Basnicky.sk

I.
ČASŤ


Raz to muselo prísť.
Ľudia si o to koledovali už stáročia. A treba povedať, že rôznymi vyberanými spôsobmi. Protivili sa najvyššiemu.
Mrdali s frc gumou.
Požívali kalorické jedlá.
Žiadali manželku blížneho svojho.
Odhadzovali žuvačky do trávy.
Fajčili smradľavé cigarety a v opitosti šťali na omietku Božieho domu. Bolo teda jasné, že niekomu „tam hore" čoskoro pretečie kýbel trpezlivosti. A ako sa ukázalo, dnešok mal byť tým dňom, kedy všetko skončí.
Zaregistrovali to dokonca aj v ďalekých Himalájach, kde miestny dalajláma zopäl ruky, povzdychol si a prehodil:
„Blíži sa niečo nekalé."
A bola to pravda. Tisíce kilometrov od Tibetu, priamo uprostred nehostinnej púšte, kde sa nachádzalo len jedno pohostinstvo, sa totiž Nebo otvorilo a za efektného burácania hromov a bleskov sa na Zem zniesli jazdci Apokalypsy. Niekomu by možno prišlo čudné, že poslovia Pekla zostupujú z Neba, ale koniec-koncov: boli to anjeli (síce posledného súdu, ale aj tak) a VŠETCI anjeli predsa pochádzajú z Neba. Ak by nepochádzali, bola by to diskriminácia. A také veci už dávno nie sú v móde.
O odloženie Apokalypsy sa síce pred istým časom postaral paranormálny detektív Earl O'Really, ale ako vie už aj päťročné sopľavé decko, budúcnosť sa nedá odkladať donekonečna.
Jazdci sa na zem nezniesli v nadupaných harleyoch, ako to stálo v proroctve, ale na obyčajných červeno-čiernych kosačkách značky Dejvidson. Tvárili sa však nevídane drsne, presne ako im to kázali predpisy.
Boli štyria.
Ten najmocnejší z nich: Smrť (ktorý bol na počudovanie mužského pohlavia), si vyklepal z krabičky jadrovú hlavicu, posypanú rádioaktívnym odpadom, strčil si ju medzi zuby, zapálil a potiahol. Na tvári sa mu rozlialo blažené uspokojenie.
Druhý jazdec bol Hlad. Bol to bradatý pupkáč, čo si práve pchal do úst dvojitého cheesburgera a hlasno pri tom grgal. Zaujímavé na ňom bolo, že nikdy nemal dosť.
Tretiemu jazdcovi, vlastne jazdkyni na tvári blčali fialovo-červené plamene bojovného ducha. Mala na sebe „jánošíkovský" opasok a kolty „prekliato nízko." Bola to Vojna.
Posledný jazdec bol Mor a v tvári bol strhaný, ako starý hajzel papier. Zvieral medzi zubami vojenský žabikláč, ale to len preto, aby vyzeral desivo.
Ale nevyzeral.
Jazdci si vymenili pohľady.
„Kde začneme?" nadhodila Vojna. Smrť skontroloval čas, potom si potiahol z hlavice a vyfúkol oblak nazelenalého dymu.
„Myslím," zadunel, „že menšie potúženie v krčme nám nemôže uškodiť. Času máme plno."
Návrh bol nadšene prijatý a tak sa podarená štvorica vydala rýchlosťou kilometer za tri hodiny, do krčmy U OSVALDSKÉHO KANISTRA, ktorá sa matne črtala v diaľke.

***

Toho dňa sa v krčme stretla skutočne vyberaná cháska.
Popíjal tu starý bezzubý Ufil, ktorý bol známy tým, že keď ešte mal zuby, tak si ich čistil opačnou stranou kefky. Kazy a povlaky sa naňho teda lepily, ako kliešte nasýtené lepidlom, ale Ufil aj tak nevedel kde je chyba. Zubár mu odporúčal:
„Mali by ste si čistiť zuby."
Na čo on vždy odpovedal:
„A čo si myslíte, že robím?"
Napokon mu všetky zuby vytrhali a z Ufila sa stal zarytý odporca zubárov a dokonca začal vyhlasovať, že sú to iba obyčajné škodoradostné svine, ktoré sa tešia, keď môžu úbohého starca pripraviť o pár zubov.
Okrem Ufila sa v krčme nachádzala aj sexi manželka miestneho mafiánskeho bossa Gerga, ktorý tu s ňou bol samozrejme tiež. Gerg si Táňu strážil, ako pleseň na nohách a bol žiarlivejší než nadržaný tiger v ruji. Chlípne sa na ňu lepil, rozprával jej oplzle histork, ktoré zažil v Bangkoku a Táňa len zdvorilo prikyvovala a rozpačito sa obzerala v snahe nerozpútať u svojho manžela ďalšie žiarlivé šialenstvo.
V rohu vysedával Tomáš. Pracoval na postupnom ožieraní a nebol vôbec ničím zaujímavý, okrem toho, že vedel hrať karty. Krčmár postával za pultom a lúšil sudoku.
V krčme sa prirodzene nachádzali aj ďalší ľudia, ale tí v tomto rozprávaní nehrajú žiadnu dôležitú úlohu, na rozdiel od vyššie vymenovaných, takže sa nimi ani nebudeme zaoberať.
Starý Ufil si odpľul a začal uvažovať, či si má dať ešte jedno pivo. Už siedme v poradí. Práve keď zvažoval všetky pre a proti sa dvere krčmy otvorili a dnu vošla banda apokalypsákov.
Krčmár, ktorý bol všetkými masťami mazaný, už za svoju kariéru videl všelijakých podradných týpkov. Keď vám však do krčmy zavítajú štyria nýmandi, z ktorých jeden drží kosu a ďalšiemu blčia na tvári plamene, je na čase zabudnúť na prácu a aspoň na päť sekúnd sa zamyslieť. Krčmár usúdil, že títo ľudia asi nebudú členovia nejakej death-metalovej kapely, a ak áno, tak asi skutočne zaspal dobu, ako mu zvykli hovoriť jeho predpubertálne deti.
Jazdci, sprevádzaní prekvapenými pohľadmi, pristúpili k pultu. Smrť sa oňho oprel a odklepol z hlavice popol.
„Dal by som si pivo," vyhlásil s bezchybným prízvukom. Krčmár sa síce spamätal pomerne rýchlo, ale objednávku vykonával čisto mechanicky. Akoby mu niečo zatemnilo mozog. Položil pred jazdca pohár plný zlatistého moku a na moment zaváhal.
„A vaši kolegovia?" pípol najzdvorilejšie, ako dokázal.
„Oni nebudú," mávol rukou Smrť. Ostatní jazdci ticho zavrčali. To už sa však k pultu terigal starý Ufil, podgurážený šiestimi ležiakmi a priateľsky vzal Smrť okolo pliec.
„Zdravím," povedal a z úst mu vanul pach, pripomínajúci ožratú cibuľu. „Čo vás k nám privádza?"
Smrť sa pousmial.
„Teda ak to nie je tajomstvo," zachichotal sa Ufil.
„Nie je," povedal Smrť a odpil z piva. Kývol krčmárovi. „Máte tu naozaj skvelé pivo," povedal. Krčmár totálne stratil pôdu pod nohami. Nečakal totiž, že ho za pivo pochváli sama Smrť. Bola to predsa Smrť, nie?
Tá kosa...
Krčmár si premasíroval hrdlo a mimovoľne povedal:
„Vďaka."
„Tak prečo ste tu?" nedal sa Ufil, ktorý očividne stále nestrácal guráž.
„Kvôli Apokalypse," povedal Smrť.
Krčmár, ako aj zvyšné osadenstvo krčmy sebou prekvapene trhli. Jediní, kto sebou netrhol bol Ufil.
„To nemyslíte tú... metalovú kapelu, že nie?" spýtal sa.
„Nie," vložila sa do rozhovoru Vojna. „Máme na mysli Koniec Sveta."
„Och," pokýval hlavou Ufil, akoby mu oznámili, že má zajtra trochu popršať. „To je ale zlé, nie?"
Hlad mykol plecami.
„Možno pre vás," povedal, drviac medzi zubami kusy Chicken McNuggets.
„A... nedá sa tomu nejako zabrániť?" sykol krčmár. Cítil, ako sa mu chrbte rozlieva studený pot. O pravdivosti slov týchto podivných návštevníkov nepochyboval ani sekundu. Stačilo sa na nich pozrieť a hneď ste vedeli, že niečo nie je v poriadku. Ťahali sa sebou niečo zlé a zlovestné.
„Nie," povedal Mor. „Teraz už nie."
„A vy...," skúšal to ďalej krčmár. „Vy tú Apokalypsu máte ako... vykonať?"
„Viac-menej len pripraviť pôdu," povedal Smrť vážne. „A potom už len sledovať zápas."
„Arsenal a Real?" tipol si Ufil s neveľkou nádejou v hlase.
„Džízs versus Sejtn," opravil ho mierne Smrť. Dokonca ho obdaroval povzbudzujúcim úsmevom, ktorý vzhľadom na to, že ho vykúzlila sama smrť, bol asi tak povzbudzujúci, akoby vám masový vrah, predtým než vás naporcuje, sladkým hlasom oznámil:
„Neboj sa. Bol si dobrý človek."
„A Antikrist sa narodil?" spýtal sa Ufil víťazne. Dúfal, že tento tromf jazdci neprebijú.
„Jasné," zachechtal sa Hlad. „Volá sa Damien a teší sa pevnému zdraviu."
„A sakra..."
V tej chvíli sa k pultu priplichtil Tomáš aj s pivom v ruke.
„Prepáčte," pípol, „vypočul som si váš rozhovor a, ak dovolíte, celkom ma zaujal."
„Dovolím," zadunel Smrť podľa jeho názoru neobyčajne prívetivo.
„Ehm," Tomáš neisto našľapoval po ihrisku svojho odhodlania. „A proste... Napadlo mi, či by ste nám nemohli dať šancu... takpovediac... zachrániť sa."
Smrť sa naňho pozorne zadíval. Potom sa zadíval na svojich spoločníkov. Tí sa tvárili, akoby im to bolo jedno, čo v skutočnosti aj bolo. Vedeli, že budúcnosť sa nedá zmeniť. Aspoň si to mysleli.
„Ako to myslíš?" spýtal sa napokon Smrť. Tomáš si odkašľal:
„No... len mi tak napadlo, že... ehm... by ste si spomedzi seba zvolili jedného, kto by si zahral karty... proti mne," dodal rozpačito.
„Uhmmm," počúval Smrť a prechádzal si rukou po brade.
„Ak vyhráte," pokračoval Tomáš, „tak môžete pokračovať v... Apokalypse. No, ak vyhrám ja, tak nás necháte na pokoji a ušetríte naše životy."
„Amen," zaškrečal nejaký ožran v kúte krčmy.
Tomáš si zhlboka povzdychol. Hĺbka toho preslovu niekoľkými návštevníkmi poriadne zamávala. Podaktorí nechápaví jedinci dokonca začali tlieskať, akoby už bolo všetko vyhraté.
„Tak?" spýtal sa Tomáš a dúfal, že mu hlas znie dosť odhodlane. V skutočnosti si nebol dvakrát istý tým, či vyhrá, ale usúdil, že v tejto situácii treba podniknúť všetky dostupné kroky na záchranu ľudstva.
Smrť sa uchechtol, akoby sa chystal len na malé rozptýlenie pred poľovačkou. A viac menej to tak aj bral.
„Prečo nie?" zvolal napokon. To Tomášovi vlialo do žíl sebadôveru.
„Tak dobre," usmial sa, sadol si za voľný stôl a vytiahol balíček kariet. „Komu z vás nakopem riť?" spýtal sa, ale zo zlovestného ba priam až diabolského pohľadu jazdcov usúdil, že podobné vtipy by si radšej mal nechať na inokedy, alebo ešte lepšie: na nikdy.
„Pôjdem ja," vyhlásil Mor, ale Smrť ho zarazil.
„Ja som kápo," povedal pyšne. „Takže pôjdem!"
Mor začal nasrane mrmlať niečo v zmysle:
„Prečo musí on zhrabnúť všetkú slávu?"
Smrť sa posadil. Tomáš zamiešal karty.
Okolo stola sa zhrčilo celé osadenstvo krčmy a popri klasickom usrkávaní piva sa stihlo aj nebadane triasť. Nebolo divu. Za týmto stolom sa malo rozhodnúť o ich osude. Ufil, ktorý v sebe nezaprel podnikateľského ducha, začal uzatvárať stávky a vyberať vklady. V Tomášovu výhru verilo len niečo vyše dvadsať percent, a v skutočnosti ani tí tomu v hĺbke srdca poriadne neverili. Proste si len mysleli, že podporiť Smrť by bolo až príliš zvrátené. Ostatným osemdesiatym percentám to očividne problém nerobilo.
„Čo budeme hrať?" spýtal sa Smrť, zatiaľ čo Tomáš miešal.
„Farára," odvetil Tomáš. Rozhodol sa pre ňu z troch veľmi podstatných dôvodov: Po prvé: Bola to rýchla hra, a on usúdil, že ak má dnes zomrieť, nie je nutné to príliš naťahovať. Po druhé: Zdalo sa mu, že slangový názov tejto hry sa celkom hodí k súčasnej situácii ľudstva a konečne, po tretie: Bola to jediná kartová hra, ktorú vedel hrať.
„Fajn," odfrkol si Smrť, aby dal všetkým najavo, ako celou situáciou opovrhuje. Na to, že pred chvíľou ešte nadšene súhlasil, už zrejme zabudol. Za jeho chrbtom sa zatiaľ zoskupili zvyšní jazdci, ktorí sa medzi časom stihli obslúžiť pivom. Neisto prešľapovali na mieste a boli pripravení (v prípade potreby) radiť. Zrejme si ešte neuvedomovali, že Smrť nepríjima žiadne rady.
A ani tie správne.
Tomáš si zhlboka vzdychol a začal rozdávať.
„Si sa posral?" okríkol ho Smrť. „Rozdaj znova!"
„Ale... ehm?" spýtal sa Tomáš nesmelo.
„Rozdaj z vrchu balíčka!" povedal Smrť tak temne až sa vypálila žiarovka na strope. Tomáš hlasno preglgol a usúdil, že toto bolo prvý aj posledný krát, čo sa pokúšal ojebať samotnú Smrť. Zamiešal a rozdal znova. Vyhodil jednu kartu na stôl. Všetci k nej upreli pohľady.
Zelený kráľ.
Tomáš prebehol zrakom svoje karty.
Zelený dolník.
Červený kráľ.
Zelené eso a červená sedma. Červená sedma mu dodala trochu optimizmu a príjemne posilnila vieru vo vlastné schopnosti.
Smrť tiež čumel do kariet. Nevyzeralo to preňho dobre. Mal samých dolníkov. Z každého druhu. Okrem zeleného prirodzene.
„Šéfe, nevyzerá to dobre!" povedal mu Hlad pri uchu a nervózne si obhrýzal nechty. Ostatní jazdci za vážneho mrmlalnia prikývli a začali pochybovať, či z tejto maškarády vyjdú, ako víťazi.
„To vidím," zasyčal mu odpoveď Smrť.
„Takto hovno vyhráme!" dodala Vojna.
Smrť na to nepovedal nič, lebo vedel, že je to pravda. Bol posratý až sa ušami. Rozhodol sa, že to radšej trochu upraví. A taktiež aj upravil. Letmo mávol rukou a odrazu držal troch kráľov a jednu červenú sedmu. Červená sedma mu dodala trochu optimizmu a príjemne posilnila vieru vo vlastné schopnosti.
„Kto začne?" nadhodil Tomáš. Smrť sa dobormyseľne usmial.
„Nech sa ti páči," prehodil a mysteriózne sa na Tomáša zadíval. Ten na nič nečakal a vyhodil zeleného dolníka.
„Mhm," okomentoval to Smrť a lízol si kartu. Tomáš vyhodil zelené eso.
„To znamená, že jedno kolo stojíte," poznamenal. Na Smrťákovi bolo vidno, že sa mu to dvakrát nepozdáva, ale znesvätiť posvätné pravidlá si netrúfol. Tomáš sa dostával do ráže. Vedel, že červená sedma sa môže vyhodiť kedykoľvek.
A tak ju šmaril na stôl aj s červeným kráľom, čo bolo síce dosť diskutabilné a tak trochu aj nespravodlivé. Krčma však aj tak vypukla v nadšený rev.
„Prehrali ste," podotkol Tomáš so zlomyseľným zadosťučinením. Smrťovi sa zakrútila hlava.
„A do prdele," okomentoval to Mor a od samého sklamanie omylom prehltol žabikláč, ktorý doteraz zvieral v zuboch.
Smrť sa však nechystal vzdať.
„Tak moment!" zareval, až sa Brontosaurie kostry, ktoré boli zakopané pod krčmou mierne otriasli. Všetci zmĺkli a spýtavo sa naňho zadívali. Smrť zdvihol kartu a triumfálne ju ukázal publiku.
Červená sedma.
„Tak sa mi zdá, že podvádzaš," vyhlásil Smrť. „Čo ty na to? Dobre si rozmysli svoju odpoveď."
Tomáš mlčal, ako zarezaný. Vedel síce, že nepodvádzal, ale bolo mu jasné, že keby sa rozhodol protirečiť, tak by si tým podpísal rozsudok smrti.
Ale záležalo na tom vôbec v tejto situácii?
Zrejme áno. Čosi Tomášovi hovorilo, že by bolo lepšie umrieť bezbolestne a rýchlo, ale zo Smrťákovho pohľadu vyčítal, že v prípade ak by robil problémy, sa nič také konať nebude.
„Ja... ehm," začal. Krčma napäto čakala na jeho vyjadrenie. Krčma sama o sebe vždy čakala, takže to ani nebolo zvláštne.
„Áno?" popohnal ho Smrť a pevne zovrel kosu. Tomáš si pomyslel, že nemôže zradiť svoju ľudskosť, ani svojich druhov a tak sa rozhodol zariskovať: plánoval povedať pravdu.
„Ja som nep...," začal, ale dokončiť nestihol, pretože práve v tej chvíli sa do krčmy s mohutným povykom nahrnuli šialení cirkevní fanatici z lóže VYPÍSANÉHO KRUCI FIXU.
„Vad d' fak?" spýtal sa udivene jeden z nich a tým na seba prezradil, že pochádza z Ameriky. Keď sa pohľady fanatikov stretli s pekelnými jazdcami, celej krčme bolo jasné, že je práve zarobené na poriadny prúser.



KONIEC PRVEJ ČASTI.