Basnicky.sk

Svet sa rozpadal.
Teraz som to vedel.
Sedel som vo svojej kancelárii a drvil na počítači Prince of Persia. Iste, bola to už stará vykopávka, ale na pôsobivosti jej to aj tak neuberalo. V tej hre sa mi svet rozpadal priamo pod nohami respektíve pod prstami. A to doslova. Práve som vykonával súboj s mimoriadne tuhým bossom, keď mi zničohonič vpadol do kancelárie ten chlap. Bol oblečený v dlhom, tmavom kabáte, na očiach tmavé okuliare. Stavil by som sa, že aj oči mal tmavé. Chvíľu som uvažoval, či sa ho na to spýtam. Nespýtal som sa.

„Pán O'Really, predpokladám," uistil sa. Jedným klávesom som poslal bossa do večných lovíšť a vypol som počítač.
„To som ja," povedal som otrávene.
„Som agent Roderick Smith."
„Agent Smith?" opáčil som.
„Máte s tým nejaký problém?"
„Ani nie."
„To je dobre."
„Ste od federálov?" zaujímal som sa.
„Presne tak," prikývol a pyšne dodal: „FBI."

Zbystril som pozornosť. Takýchto týpkov som totiž obzvlášť nemal rád a pokladal som za samozrejmé obrniť sa nepriestrelnou hradbou obozretnosti. Vlastne, všetky organizácie ktorých názvy pozostávali z troch písmen vo mne už od počiatku vzbudzovali nedôveru. A bolo jedno, či to bolo FBI, CIA, NBA či NHL. Všetko jedna pakáž, ako sa hovorí.

„Čomu vďačím za túto pochyb... vzácnu návštevu?" spýtal som sa. Agent sa na mňa nevraživo zadíval.
„Potrebujeme vašu pomoc."
„To musí byť skutočne vážne, keď si VY chcete najať MŇA."
„Berte to tak, že máte dobrú povesť, Earl."
„No... Ale myslel som, že FBI má svojich vlastných detektívov."
„To áno," odkašľal si. „Ale tentoraz sme v koncoch. Potrebujeme profíka."
„Hm. Tak o čo ide?"

Agent Smith si povzdychol.

„Počujte, Earl," povedal, „budem k vám úprimný, dobre?"
„Dobre."
„Poviem vám to na rovinu, nebude vám to vadiť?"
„Vôbec nie."
„Niekto nám u j e b a l Stonehenge."
„Čože?"
„Presne ako vravím. Niekto nám ho čajzol," luskol prstami. „Takto."
„Kto by to už len robil?"
„Úprimne... práve to musíte zistiť."
„Ako viete, že to bola krádež?"
„A čo iné?"
Naklonil sa ku mne. Ak som dobre cítil tak na obed mal cibuľovú polievku, ochutenú cesnakom.
„Cez noc tie posraté menhiry proste zmizli!" zasyčal. „Musela to byť nejaká organizovaná skupina. Čo myslíte?"
„Hm. Možno. Mali tie kamene nejakých nepriateľov?"
„Čo prosím???"
„Ech... Nechajte tak," mávol som rukou.

Chvíľu som mlčal a premýšľal o tom. Zapálil som si cigaretu.

„Kedy došlo k tej... kvázi krádeži?" spýtal som sa.
„Včera v noci."
„A verejna mienka?"
„Čo myslíte verejnou mienkou?"
„Obyvateľstvo. Ľudí. Deti. Ženy. Mužov. Kuny. A také tie veci."
„Všetci sú znepokojení. Viete akí sú Angličania hákliví na svoje kultúrne pamiatky."
„Vy ste Angličan?" spýtal som sa obozretne.
„Vyzerám tak?"
„Nie. Ale máte ten ich prízvuk podobný mongolskej mačke. Preto sa pýtam."
„Áno," povedal chladne. „Som Angličan."
„Takže iniciatíva na vyšetrovanie zrejme prišla od vás, však?"
„Prečo si to myslíte?"
„No, Amíci to byť nemohli. Tí sa starajú len o seba."
„Vy ste Američan, však?" atakoval Smith.
„Áno," odvetil som hrdo a vyceril naňho rad svojich vybrúsených zubov.


***

Skutočne to vyzeralo, ako krádež.
Na mieste, kde sa mal týčiť ten kolosálne geniálny kamenný monument, nebolo nič. Úprimne, „nič" je slabé slovo. Nebolo tam ani hovno.
Až na dobre viditeľné priehlbiny v zemi. To značí, že tie kamene niekto odtiahol ťažkou, alebo ľahkou technikou.
„Tak?" spýtal sa nervózne Smith a usrkával zo šálky čaj.
„Skutočne to vyzerá na krádež," povedal som.
„Ha! Vedel som, že sme sa nemýlili!" zaprskal Smith a energicky zamával rukou vo vzduchu, čím docielil to, že sa mu čaj rozprskol po tvári.
„Jediné, čo mi nesedí," dumal som, „je motív. Kto by už len mal záujem o pár trápnych kameňov?"
„Dajte si pozor na hubu!" sykol agent a utieral sa hodvábnou vreckovkou. „Hovoríte o našich pamiatkach!"
„Iste," zamrmlal som. „Ale na tom čo som povedal, to vôbec nič nemení."
„Možno to boli mimozemšťania," povedal agent.
„Vy na nich veríte?" žasol som.
„A vy nie?"
„Ja samozrejme áno. Lenže odo mňa sa to tak nejako aj očakáva. Ale vy..."
„Komunikujeme s nimi už takmer šesťdesiat rokov," povedal.
„Fakt?"
„Fakt!"
„Takže tá konšpirácia je pravdivá?"
Udivene som zapískal.
„Tak mohli to byť oni?" spýtal sa Smith.
„Prečo sa ich nespýtate?" podpichol som ho.
„Proste mi odpovedzte!"
„Nemyslím si," povedal som.
„Prečo ste si taký istý?"
„Istý si nie som. Len si to nemyslím."
„Aha. A prečo, ak smiem vedieť?"
„Pretože mimozemšťania sú mnohonásobne inteligentnejší, ako ľudia. Pochybujem, že by sa otravovali s pár šutrami."
Agent zaťal ruky v päsť.
„Áno," precedil. „To má určitú logiku!"
Prikývol som.
„Čo teda navrhujete?" spýtal sa.
Pokrčil som plecami.
„Pôjdeme po tej stope a uvidíme kam nás zavedie."
Smith vypúlil oči a tlamu otvoril dokorán tak, že by sa v nej dalo uskladniť stádo obéznych hrochov. Očividne bol mojim nápadom omráčený.
„Vás to nikdy nenapadlo?" spýtal som sa a prekvapene pozdvihol obočie. Agent očervenel a čosi zamrmlal.
Otcovsky som prikývol:
„To nevadí. Preto ste zavolali profíka."
Vydali sme sa po čerstvej stope.

***

Bar vyzeral, akoby v ňom Marylin Manson usporiadal čajové posedenie. Všade sa povaľovali rozbité fľaše, poháre a na podlahe sa rozliezali podozrivo vyzerajúce tekutiny. Proste pajzel.
Znechutene som ohrnul nos. Bolo zvláštne, že nás stopy zaviedli až sem. Smith tlmene zakašľal.
Pristúpili sme k pultu.
„Zdravím," povedal som s úsmevom.
„Čo chcete?" vyštekol barman. Veľa slušnosti očividne nepobral.
„Hľadáme Stonehenge," povedal som rovno.
„Nikoho takého nepoznám."
„Sú to kamene," upresnil Smith a zbabelo mi vykúkal spoza ramena.
„Vôbec neviem o čom hovoríte."
„Nie?"
„Nie, veď vám vravím!"
„Nedal si si pozor na stopy, tučniak!"
„Čo prosím?"
Chytil som ho za golier.
„Kde sú tie kamene, bastard?" zasyčal som.
„Ja. Neviem," cedil barman a v tvári bol červený, ako rak. Ako skrvavený rak.
„Stopy končili tu," zvrieskol som mu priamo to tváre. „Takže sa nehraj na chuja a povedz nám kde si ich schoval!"
„Ale ja som vôbec..."
„Vieme, že si ich ukradol," pokračoval som, „takže sa nevykrúcaj!"
„Nič som neukradol!" zvýskol barman. „Len som ich obslúžil."
Prekvapene som naklonil hlavu.
„Čo?" spýtal som sa.
„Len som ich obsluhoval!"
Pustil som ho a pozorne sa naňho zadíval.
„Ty. Si. Obsluhoval. Tie. Kamene?" spýtal som sa dôrazne.
„Áno," prikývol a šúchal si krk. „Boli tu včera večer. Vychlastali mi skoro celý sklad!"
„Robíš si z nás prdel?"
„Vôbec nie."
Povzdychol som si.
„A kde sú teraz?"
„Prisahal som na svoje semenníky, že to uchovám v tajnosti."
„Počuj!" povedal som výhražne. „Nezahrávaj sa s nami! Tuto, kamoš je od FBI, tak si dávaj majzla! Lebo o tie semenníky prídeš!"
Smith prikývol. Barman zbledol.
„Kde sú?" spýtal sa agent drsne.
„V Albánsku," vzdychol barman. „Odleteli tam dnes ráno."
„Dofrasa," vydýchol som.
„V Albánsku?" opáčil agent. „A kde konkrétne?"
„Konkrétne v letiskovom bare," povedal barman. „Budú tam čakať na odlet do Afriky."
„To všetko ti povedali?" nechápal som.
„Áno. Neverili by ste, ako im alkohol dokáže rozviazať jazyk."
„No, čo sa mňa týka, ani by som neveril, že NEJAKÝ jazyk majú."
Barman sa chabo usmial.
Obrátil som sa k agentovi.
„Potrebujeme lietadlo," oznámil som.
„Jasné, O'Really," povedal a zaštrngal zväzkom kľúčov. „Jasné."

***

FBI-lietadlá nie sú síce žiadny extra komfort, ale rýchlosť majú poriadnu. V Albánsku sme boli po pätnástich minútach od nastúpenia.
„Vylepšienie od kamošov mimozemšťanov," povedal Smith s úsmevom, keď videl môj nechápavý výraz. Zrejme mu robilo dobre, keď sa mohol predvádzať. Zamierili sme do prvého letiskového baru.
Prudko som rozrazil dvere.
A...
Tam boli.
Kamene sedeli za pultom a hádzali do seba drinky s entuziazmom Hannibala Lectera, pri porcovaní drzej stareny zo susedstva. Ostatní návštevníci si ich s obdivom obzerali a niektorí dokonca mali toľko drzosti, aby si vypýtali autogram.

„Hej!" povedal som, keď som pristúpil bližšie. Najväčší menhir sa otočil.
„Uh?" vytisol.
„Mám tú česť s pánom... pánmi... Stonehenge?" zakončil som.
„Máte," povedal kameň a podpísal sa jednej kočke na obnažené brucho. Tak trochu som mu závidel.
„Som Earl O'Really, detektív," upovedomil som ho.
„No a?" kontroval.
„A pátram po vás," dodal som.
„No a?" zopakoval.
„Najal si ma agent Smith."
„No a?"
„Dofrasa, prestaňte s tým!"
Menhir sa usmial.
„Musíte sa vrátiť domov," prepchal sa do dialógu agent.
„Nevidím dôvod prečo by sme mali," zadunel kameň a obrátil sa k spoločníkom. „Nie je tak, chlapi?"
Podnikom sa roznieslo ich súhlasné mrmlanie.
„Prečo ste zdrhli?" spýtal som sa.
„Už sme toho mali po krk."
„Čoho?"
„Všetkého. Len tak stáť a nič nerobiť. A pri tom sme boli slávnejší než Brad Pitt!"
„Kto je Brad Pitt?" spýtal sa agent.
„Ten boxer," povedal kameň a na chvíľu sa odmlčal. „A preto," pokračoval po chvíli, „sme sa rozhodli svoju slávu zúžitkovať."
„Ako?" nechápal som. Mykol plecami.
„Proste sme odišli. Rozdávali sme autogramy a tak. Ľudia nás majú veľmi radi. Nezriedka nám dokonca dávajú peniaze."
Znechutene som pokrútil hlavou.
„Sme v balíku," pokračoval menhir, „a teraz máme namierené do Afriky. Niekam, kde slnko svieti celý rok a kde sa pre nás budú baby rady odhaľovať," zaškeril sa.
„To je ale problém," povedal som.
„Prečo by bol?"
„Boli ste národnou pamiatkou. Čo by na to povedali Angličania, keby sa dozvedeli, že ste zdrhli?"
„To je nám fuk," povedal menhir a usrkol zo svojho banánového daiquiri. Ten jeho ľadový pokoj ma nahneval. Tasil som zbraň.
„Óóóó," ozvalo sa duté crescendo zákazníkov.
„Íííík?" pridal sa barman, akurát, že toto bolo skôr crescendo škrípajúcej mačky.
„Earl?" sykol agent. „Čo to preboha robíte?"
Ignoroval som ho.
„Ak nepôjdete dobrovoľne," povedal som chladne, „dostaneme vás späť násilím!"
Menhir si ma prekvapene zmeral.
„Len si poslúžte," povedal s úsmevom. Vystrelil som. Guľka sa od kameňa prudko odrazila a vletela mi do pravej paže. Zaťal som zuby a vypúlil oči.
„Hajzel!" zavyl som. Menhir sa uchechtol.
„Mali by ste viac používať rozum, Earl!" povedal a obrátil sa k barmanovi. „Ešte jedno daiquiri," rozkázal si. Konsternovaný barman sa odšuchtal vybaviť objednávku.
Smith ma chytil za rameno.
„Myslím, že by sme mali vypadnúť," povedal.
„Čo?" zrúkol som. „To ich tu len tak necháte?"
„Zrejme nemáme na výber," povedal. „Aspoň zatiaľ."
Zavrčal som a neochotne opustil bar. To bolo zrejme prvýkrát, čo som bol v bare a nedal si žiadny drink. To zistenie ma ešte viac rozladilo.
„Je neskoro," poznamenal agent. „Vrátime sa."
„A čo oni?" zvolal som.
Agent mykol plecami.
„Nepresvedčíme ich ani zbraňami. A slovami už vonkoncom nie."
„Tak povolajte armádu!" povedal som.
„To nemôžem!"
„Prečo?"
„Sú to predsa KULTÚRNE pamiatky! Nemôžeme ich takto bezcitne zničiť!"
„A čo teda navrhujete?"
„Pristúpiť k plánu B."
„A ten je?"
Agent mi pomohl nastúpiť do lietadla.
„Myslím," povedal potom, „že naši ufónsky priatelia nám radi vyrobia kópiu."
Tlmene som sa uchechtol.