Basnicky.sk

Nikto nežije večne. To platí aj pre zoológov.
A hlavne pre takých, ako Johanidess Jessenius. Svojim ľahkovážnym životom si priam koledoval o jeho skončenie.
Najprv ma správa o jeho smrti zaskočila, ale po dôvernej konverzácii s fľaškou whisky som bol hneď naladený pozitívnejšie. Čoskoro som to pustil z hlavy. Priatelia preda odjakživa prichádzali a odchádzali. A vlastne... ani som si nebol istý, či bol Johanidess skutočne môj priateľ. Vtedy som to síce ešte nevedel, ale tou smrťou sa malo všetko začať.
Na druhý deň ma totiž v kancelárii navštívila mladá - a taktiež veľmi príťažlivá - žena s dlhými ryšavými vlasmi a bujným poprsím. Pre lepší obraz o jej vzhľade, odporúčam zadať do Googlu meno BRYCE DALLAS HOWARD a pozrieť si pár obrázkov. Potom zrejme pochopíte, že isté dolné parie môjho tela boli po jej príchode tvrdšie než obyčajne.
Ani nepozdravila, len mi ukázal svoj odznak, aby som si mohol prečítať jej meno.

„Detektívka Bueová?" spýtal som sa. Zrak mi už neslúžil, ako kedysi. Prikývla.
„Nevedel som, že už aj ženy robia detektívky," poznamenal som.
„Prekvapuje vás to?" prehovorila. Jej hlas znel celkom rajcovne.
„Tak trochu."
„Prišla som za vami v dôležitej veci."
„Počúvam."
„V akom vzťahu ste boli s Johanidessom Jesseniusom?"
„Kamaráti cez fľašku."
„Mohli by ste to prosím upresniť?"
„Nemohol."
„Tak dobre. Viete, že včera zomrel?"
„Niečo sa mi donieslo."
„A viete AKO zomrel?"
„Len to, čo bolo v novinách."
„A to je?"
„Utopil sa."

Bueová pokývala hlavou a jemne sa usmiala, takým tým úsmevom, ktorým mi dávala najavo, že vie viac než ja. Omnoho viac.

„Utopil sa vo fľaši s vodou," povedala napokon. Prekvapene som sa vystrel.
„Vo fľaši s vodou?"
„Presne tak."
„A to sa dá?"
„Evidentne áno."
„Bol by som zvedavý ako."
„To naozaj neviem. Ale každopádne... Presne tak Jessenius zomrel."
„Viete, trochu ma to zaskočilo."
„To chápem."
„Ale zrejme ste za mnou neprišli len preto, aby ste mi to oznámili," odtušil som.
„Nie," povedala vážne. „Prišla som za vami v oveľa dôležitejšej veci. Mlčal som.
„Musíte Jesseniusovo úmrtie prešetriť," vypadlo z nej napokon.
„Ja?" uistil som sa.
„Vy."
„A prečo ja?"
„Ste legenda."
„Ďakujem."
„Nemáte za čo."
„Ale neviem, či na tomto prípade bude čo vyšterovať, ak mi rozumiete."
„Nie tak celkom."
„Z vášho rozprávania som pochopil, že išlo o samovraždu."
„Kto by už len páchal samovraždu utopením vo fľaši?!"
„Nejaký magor sa vždy nájde," pokrčil som plecami. „Dnešným samovrahom nestačí povraz... Sú originálnejší. Sú umeleckejší. To im slúži k dobru."
„Tak dobre," usmiala sa Bueová. Zrejme jej robilo radosť zúčastňovať sa podobných slovných prestreliek. „Ako potom vysvetlíte, že po sebe nezanechal dopis?"
„Jessenius bol vždy slabý v pravopise..."
„Ale... to predsa nič nedokazuje."
„Alebo sa mu možno nechcelo," dumal som ďalej. „Plno samovrahov nenecháva dopisy na rozlúčku."
„Nebola to samovražda," vyhlásila pevne.
„Chcel by som zdieľať vašu istotu, detektívka."
„Pozrite...," povedala dôrazne. „Proste to prešetrite! Obhliadnite! A ak nič nenájdete, prípad uzavrieme."
„Mhm," povedal som. „Tak dobre. Ak vám to urobí radosť... Ale mali by ste niečo vedieť."
„Čo?"
„Túto prácu vezmem len kvôli vám."
„Čo si mám pod tým predstaviť?"
„Radšej nič," povedal som. Bueová sa usmiala a potom sme obaja vypochodovali z kancelárie. Stopy bolo treba prešetriť za horúca - KÓDEX SPRÁVNEHO DETEKTÍVA, strana 34, odsek druhý, bod G.

***

V byte Johanidessa Jesseniusa panoval neskutočný bordel.
Okrem klasických črepov, kúskov jedla a zemiakového šalátu roztretého po stene, som zaregistroval tiež niekoľko zvláštnych nápisov na stenách. Nedávali príliš veľký zmysel, asi ako všetko čo Jessenius vo svojom živote napáchal. Nápisy boli rozmáznuté nejakou červenou tekutinou. Viem, čo si myslíte, ale krv to nebola.
Iba obyčajná paradajková omáčka.
DREVO SEDIEŤ!, stálo nad Jesseniusovým kreslom.
alebo
STOLI KAČKA!
Najprv som uvažoval o tom, či to nie je nejaké sofistikované haiku, ale napokon som to pustil z hlavy. Haiku je totiž všetko, len nie sofistikované. Na zemi som tiež objavil dosť staro vyzerajúci pergamen, na ktorom bola nakreslená stolička. Bueová neisto prešľapovala pri dverách.
„Tak čo myslíte?" spýtala sa.
„Myslím, že je tu hrozný bordel."
„Áno, to sme si všimli," prehodila.
„Vy?"
„Áno. Ja a moji kolegovia."
„Aha."

Prešiel som sa po miestnosti a zdvihol zo zeme poloprázdnu fľašu vodky. Odkrútil som uzáver a logol si.

„Čo to robíte?" zasyčala Bueová. „To je dôkazový materiál!"
Umlčal som ju ráznym pohybom ruky. Neznášal som, keď ma niekto vyrušoval v trávení podobných pochúťok. V tom som bol, asi ako všetci gurmáni.
„Nevidím tu nič zvláštne," poznamenal som konečne. „Bola to samovražda. Ale podľa všetkého v tom nejako figurovala stolička."
„A čo tie nápisy?"
„Nikdy neviete, ako sa zachová človek, ktorý ma smrť na jazyku."
„Čo tým myslíte?"
„No, možno sa u Jesseniusa prejavilo básnické črevo."
„Nepôsobí to mňa príliš lyricky."
„Ani na mňa, ale také už je holt dnešné umenie."

Pokývala hlavou a zadívala sa na mňa. Jej oči boli veľké, hnedé a celkom pekné.

„Niečo by ste mali vedieť," povedala napokon.
„Áno?"
„Vtedy, keď Johanides otrčil kopytá... niekto bol v dome."
„Predpokladám, že on," poznamenal som.
„Áno," zasyčala. „Ale EŠTE niekto!"
„Kto?"
„Niekto, kto všetko videl," povedala teatrálne.
„Ježiši ženská, tak to už vysypte!"
„Jesseniusov papagáj."
„He?"
„Papagáj," zopakovala. „Z rodu Aratinus Ugefichus."
Chvíľu som nad tým premýšľal a potom mimoriadne mierne povedal:
„No a?"
„Ten papagáj vedel... vie... rozprávať."
„Skutočne?"
„Áno. Má naozaj širokú slovnú zásobu. Myslím, že on je kľúč k odpovedi, čo sa v tú noc stalo."
„Aha. A kedy ste sa chystali podeliť o tento zaujímavý fakt?"
„Práve teraz," usmiala sa.
„Tak prečo toho ftáka nepodrobíte výsluchu?" spýtal som sa a dúfal, že to neznie príliš debilne.
„Odmieta hovoriť bez právnika."
„Tak mu ho zožeňte."
„Eh... To asi nepôjde. Nemôžeme si vyhadzovať peniaze na obyčajné zvery."
„Nejaký štátom platený chuj by sa určite našiel..."
„Ničomu by to nepomohlo."
„Tak čo navrhujete?"
„Mohli by ste si s ním pokecať."
„Myslíte?"
„Áno. Ste veľká autorita. Vás počúvne."
Slovné spojenie „veľká autorita" sa mi skutočne pozdávalo. Hneď som mal lepšiu náladu.
„Tak fajn," precedil som. „Zaveďte ma k tomu kohútikovi!"
„Je to papagáj."
„Viem. To bola len metafora."
„Aha..."

***

Zaviedli ma do výsluchovej miestnosti o rozmeroch asi šesť krát desať celá nula nula nula dva centimetrov.
Neboli tam okná, takže som sa potil, ako zápasník sumo pri snahe otvoriť zavarenú konzervu uhoriek.
Nedalo sa tu dýchať a jediný prísun osvieženia spočíval v malom ventilátore, ktorý sa každých päť minút zasekával.
Zmrd jeden.
Na malom stolíku stál dotyčný papagáj. Tváril sa nahnevane a mal na to právo. Dostal sa do veľkých nepríjemností. Takmer až do sračiek. Posadil som sa oproti nemu a vykúzlil na tvári úsmev.
„Zdravím," povedal som.
„Nepoviem ani hovno bez svojho právnika!" vybafol na mňa papagáj. Nečakal som, že to pôjde takto z kopca.
„Obávam sa," povedal som, keď som sa spamätal zo šoku z jeho slovnej zásoby, „že to si ako zver nemôžeš dovoliť."
„Aha, aha," zavrčal. „Chápem! Ale je to diskriminácia!!! Všetci ste obyčajné rasistické, fašistické svine!!!"
„To iste sme," povedal som s úsmevom. Nemal som v pláne vzplanút hnevom, hoci som od toho nemal ďaleko. „Mám informácie, že si bol tej noci v Jesseniusovom dome."
„Áno?" zaškrečal posmešne. „A kto vlastne si?"
„Earl O'Really, detektív."
„Pokiaľ viem, na tomto prípade maká Bueová."
„Na tom teraz nezáleží."
„Nie? A na čom záleží?"
„Na tom, čo si v tú noc videl."
„Nevidel som nič."
„Tak ľahko sa z toho nevykrútiš."
„Nemusím sa z ničoho vykrúcať!" odsekol pevne. „Nič som nevidel."
„Takže to bola samovražda?"
„Nič som nevidel!"
Pošúchal som si čelo.
„To je ale zvláštne, nezdá sa ti?"
„Možno."
„Povedal by som, že je to priam šokujúce, čo ty na to?"
„Že ma môžeš bozať v riť."
Ty blbý zmrd, pomyslel som si, toto mi ešte zaplatíš.
„Pozri," zvýšil som mierne hlas. „Jediné, čo chcem je aby si mi povedal, kto to bol."
„Kto bol čo?"
„Jesseniusov vrah."
„Už som ti povedal, že..."
„Zavri zobák," zvolal som, ale snažil som sa krotiť. Vedel som, že nás z chodby pozorovala tlupa fízlov -teda aspoň som si to myslel- a ak by sa im niečo na mojom postupe nezdalo, boli pripravení zakročiť. „Bol si tam, takže si to videl! Takže prestaň kľučkovať, ako malý smrad, čo ukradol žuvačky v Tescu a rýchlo to vysyp! Ako to bolo?"
„Neviem," povedal papagáj, ale jeho hlas znel trochu nalomene. Bolo to na dobre ceste.
„Neluhárči!" skríkol som a papagáj sa psychicky položil. Zahnal som ho do kúta.
„Tak dobre, dobre...," zamrmlal. „Poviem vám, čo som videl!"
„To bohato postačí."
„A potom ma necháte ísť?"
„To sa uvidí. Ale budeš k tomu mať slušne našliapnuté."
„No... takže... bola to celkom normálna noc, chápete?"
„Zatiaľ sa chytám."
„Fajn. Takže... Všetko bežalo podľa plánov. Proste typická noc, poznáte to. Ale asi okolo deviatej sa Jessenius začal chovať divne. Kráčal neprirodzene zhrbený, žongloval s vlastnými očami a jeho hlas znel... no, ako to povedať... dosť priteplene."
Odmlčal sa a povzdychol si.
„To už som sa mal na pozore," pokračoval. „Jessenius sa potom -asi okolo jedenástej- začal hádzať o zem a mumlal divné frázy."
„Ako napríklad?"
„Napríklad: DREVO-SADNÚŤ a podobne. Totálne nezmysly."
„A potom sa utopil?"
„Áno. Potom sa utopil."
„A nikto mu k tomu nepomohol?"
„Prečo by mal?"
„Mám totiž taký pocit, že v tom nejako figuruje stolička."
Papagáj znervóznel a to som využil na rýchly smeč:
„Čo mi povieš o tomto?" spýtal som sa a vytiahol pergamen z vrecka. Papagáj si na nos založil okuliare a zbežne ho prebehol očami. A potom nepatrne, ale dosť viditeľne pobledol a keď prehovoril, hlas sa mu trochu triasol:
„Vyzerá to, ako okultný spis," poznamenal.
„Prečo je na ňom tá stolička?"
„Odkiaľ to mám dopekla vedieť?"
„Podľa tvojho výrazu tváre sa mi zdá, že o tom niečo vieš."
„Pche..."
„Takže?"
„A má to vôbec nejaký súvis?"
„Má. To si píš, že má," povedal som, aj keď som si tým prestával byť istý.
„Jediné, čo ti môžem povedať, je to, že Johanidess v poslednom čase čítaval tie okultné sračky. Možno až príliš."
„Nepovedal ti, prečo ich číta?"
„Nie," pokrútil papagáj hlavou. „Ale mám pocit, že sa mi to akosi vymklo z rúk."
Zháčil som sa.
„Tebe?"
„Jemu," povedal papagáj.
„Povedal si, MNE sa to vymklo z rúk!" zrúkol som, až papagájovi skoro opadalo jeho výstavné perie.
„Asi som sa nesprávne vyjadril... Ehm," vytisol, ale cítil som, že klame. Ten smrad bol taký silný, že takmer prebíjal zápach z môjho vlastného hajzla.
„Skutočne?" zasipel som.
„Áno. Koniec-koncov, ani nemám ruky... Chechce," chabo sa zaškeril. Vyskočil som zo stoličky a zdrapil toho operenca pod krkom. Zachrčal a vypúlil oči.
„Niečo sa mi na tebe nezdá," povedal som temne, potom som vytiahol cigaretu a zapálil ju.
„Čo chceš robiť?" zneistel papagáj. To som si už bol takmer sto percentne istý. Vzal som cigaretu do ruky a priložil ju k papagájovmu pravému krídlu.
„Uáááágrhhhh," zaškriekal.
A potom sa zmenil na drevenú stoličku.
Niekoho by to možno prekvapilo, ale mňa nie.
„Tak čo mi povieš teraz?" spýtal som sa stoličky. Tá sa iba zamračila a mlčala. Popravde, nič ani hovoriť nemusela. Bolo jasné, že pochádza z Transcedentálneho Kráľovstva a bolo tiež jasné, že papagáj bol len maskovanie. Ale samozrejme, keď sa dosatala do kontaktu s niečím pozemským (čo spôsobuje bolesť), okamžite sa pretransformovala do pôvodnej podoby.
Tento trik je známy už odvtedy, čo Carpenter natočil VEC.
„Odhalil si ma," zafrkala nenávistne. Prikývol som.
„To zrejme znamená," povedal som, „že za zoológovou smrťou stojíš ty."
„Samozrejme," zasyčala. „Ja som ho zabila!"
„A aký bol tvoj motív?"
V tejto téme nebola príliš zhovorčivá, tak som ju musel párkrát nakopnúť. Nepomohlo to a tak som pristúpil k sofistikovanejším metódam.
„Som lovkyňa zoológov!" zakvília napokon, po hodine mučenia. „Mojou úlohou bolo Jesseniusa zabiŤ!"
„Prečo?"
„Lebo je to moja práca!"
„Aha."
„Ale nebola to moja vina?"
„Nezdá sa mi."
„Je to tak! Vyvolal ma sám Jessenius! S pomocou tých okultných spisov! A keď som tu už bola... pripadalo mi hlúpe nezabiť ho."
„Áno," prehodil som. „To skutočne BOLO hlúpe."
„Napokon som to narafičila, ako samovraždu!" sypala ďalej.
„Bol to dosť tupý nápad," povedal som, zatiaľ čo som si zotieral z hánkov krv. „To, že niekto narafičí samovraždu, ako utopenie vo fľaši... no, musí to svedčiť o veľmi nízkom IQ."
„Alebo vysokom," usmiala sa. Mykol som plecom, zvesil zo stojana svoj kabát a vyšiel z miestnosti. Nezabudol som ju poriadne zamknúť. Nechcel som, aby môj úlovok zdrhol tak ľahko.
Policajtov ani Bueovú som na chodbe nenašiel. To ma trochu sklamalo. Bol som totiž presvedčený, že moje vystúpenie tam vnútri sledovali so zatajeným dychom. V kútiku duše som tiež dúfal, že mi možno dajú k výplate nejaký ten bonus.
Za efektívne prevedenie, alebo tak.
Našiel som ich až v miestnom bufete. Sedeli, akoby nič, kávičkovali a rozprávali si vtipy. Pristúpil som k nim.
„Áááá, pán O'Really," zatiahol jeden starý fízel a prebehol si jazykom po pere. Na moment ma prepadol desivý pocit, že si ma chce dať na večeru.
„Vyriešil som to. Dotyčný sa priznal," oznámil som stroho.
„Čoooo?" zvolali všetci naraz. Hlavne na Buenovej bolo vidno, že ju to dosť vyviedlo z miery.
„Presne tak," potvrdil som. „Za všetkým stála jedna stolička. Peniaze mi pošlite na účet. Dovi."
Zvrtol som sa a zamieril k východu. Ešte ku mne však stihli doletieť slová toho deda:
„Akú stoličku to myslel?"
Potom som začul, ako sa všetci rozbehli po chodbe priamo k výsluchovej miestnosti. Predo mnou sa jagali dvere s jasným nápisom EXIT a ja som pridal do kroku. Chvíľu som síce uvažoval, či by som im to nemal vysvetliť podrobnejšie, ale napokon som to pustil z hlavy.
Chcem sa otravovať s nudnými vysvetľovačkami s týpkami, ktorí to aj tak nikdy nepochopia?
Nechcem.
Uchechtol som sa a potom sa - mysliac na Bueovej kozy - vydal naspäť do svojej kancelárie.