Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Koniec obvykle sklame

Otrávene som kráčal mestom.
Išiel som na pohovor do nového zamestnania, takže sa to dá pochopiť. Konečne som dorazil na miesto a vošiel do Ulbirchtovej kancelárie. Rukou mi pokynul, nech sa posadím. Chvíľu som váhal. Ale posadil som sa. Tak totiž káže slušnosť.
„Dobrý deň, pán Ulbricht," pozdravil som.
„Vyzval som vás, aby ste hovorili?" spýtal sa ostro.
„Prosím?"
„Či som vás vyzval, aby ste hovorili."
„No... teda... nie, pane."
„To si ujasníme hneď na začiatku! Budete mlčať, kým na vás JA neprehovorím. Je to jasné?"
„Áno, pane. Úplne, pane."
„To je dobre. Prečo si myslíte, že ste vhodný pre našu firmu?"
Mlčal som.
„Tak?" spýtal sa Ulbricht.
„No, hlavne preto, lebo som dobrý."
„To je všetko?"
„Asi..."
„To je ale dosť málo."
„Ja viem, pane."
„Keď to viete, tak načo ste sa sem trepali?"
„No... ehm... akosi... som si myslel... že, možno, mám... nádej."
„Vstaňte!" rozkázal. Poslúchol som ho. Ulbircht si založil na nos okuliare a obzeral si ma, ako vo výklade.
„Otočte sa!"
Poslúchol som.
„Hm... no dobre. Vezmem vás. Budete strážiť môjho syna."
„Pane?"
„Budete strážiť môjho desaťročného syna!"
„Pri všetkej úcte, pane... ja som sem prišiel uchádzať sa o miesto účtovníka."
„Účotvníka nepotrebujeme!"
„Ale ja... akosi nemám s deťmi žiadne skúsenosti."
Ulbricht sa odrazu prudko postavil.
„Počúvajte!" zrúkol, „Budete robiť to, čo vám ja poviem! To znamená, že keď vám poviem, aby ste strážili môjho syna, tak to urobíte! A bez rečí! Je to jasné?"
„Myslím, že si radšej nájdem inú prácu...," povedal som a chystal sa odísť.
„To neurobíte!" povedal Ulbricht, zašmátral kdesi pod stolom a vytiahol pištoľ. Aj so skurveným tlmičom.
„To ma chcete zabiť?"
„Nechcem, ale urobím to, ak budem musieť!"
Stíchol som a hľadel na zbraň, ako zhypnotizovaný. Predstavoval som si, ako ma prevŕtavajú guľky a striaslo ma.
„Tak ako?" spýtal sa Ulbricht, „Dohodneme sa?"
Nemal som odvahu odporovať.
„Tak dobre," hlesol som. Ulbricht sklopil zbraň a na jeho tvári sa objavilo niečo, čo by sa s veľkou fantáziou dalo nazvať úsmevom.
„Začnete hneď teraz!"
Preglgol som.

***
Auto so škrípaním zabrzdilo a mne sa naskytol pohľad na Ulbrichtov dom. Zvonka nevyzeral najhošie. Aj tak ma však oblial studený pot. Ulbricht sa ku mne naklonil.
„Nieže to poserieš!" zasyčal.
„Kedy sme si potykali?"
„Čo?"
„Ale nič."
„No, ako som vravel... Nieže to poserieš!"
„Ech... to akosi neprichádza do úvahy."
„Prečo si si taký istý?"
„No... mám zápchu."
„To je tvoje jediné šťastie!"
Vystúpili sme z auta a namierili si to priamo do domu.
„Veľmi pekný byt," pípol som, zízajúc do šera.
„Kto sa ťa pýtal?"
„Nikto, ale..."
„Tak drž hubu! A nevtieraj sa! Vlezdoprdelov neznášam!"
„Prepáčte, pane."
Ulbricht potiahol nosom a odpľul si poriadny mrmeľ. Priamo na dlážku.
„Dvojprd je v tamtej izbe...," zahlásil.
„Kto?"
„Môj syn."
„On sa volá Dvojprd?" vyprskol som.
Hneď som síce zase nasadil vážnu tvár, ale už bolo neskoro. Ulbrichtove oči sa zlovestne zúžili a sršali z nich iskry.
„Máš niečo proti tomu?" zavrčal ako besný pes.
„Absolútne nie," zamrmlal som, „je to krásne meno."
Ulbricht sa k tomu viac nevracal a ja som to prijal s povďakom. Pán domu vytiahol zväzok kľúčov a otvoril jedny z ťažkých kovových dverí.
V miestnosti v ktorej som sa ocitol bola úplná tma. Dokonca ani mdlé svetlo holej žiarovky, trčiacej zo stropu, nevrhalo na toto bezútešné miesto ani pásik svetla. Ani kúsok nádeje. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči privykli na tmu. Ulbricht vystrel ruku.
„Je tamto!" povedal.
Po chvíli som skutočne začal rozoznávať obrysy človeka. Keď som podišiel bližšie, videl som, že Ulbirchtov syn bol spútaný reťazami a chrčal ako zviera. Oči mu svietili. Z chrbta mu vyrastala kosa.
„Pane Bože!" zvolal som a prikryl si dlaňou ústa.
„Vyser sa na to rúhanie!" napomenul ma Ulbricht.
„Prepáčte, len som taký šokovaný..."
„Prečo? Niečo sa ti nepáči?"
„Nie, nie... je to veľmi pekný chlapec. Po ockovi," dodal som ešte opatrne. Ulbricht sa na mňa akosi zvláštne zadíval.
„Ako si to myslel?" spýtal sa.
„Ehm... myslel som to... totiž... ako poklonu."
Ulbricht ma prebodol pohľadom a potom pristúpil k synovi.
„Ahoj, Dvojprd, ako si sa mal?"
„Znork?" spýtal sa chlapec. Ulbricht mu vypálil po papuli.
„Správaj sa slušne!" povedal varovne a oslobodil ho z reťazí. Potom sa zvrtol a rýchlym krokom vyšiel z miestnosti.
„Príjemnú zábavu!" zahlásil s odporným úsmevom.
„To ma tu len tak necháte!" hlas sa mi šialene triasol. Mal som strach.
„Presne tak!"
A zavrel mi dvere pred nosom. Dofrasa, zaklial som v duchu. Obrátil som sa. Dvojprd sa usmieval.
„Znork?" spýtal sa.
„Čože?"
„Znork? Jedlo?"
„Nemám jedlo."
„Znork?"
Ignoroval som ho a prešiel sa po miestnosti.
„Je tu nejaký východ?" spýtal som sa a prešiel rukou po stene.
„Je."
„A kde?"
„Otec ho práve zavrel."
„A iný tu nie je?"
„Nie."
„Kurva!"
„Znork?"
Posadil som sa na zem. V hlave mi strašne hučalo. Mal som pocit, že sa stalo čosi zlé. Pripadalo mi, že všetko je stratené. Pretrel som si oči.
„Ako dlho tu budeme?" spýtal som sa.
„Neviem. Asi dlho."
„Máš peknú kosu."
„Ďakujem. Znork?"
„Máš ju od narodenia?"
„Uhm..."
„Bolí to?"
„Uhm... ale mám morfium."
Mlčali sme. A minúty ubiehali. Preklínal som, že som vôbec vytiahol päty z domu. Bol som hladný. Sedel som tam celú večnosť. Ulbricht neprichádzal. Nevedel som aký je deň. Dvojprd sa väčšinou len prechádzal po miestnosti. Očividne bol rád, že ho neťažia reťaze. Bol strašne chudný.
„Som hladný," povedal mi a oči sa mu leskli.
„Nemám jedlo!" zavrčal som. Konverzácia o jedle mi nerobila dobre.
„Som hladný! Znork?"
„Daj mi pokoj!"
Vstal som a demonštratívne sa od neho posadil, čo najďalej. Hlava mi klesla na prsia. Ani som si neuvedomil, kedy som zadriemal.
Sníval sa mi úžasný sen. V hlave mi znela zvonkohra...
Cink..
Cink...
Kráčal som po nejakej lesnej ceste. Po chvíli som narazil na opustený dom. Vošiel som a našiel som tam plno jedla.
Mäso, údeniny, chlieb, ovocie, víno... Najprv som sa neodvážil niečo z toho zjesť. Myslel som si, že z toho budem mať len problémy.
„Na čo čakáš?" ozval sa odrazu môj žalúdok, „Okamžite to všetko zjedz!"
„Ale..."
„Nijaké ale! Tlačí nás čas! Tak tu prestaň stepovať a už aj to všetko zožer!!!"
A tak som poslúchol. Striedavo som hltal veľké kusy mäsa a zapíjal ich vínom. Hodoval som skutočne nepopísateľným spôsobom. Niekomu by z toho možno prišlo zle...
Jedol som dlho. Vtedy sa však opäť ozval žalúdok:
„Už máš dosť!" zakričal.
„Nie!" oponoval som.
„Prestaň!"
„Prečo? Veď som len začal!"
A vzal som si z taniera vyprážanú delfíniu plutvu.
Odrazu som sa s trnutím prebudil. A zistil som, že mi Dvojprd vyžiera z hlavy mozog. Nemal som mu to za zlé. Viem, čo je hlad. Zavrel som oči.
A zvonkohra v mojej hlave pokračovala.
Dátum vloženia 30. 8. 2008 11:29
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1864
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. predpolnocna a.

    vyborna potrava..okrasne povedane otcovska láska k synovi
    nadovsetko- opicia laska
    ..no a v celku real. poviedka.
    a skvely Edo

    30. 8. 2008 12:39
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    predpolnocna: vdaka

    30. 8. 2008 12:41
  3. annita

    akoze...uuuuf....

    30. 8. 2008 16:22