napokon. Nebolo to nič moc, ale bol som rád, že som zo seba vytlačil aspoň to. Euálina tvár sa skrivila kŕčom a preletel cez ňu záblesk temnoty.
„Ak ma nenaserieš, tak nie," povedala mrazivo. Preglgol som.
No super. Toto mi ešte chýbalo. Konečne mi došlo, prečo sa hovorí, že internet je plný magorov, podivínov a úchylov.
Prechádzali sme sa po parku. Mlčali sme, ale neušlo mi, že Euália sa tak nejako divne usmieva. Nebolo mi z toho úsmevu dobre. Mal som chuť zdrhnúť, zavrieť sa do svojej izby a obhrýzať si nechty.
„Čo keby si sa nechal zožrať holubmi?" nadhodila Euália. Zastavili sme. Jej návrh ma zaujal. Avšak nie v pozitívnom slova zmysle.
„Čože?"
„Nechaj sa zožrať holubmi."
„Ehm... Myslím, že to nie je dobrý nápad."
„To nevadí," stále sa usmievala. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
„Nebude sa mi to páčiť," upozornil som.
„Ono sa ti to ani nemá páčiť."
„Ale..."
„Chceš mi odporovať?"
Zamyslel som sa.
„Áno," povedal som. Vo vzťahu si treba vedieť povedať svoje a stáť si za tým. Videl som na nej, ako sa pomaly, ale isto nasiera. Tvár jej očervenela a naozaj vyzerala, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť. A keby sa to stalo, nebola by to žiadna sranda. Nehovoriac o tom, že by ma to zrejme rozmetalo na atómy a keby aj nie... bol by som obvinený z jej zabitia.
Dofrasa. Situácia vyzerala skutočne zle.
„Tak dobre," vzdychol som napokon. Euália od radosti poskočila. Postavil som sa doprostred parku, rozpažil som ruky a čakal.
Holuby tu boli skutočne nenažrané. Neprešlo totiž ani päť minút a už sa na mne uhniezďovalo asi dvadsať operencov. Chvíľu len tak postávali, ale potom si začali poriadne dovoľovať. Začali mi ozobávať dlane, prsty a tí obzvlášť labužnícky sa zamerali na moje líca.
Bolelo to ako prasa. Musel som vyzerať ako magor. Zatínal som zuby od bolesti. Euália sa pochechtávala.
„Aké to je?" spýtala sa.
„Famózne," klamal som a nasadil kŕčovitý úsmev. „Nikdy som sa... au... necítil lepšie."
Euália prskala smiechom.
Veď počkaj ty mrcha, pomyslel som si, toto ti nedarujem.
„Dobre," povedala odrazu. „To stačí."
Prudko som sa zahnal a holuby sa s škrekom rozpŕchli. Jeden to však nestihol, pretože som mu jedným efektným sekom odfaklil hlavu od tela. Bol som fakt nazúrený. Prinútil som sa však ovládať. Pokračovali sme v ceste. Vyšli sme v parku. Pred nami sa začal črtať les.
„Vždy ma zaujímalo ako asi chutí kôra zo stromov," povedala Euália zasnenene a prebehla rukou po kmeni stromu. Cítil som, že sa rútim do ďalšieho maléru. Možno som v ňom už dávno bol. Už odvtedy, čo som vyšiel z domu. Alebo odvtedy, čo som sa narodil.
„Aha," rozhodol som sa použiť neutrálnu reakciu.
„Vždy som tú kôru chcela OCHUTNAŤ."
„Čo ti bráni?"
„Je to predsa nezdravé, nie?"
„To je."
„Tak to urob ty."
„No vieš...," kľučkoval som, ale keď som videl, ako sa Euálii derie do tváre červeň, okamžite som zmenil taktiku: „Isteže," povedal som stiesnene. Euália odlupla kus zosušenej kôry a podala mi ho. Pochybovačne som ju prevracal v ruke. Na jednej strane parazitovala nejaká chlpatá larva.
Hm.
Vyzerá to, že si skutočne pochutím.
„No tak!" popohnala ma Euália a na tvári sa jej zračilo takmer exaktické vzrušenie. Strčil som si kôru do úst a rytmicky začal prežúvať. Oči sa mi zaplnili slzami. Určite aj očerveneli.
„Chutí?"
„Uhm," prikývol som a konečne prehltol. Cítil som, ako mi z tváre mizne všetká farba. Môj žalúdok sa zbláznil a striedavo skúšal bungee jumping a paraglayding. Na jazyku som cítil kyslosť.
„P-p... prepáč," povedal som, „nie je mi nejako dobre."
Dotackal som sa k potoku, predklonil sa a začal vracať. Prúd bol pomerne silný, takže moje zvratky rýchlo odniesol niekam do riti.
„No teda," povedala Euália, ktorá sa zničohonič objavila nado mnou. „Je tu riadne silný prúd."
Mlčal som.
„A pozri na tie ostré skaly!"
Preglgol som.
„Zaujímalo by ma, ako by som vyzerala, keby som sa na ne hodila..."
„Nič nehovor," odvetil som nečakane pohotovo. Vstal som, rozbehol sa a skočil priamo v ústrety najostrejšiemu kameňu. Čo by človek neurobil, keď je zamilovaný, všakže?
Ja som síce zamilovaný nebol.
Čo to vlastne robím? prebehlo mi mysľou, keď som bol uprostred letu.
Dopad bolel.
Bolel viac než som si myslel.
Na okamih sa mi zatmelo pred očami a cítil som, ako sa mi vlasy zlepili krvou. Zdalo sa mi, že som tiež stratil polovicu zubov. S námahou som sa vyteperil späť na breh s pocitom, že ak vyviaznem s otrasom mozgu, nebudem sa vôbec hnevať.
„Spokojná?" zasyčal som a už som sa ani nesnažil maskovať iróniu vo svojom hlase.
„No... Predstavovala som si, že to bude akčnejšie."
„Mala si tam skočiť sama!" odsekol som. „Potom by to možno bola tutovka!"
Videl som, že to v nej znova začína vrieť a tak som sa dal na taktický ústup.
„Ehm.. No... Ja som to tak... ehm..."
„Zdá sa mi, že my dvaja naozaj nemáme veľa spoločného."
Tá veta mi znela, ako rajska hudba. Akoby ju vyspevovali sami anjeli, nafetovaní rajským plynom. Také to bolo ľúbezné.
„Výborne!" zvolal som úplne bez premýšľania. Euália po mne strihla nahnevaným pohľadom.
„Teba to TEŠÍ?" zasyčala.
„Ech," vytisol som a pocítil, že ku krvi na mojom ksichte sa primiešal aj pot, „totiž nie tak celkom... hm... eh... Ale koniec-koncov... život ide ďalej... a my tiež...ehm," nevnímal som príliš čo hovorím. Euália iba pokrútila hlavou.
„Ak si TY niekedy nájdeš babu, tak zjem kefu," povedala.
„Môžeš si požičať našu hajzlovú," zamrmlal som.
„Prosím?"
„Ale nič..."
Euália sa potom bez slova obrátila a odkráčala. V kútiku duše som dúfal, že mi možno aspoň ošetrí rany...
„Zobuď sa!" okríkol som sa. Takto to chodí iba v romantických filmoch od Pilčerovej. A toto rozhodne nie je romantický príbeh. Aj keď ním mal byť. Aspoň podľa prvotných plánov. Sťažka som sa postavil.
„A zdala sa byť taká milá..."
Vykročil som k domovu.

***

„Ako to dopekla vyzeráš?!" zrúkol otec, sotva som vkročil do dverí. „Dal si sa na emo, či čo?"
„Nie," povedal som mdlo.
„Tak ste si dali sado-maso?"
„Nie."
„Tak čo dopekla?"
„Tomu by si neuveril."
Otec otvoril ústa, aby povedal zase nejakú tú svoju pamätnú hlášku, ale to už dorazila do predsiene moja matka.
„Luter, panebože!" zavzlykala a objala ma. Zrejme si myslela, že to je to, čo práve potrebujem. Ale bola mimo. Potreboval som obväz. A whisky.
„Čo sa ti stalo?" spýtala sa dobrosrdečne.
„Nejako to nevyšlo," povedal som a prebehol si jazykom po pere.
„Pozri na tie modriny! A tú krv!" vzlykala matka. „Zbila ťa tvoja priateľka, Luter?"
„Nie, mami," povedal som a bez ďalších slov odkráčal do svojej izby. Tam ma už čakal Hergert aj s obväzmi. Keď ma uvidel, víťazoslávne sa usmial.
„Vedel som, že to takto dopadne," povedal a hodil mi obväzy priamo do ksichtu.
Napokon sa to skončilo tak, že zo zranení som sa liečil asi mesiac.
Euáliu som potom videl už iba raz. Kráčala po meste s nejakým nagélovaným kulturistom, ktorému steroidy dobre že nevytekali z prdele. Zasvätene som sa na toho týpka pozrel a obdaril ho úsmevom a pohľadom, ktorý hovoril: Uži si to kámo.
A povzbudivo som vystrčil palec.