Basnicky.sk

Zašmátral som si ukazovákom v uchu a znechutene si odfrkol. Nudil som sa a to sa často nestávalo. Vlastne, stávalo sa to dosť často, ale nie v poslednom čase, ak mi rozumiete. V týchto dňoch som mal celkom hukot. Konečne zazvonil telefón.

„Haló?" spýtal som sa.
„Pán O'Really?"
„Áno."
„Vyhrali ste výlet do Severnej Kórei!"

Zložil som. Toto snáď nie je pravda. Ale čo, pomyslel som si, začala sa letná sezóna a všetci potencionálny klienti sú niekde na dovolenkách, kde si kupujú párky v rožku a váľajú gule na pláži, po prípade očumujú baby v bikinách. Nasrane som buchol rukou po stole. Len ja som tu ešte stále musel trčať. A ako sa zdalo, úplne zbytočne. Žiadny prípad nebol na obzore. A zdalo sa, že ani za obzorom. Povzdychol som si. Zazvonil telefón.

„Nechcem vašu posratú Kóreu!!!" zreval som do slúchadla.
„Čože?" spýtal sa vystrašene mužský hlas.
„Vravím, že nechcem žiadnu posratú Kóreu, jasné?"
„Áno, pane. Je mi to... ehm... jasné."
„Tak načo mi potom voláte?"
„Potrebujem vašu pomoc."
„Ako ste ma našli?"
„Čo tým myslíte?"
„Kto vám dal toto číslo?"
„Zlaté stránky."
„Podám si ich."
„Čo prosím?"
„Nič."

Muž sa na okamih odmlčal.

„Volám sa George Orwell a potrebujem vašu pomoc," povedal.
„Fajn," precedil som. „Preto som koniec-koncov tu."
„Viete," začal zoširoka Orwell, „ja som spisovateľ."
„Naozaj?"
„Áno," potvrdil a potom s miernou nádejou dodal: „Možno ste náhodou čítali nejakú moju..."
„Nečítal," uzemnil som ho.
„Aha. No, to je ale škoda."
„To posúdim sám."
„Pravdaže," nervózne sa zasmial. „No, ale aby som sa dostal k môjmu problému. Idú po mne dve svine."
„Politici?" spýtal som sa.
„Nie, nie... Svine."
„Vy myslíte, ako...?"
„Áno. Prasce. Ošípané. Sus scrofa domestica."
„A oni idú po vás?"
„Presne tak."
„Ale prečo?"
„No...," zamrmlal. „Zrejme kvôli tomu, že som ich vo svojej knihe vykreslil dosť... no povedzme, že... negatívnym spôsobom."
„Čo ste o nich napísali?" zaujímal som sa.
„Že sú komunistickí mocipáni."
„To je odporné!"
„Čo prosím?"
„Vravím, že to je zaujímavé."
„Svine sú nebezpečné," upozornil ma.
„Aké knihy píšete? Pre statkárov?
„Pomôžete mi?" spýtal sa chladne.
„Iste," povedal som. „Ale než sa na to dám, budete sem musieť prísť osobne. Je to ôsme poschodie v budove Keller."
„Tak ja teda prídem."
„To by som vám radil."

***

Trvalo mu to slabú polhodinu. Bol vysoký a chudý. Pod nosom mu rašili dôkladne zastrihnuté fúzy. Sadol si na stoličku oproti mne a vyzeral dosť nervózne. Vytiahol som cigaretu a zapálil si.

„Orwell...," začal som. „Tieto... tieto svine... povedzte mi o nich viac."
„Sú masívne agresívne."
„Masívne?"
„To znamená, že veľmi."
„Kde sa obvykle zdržiavajú?"
„V mojom chlieve."
„Takže ich chováte vy?"
„Tak, tak."
„Tak prečo sa ich proste nezbavíte?"
„To nejde."
„Ale ide. Stačí zohnať mäsiara a o ostatné sa už postará príroda, respektíve guľovnica."
„Nie, o to nejde," povedal rýchlo.
„Tak o čo?"
„Bojím sa ich."
„Nebuďte suchoprd, Orwell."
„A okrem iného," pokračoval, „sa k nim nemôžem dostať."
„Prečo?"
„Zabarikádovali sa v chlieve a hádžu po mne kamene."

Pokýval som hlavou a vyfúkol oblak dymu.

„A čo chcete odo mňa?" spýtal som sa.
„Zbavte ma ich."
„Nie som nájomný zabijak, Orwell."
„Nevravím, aby ste ich zabili."
„Tak potom?"
„Proste ma ich zbavte."
„Hmmm... Koľko ste vraveli, že ich je?"
„Dve."
„Mám vás ich zbaviť po jednom, alebo naraz?
„Ako uznáte za vhodné."
„A neskúšali ste na to ísť diplomaticky?"
„Ako?"
„Diplomaticky. Možno, keby ste sa im ospravedlnili..."
„Nemienim sa nikomu ospravedlňovať!"
„Asi vám tie prasce poriadne ležia v žalúdku, čo?"
„Zatiaľ nie," pokrútil hlavou
„Nechápem."
„To nevadí."
„Keď myslíte..."

Vytiahol som zápisník a ceruzku.

„Fajn," povedal som. „Nadiktujte mi svoju adresu."
„Načo?"
„Akože načo?"
„Myslel som si, že pracujete diskrétne."
„Orwell, prosím, urobte mi láskavosť a nemyslite. A radšej mi nadiktujte tú adresu!"
„Najneobhospodárovateľnejšia 8."
„Mám to."
„Znamená to, že to beriete?"
„Presne tak, George," povedal som, „beriem ten prípad! Dostanem tie svine! Nebude to problém!"
„To som rád."
„Ale budem potrebovať zálohu na týždeň dopredu."
„Týždeň?" vyhŕkol. „Veď ste vraveli, že to nebude problém!"
„Áno a za tým si stojím."
„No dobre," zamrmlal nevrlo a vytiahol šek. Spokojne som sa oprel vo svojej stoličke. Musel som ich dostať. Musel som vymyslieť plán. Musel som nalíčiť pasce. Musel som ich dostať...
„Dúfam, že ich dostanete, O'Really."
„Tiež dúfam."

***

V záujme zachovania toho, čomu starí Rimania hovorili persona, som sa rozhodol zvoliť cestu, ktorú som nazval košér inkognito. Spočívala v prechode cez miestnu kanalizáciu a pointou bolo, že som sa vynoril priamo v Orwellovej záhrade medzi mrkvou, zemiakmi a ostatnou zeleninou. Napadlo mi, že košér inkognito ešte niekoľkokrát použijem. Možno si ho dám aj patentovať.
Všetky kanály vedú do záhrad, uchechtol som sa v duchu. Potom som pristúpil k veľkému skleníku a chvíľu oddychoval. Chliev bol hneď predo mnou. Stačilo vyskočiť. To som vśak v pláne nemal. Keď sa to tak vezme, nemal som žiadny plán. Čo už. Pristúpil som k chlievu. Prasatá tam sedeli na lehátkach a v paprčiach držali kvalitné kubánske cigary. Tie by som spoznal všade. Na stole pre nimi sa vŕšili upečené bažanty a misky zemiakovej kaše. Ošípané držali poháriky a pokojne usrkávali whisky.

„Kto si?" zasyčalo prasa, keď som pristúpil bližšie.
„Som Ambrozij Kuľurevskij," klamal som. „Som z plánovacej rady pre údržbu chlievov."
„O tom som v živote nepočul," povedalo prasa a začalo sa špárať v rypáku.
„Robíme kontrolu chlievov po celom okrese," informoval som ich. „Náhodne. Je to takzvaná inšpekcia, viete?"
„Nevieme," zasyčali ošípané naraz. „Ale tu je všetko v najlepšom poriadku!" dodalo prasa. „Za to ručím, akože sa Kilgoure volám!"
„Chápem," pokýval som hlavou. „Ale povinnosť je povinnosť."
„My niesme povinní plniť vaše povinnosti!" zaryčalo druhé prasa.
„Grensberre, len pokoj," chlácholil ho Kilgoure a strihol po mne pohľadom. „Keď táto kapitalistická sviňa chce svoju kontrolu, tak ju bude mať!"

Tak tie prasce sú predsa len komouši, pomyslel som si, keď som vchádzal do chlieva. Rozhliadol som sa a okamžite mi poklesla sánka. Tento chliev totiž skôr než prasačie dúpä pripomínal mafiánsku vilu. Možno dokonca celé mafiánske mesto. Zazrel som tri rôzne bazény, koncertné krídlo a dokonca aj súkromné kinosály a bordely.

„No...," vytisol som zo seba a premasíroval si hrdlo. Kilgore a Grensberre zo mňa nespúšťali oči.
„Nejaký problém?" zasyčal brav.
„Ale nie...," povedal som veselo.
„Niečo sa mi na vás nezdá," povedal Kilgoure podozrievavo.
„Naozaj?"
„Hej."
„A čo presne?"
„Neviem presne, čo presne to je."
„Myslím, že chápem."
„Nevyzeráte ako inšpektor," podotkol Grensberre. „Máte divný ksicht."
„Príroda sa so mnou pohrala," povedal som.
„Tuším nás vodíte za rypáky."
„To by som si nikdy nedovolil."
„Ukážte mi preukaz!" vyštekol Kilgoure. Zneistel som. Túto stránku veci som akosi nedomyslel. Vlastne aj doteraz to bola čistá improvizácia.
„Za... za...," koktal som, „za... zabudol som ho doma."

Prasce si vymenili pohľady.

„Nie je veľmi slušné robiť z ľudí volov!" zasyčal Grensberre. Vedel som, na čo naráža.
„Ale veď vy nie ste ľudia," podotkol som.
„To je pravda. Tým pádom nemáte dvojnásobné právo robiť z nás volov!"
„Rozumiem."

Chvíľu bolo ticho. Potil som sa a zvažoval ďalšie kroky. Riziko odhalenia bolo vysoké. Vlastne ma už možno aj prekukli. Stál som tam, neschopný pohybu. Prasce sa však rozhúpali rýchlejšie. Vrhli sa na mňa a zvalili ma na zem. Za opaskom našli môjho Lugera.

„Čo je toto?" spýtal sa Kilgoure a zamával mi zbraňou pred nosom.
„To je Luger," odvetil som.
„To vidím, zmrd!" zareval Kilgoure.
„Tak potom neviem, prečo sa pýtate."
„Odkedy nosia inšpektori takéto hračky?"
„Nie je to hračka. Je to Luger."
„Snažíš sa ma zosmiešniť, ty hnida?"
„Ani nie."

Kilgoure sa obrátil k parťákovi.

„Vravel som," povedal a opovržlivo odhodil zbraň do kúta. „Je to fízel!"
„No, vlastne som detektív," pípol som.
„Všetko jedna pakáž!" zavrčal Grensberre. Na chvíľu sa dôstojne odmlčal.
„Kto je za tým?" spýtal sa napokon.
„Za čím?" nechápal som.
„Kto si ťa najal?" upresnil Kilgoure.
„Ja neviem," klamal som.
„Ako to že nevieš???" zrúkol brav.
„No proste...," rozhodil som rukami. „Neviem."
„Musel si toho týpka vidieť!"
„Iba sme spolu telefonovali."
„A nepredstavil sa ti?"
„Viac menej nie."
„Viac menej???" zarevali prasce. „Čo tým kurva chceš povedať???"
„Že ma najal George Orwell."

Kilgoure zaškrípal zubami.

„To som tušil!" povedal.
„Vraj mu idete po krku," poznamenal som a snažil sa vymyslieť plán B.
„To ti povedal?"
„Áno."
„Ale to nie je pravda."
„Nie?"
„Nie. Všetko, čo chceme je vyhnať ho odtiaľto."
„Skutočne?" spýtal som sa. „A prečo?"
„Budujeme si tu mimoriadne osvietenskú komunistickú diktatúru," povedal Grensberre. „A on nám stojí v ceste."
„Takže vy ste predsa len komunisti!" zvolal som. Prasce sa zamračili a výhražne ku mne pristúpili.
„Čo je?" zvolal som. „Veď ste to sami priznali!"
„Nemáme radi, keď nám niekto hovorí komunisti!" povedal Kilgoure.
„A ako vám teda mám hovoriť?"
„Ošípané!"
„Ehm...," vytisol som zo seba.
„Čo s ním urobíme?" spýtal sa Kilgoure Grensberreho.
„Čo tým myslíte?" spýtal som sa. Ignorovali ma.
„Myslím, že by sme ho mali zabiť," pokýval Grensberre hlavou.
„Haló!" zvolal som. Vôbec ma nebrali na vedomie. Typickí komunisti. Napokon sa ku mne Kilgoure predsa len otočil.
„Vedel si," začal, „že George Orwell je spisovateľ?"
Jeho otázka ma prekvapila.
„No... zmienil sa o tom," povedal som.
„A zmienil sa aj o tom, že je už niekoľko rokov po smrti?"
„Eh?"
„Že je mŕtvy."
„Nie."
„Čo nie?"
„Nezmienil sa."
„Tak sme sa o tom zmienili my," vyhlásil Kilgore víťazoslávne. Bol to trochu šok. Snažil som sa však tváriť pokojne.
„Rozumiete, čo som vám povedal?" spýtal sa Kilgoure. „Najala si vás mŕtvola."
„Tak to je skutočne...," začal som. „Ehm," zakončil som.
„Vidím, že vás to dosť vzalo," skonštatoval Grensberre.
„Ani nie," povedal som. „Klient, ako klient."
„Tým chcete povedať, že budete v jeho prípade pokračovať?"

Zarazil som sa. Teraz opatrne, veľmi opatrne.

„Nie...," povedal som.
„To je múdre rozhodnutie," usmial sa Grensberre.
„Tiež si to myslím," povedal som.
„Tým pádom sa ale budete musieť pridať k nám," povedal Kilgoure.
„Čože?"
„Dobre ste počuli."
„Ale veď to nebola súčasť dohody."
„To nie. Ona, totiž žiadna dohoda nebola, viete?"
„A keď odmietnem?" spýtal som sa obozretne.
„Tak vás zabijeme."
„Toho som sa bál."

Našťasite ma vtedy osvietilo a do mozgu sa mi elegantne votrel plán B. Prudko som vyskočil a z otočky kopol Kilgoura do rypáku. Brav zavyl a zviezol sa k zemi.

„Bastard!" zreval Grensberre a videl som na ňom, že je v skutočne bojovej nálade. Nemal som však v pláne zdržiavať sa s ním. Rýchlo som vybehol z chlieva priamo na záhradu. Zdalo sa mi, že som v bezpečí. No teda, to bolo tesné, pomyslel som si. To som však ešte nevedel, čo bude nasledovať. Zem sa prudko otriasla. Pozrel som sa na chliev, ktorý sa začal boriť v základoch.

„Čo to?" spýtal som sa sám seba. A potom som pochopil. Chliev sa začal transformovať do niečoho, čo nebezpečne pripomínalo ruský obrnený tryskáč. V kokpite sedel Gresneberre a na tvári mal usadený temný úsmev.

„Kurváááá," zavyl som a rozbehol sa ako zmyslov zbavený smerom na ulicu. Okolo mňa svišťali strely a dokonca som začul aj niekoľko výbuchov. Jedna strela mi preletela cez klobúk, ktorý mi následne zletel na zem. Bol som však v príliš veľkej ráži, aby som sa poňho vracal. Horúčkovito som premýšľal. Ako je však známe, muži nevedia robiť viac vecí naraz, takže ani mne sa nedarilo rozdeliť mozgovú kapacitu na bežania a premýšľanie. A tak som len bežal. Vtedy som zbadal, ako oproti mne z ulice kráča Orwell.

„Pán O'Really," začal. „Čo to má dofrasa..."

Dokončiť nestihol. Schmatol som ho totiž za golier a prudko ním zakrútil vo vzduchu. Bol ľahší než som predpokladal. Ale to mŕtvoly obvykle bývajú. Piradne som ho rozkrútil a šmaril priamo v ústrety smrtiacemu stroju. Náhoda chcela, že som trafil priamo do výfuku. Nikdy som síce nevedel, že tryskáče majú výfuky, ale to bolo momentálne úplne irelevantné. Tryskáč sa začal nebezpečne nadúvať. Inštinkt mi hovoril, aby som okamžite zdrhol. Poslúchol som ho. Bol som už dosť ďaleko, keď ku mne dorazil tlmený zvuk výbuchu...

***

Vrátil som sa do svojej kancelárie a zvalil sa na stoličku. Bolo mi aj trochu ľúto, čo som spôsobil Orwellovi. Ale na druhej strane, utešoval som sa, bol už mŕtvy, takže by mal vyviaznuť maximálne s odreninami. Zazvonil telefón.

„Haló?" spýtal som sa.
„O'Really, ty sviňa!"
Bol to Orwell.
„Ja nie som sviňa, George," povedal som. „Tých som ťa práve dnes zbavil."
„Videl som," povedal Orwell.
„A zrejme si to aj náležite pocítil," dodal som.
„Keby som bol vedel, že to takto skončí..."
„Ale no tak George," chlácholil som ho. „Si predsa nemŕtvy, tak čo sa sťažuješ? A okrem toho, najal si ma ty!"
„Neviem prečo som ťa najal. Myslím, že to bola chyba. Končatiny si budem zbierať ešte mesiac."
„Ale tvojho problému som ťa zbavil, nie?"
„No..."
„Tak vidíš!" usmial som sa. „Peniaze mi pošli rovno na účet..."
„A čo tá záloha?" spýtal sa Orwell.
„Čože?"
„Zaplatil som ti zálohu na týždeň dopredu."
„To je pravda."
„A ty si prípad vybavil za jeden deň."
„Aj to je pravda."
„Takže?"
„Takže?"
„Vrátiš mi tie peniaze?"

Vypúlil som oči, nabral do pľúc vzduch a po mnohých, mnohých mesiacoch som sa od pľúc a od srdca zasmial.
A potom som zložil.