Basnicky.sk

Ľudia sa ma stále pýtajú:
„Ako si sa preboha stal odšťavovačom kokosov?"
Ľudia mi nikdy nevykajú.
S odpoveďou si vždy dávam načas, pretože ju ani ja sám neviem.
Zrejme som potreboval nejakú prácu a jedine táto bola po ruke, uzavriem to napokon a ľudia sa s chápavým pokyvovaním hláv odšuchtajú preč za vykonávaním tých klasických bežných činností.
Pozerať telku.
Nažrať sa.
Vyhoniť si.
Pretiahnuť manželku.
Proste čokoľvek. S istotou však môžem povedať, že ani jeden z nich nejde vykonávať „odštavovačské" práce, aspoň nie také, aké robím ja.
Ale aby bolo jasno: pracovať, ako odšťavovač kokosov nie je žiadna výhra. Pracujete takmer desať hodín denne, s jednou krátkou prestávkou, dlhou akurát tak na privoňanie si k obedu. Na to, aby ste obed zjedli nie je dosť času. Pracujem, ako stroj. A len tak mimochodom, ja som skutočne IBA stroj.
To dá rozum.
Akoby mohol byť odšťavovač človek, všakže?
Občas mi napadá, že som možno mohol pracovať, ako odšťavovač orechov, alebo mandaríniek. Pripadali mi tak nejako viac sympatickejšie a priateľskejšie. Kokosy boli iná kapitola. Neustále na vás zachmúrene hľadeli, potichu sa zmierovali so smrťou a takmer ste ich počuli hovoriť:
„Viem, že je to tvoja práca, ale ja ti AJ TAK neodpustím!"
Narážali prirodzene na to nešťastné odšťavovanie.
Ale aj ja musím z niečoho žiť. Občas som im to dokonca povedal, ale nezdalo sa, že by ich to uspokojilo. Stále sa na mňa veselo mračili a hovorili tie pamätné vety: „Viem, že je to tvoja práca, ale neodpustím ti to."
Bodka.
Miesto, kde pracujem sa volá ALBERTOF BAR. Albert je fajn chlapík, čo to tu vedie a okrem toho ešte robí aj čašníka. Len tak z dobrej vôle.
Je to blázon.
Mnohokrát som sa ho spýtal, či to „f" v názve baru je zámerné. Zatváril sa vždy rovnako: ako by mu niekto do prdele narval plazmovú raketu. Potom pokrčil plecami a povedal prosté:
„Ajhum...," čo mohlo byť dosť dobre „áno," ako aj „nie."
Napokon som sa ho to prestal pýtať a usúdil som, že pravda bude zrejme niekde uprostred. Chytil som do ruky ďalší kokos a strčil si ho tam, kde kedysi bývala moja hlava. Teda, ona tam stále bola, avšak už nie v takej podobe, ako som bol zvyknutí. Ale dalo sa to pochopiť. Odšťavovač s ľudskou hlavou by až nezdravo budil pozornosť.
Po odšťavení som zdvihol pohár a tekutinu vypil. Mal som na to nárok.
Ako stály zamestnanec som mohol vypiť jeden pohárik zadarmo. Preglgol som a rozhliadol sa po lokáli.
Dnes tu bolo neobyčajne mŕtvo. Sedela tu len jedna baba, ktorá mala postavu ako zápalka. Dá sa to pochopiť, keďže ona tou zápakou skutočne bola. Mala asi meter sedemdesiat, hádzala do seba drinky a tvárila sa nahnevane. Hneď ma zaujala.
„Hej, Alb," štuchol som do svojho šéfa. „Čo je to za kočku?"
Albert si ju premeral a potom mi znalecky oznámil:
„Vyzerá dobre."
„To viem aj bez teba," odbil som ho. „Viac o nej nevieš?"
„Býva niekde v meste."
„Aha. Tak to si mi pomohol."
„Prepáč, ale o svojich zákazníkoch si nevediem podrobné poznámky."
„Odpúšťam ti."
„Myslel som to ironicky."
„Veď aj ja."
Albert sa nad tým zamyslel a potom sa zoširoka usmial:
„Zaujíma ťa, však?"
„Je to kus baby, no."
„Chcel by si o nej vedieť viac, čo?"
„Možno aj áno."
„Tak prečo za ňou nejdeš?"
„Neumil som si zuby."
„Myslím, že to pochopí."
Kývol som hlavou a pristúpil k jej stolu. V ruke som stále držal niekoľko kokosov. Vďaka tvrdej praxi v Albertofom bare som ich dokázal udržať v jednej ruke aj dvadsaťpäť. Dvadsaťšesť keď som mal mimoriadne dobrý deň.
Mal som som pracovať v cirkuse.
„Zdravím," povedal som a usmial sa. Zápalka zdvihla hlavu a v očiach mala smútok.
„Ahoj," povedala mdlo.
„Môžem si prisadnúť?"
„Keď chceš..."
Prisadol som si.
„Ty tu pracuješ?"
„Tak nejako."
„Nejako?"
„Hej."
„A ako?"
„Ako odšťavovač kokosov."
„Aha. Tak preto asi vyzeráš... tak, ako vyzeráš," zakončila rozpačito.
„To áno," priznal som s úškľabkomm, tak kyslým, ako citrón po zjedení iného citrónu.
„Ako sa voláš?"
„Ja? Mne tu nikto nepovie inak, ako odšťavovač. A nevadí mi to, ak sa chceš spýtať."
„Nechcem."
„To je dobre. A ty sa ako voláš?"
„Mne každý hovorí Zápalka."
„No teda!" zvolal som nadšene. „Ten svet je ale malý!"
„Prečo by bol?"
„A nie je?"
„Nezdá sa mi," mykla plecom.
„Čo keby som ťa pozval na drink?"
„Nepijem."
„Ani ja."
„Tak prečo si ma pozval?"
„Lebo sa to tak hovorí."
„Aha. No, ale aj tak nemôžem...," povedala a zdvihla sa. „Musím ísť."
„Kam?"
„Domov."
„Hm. Môžem ťa odprevadiť?"
„Ako chceš."
„Chcem."
„Tak môžeš."
„Fajn."

Vyšli sme na ulicu a nadýchli sa chladného vzduchu. Bola jasná noc. Cestou sme toho veľa nenahovorili. K jej bytu sme sa dostali asi za desať minút.

„Chceš ísť hore?" spýtala sa. Zamyslel som sa nad tým.
„Čo tým myslíš?"
„Či chceš ísť do môjho bytu."
„Aha. Ja som si myslel..."
A rozdhodil som rukami. Zápalka si povzdychla, takým tým povzdychom, ktorý hovoril: Chápem ťa, ale si idiot. Hneď, ako sme prekročili prah ma oboznámila s tým, že na sex ju v žiadnom prípade nenahovorím.
„Mohla by som vzplánúť," vysvetľovala. „A tým by môj život skončil. Veď vieš, ako to chodí so zápalkami... Teda, niežeby som mala niečo proti, ale nechcem to uponáhľať, chápeš?"
Posadil som sa na gauč a povedal:
„Isteže."
Potom som len tak medzi rečou nadhodil, že či nemá samovražedné sklony.
„Čírou náhodou mám," povedala.
„Hneď sa mi to zdalo."
„Prečo?"
„Pretože si smutná."
„To ešte nič neznamená."
„Podľa mňa to bolo vcelku jasné," nedal som sa. „Zápalka s depresiou, to je jasná samovražda."
„Zatiaľ len úvahy," zasyčala zlostne. „Premýšľam, že sa podpálim na protest."
„Proti čomu?"
„To ešte neviem," pokrčila plecami. „Možno proti zrušeniu mojej karty do knižnice."
„Vieš," pokrútil som hlavou, „ešte nikdy som nevidel Zápalku v depresii."
„Nie?"
„Keď sa to tak vezme, ešte nikdy som nevidel zápalku."
„Ako si potom zapaľuješ cigaretu?"
„Nefajčím," pokrčil som plecami. „A keby som predsa len potreboval nejako založiť oheň, tak nájdem dva kremene."
„Aha," povedala, „ale zápalky sú jednoduchšie."
„Možno."
„Aj inteligentnejšie."
„Skutočne?"
„Áno. A imaginatívnejšie. Hlavne v literárnej tvorbe."
„Literatúra," usmial som si. „Hej, to mi niečo hovorí."
Chvíľu bolo ticho. Zdalo sa mi, že vonku sa rozpršalo. Kvapky klopkali na okno, ale možno len niekoho zhodili zo strechy.
„A čo ty?" nadhodila Zápalka.
„Čo ja?" nechápal som.
„Ako sa z človeka stane odšťavovač kokosov?"
Usmiala sa. To bolo zrejme po prvýkrát. Tiež som sa usmial.
„Zo všetkého najprv," začal som zoširoka, „si musíš zaobstarať dobrý kokos."
„Aha."
„Musí byť akosapatrí zrelý, chápeš?"
„Iste."
„Výber kokosu je polovica úspechu. Ale samozrejme, človek musí mať pochopiteľne v rukách cit, aby plod dokázal odhadnúť. Treba po ňom zľahka prechádzať prstami. Nezriedka je dokonca potrebné prebehnúť po ňom špičkou jazyka. To vyžaduje skúsenosti."
„Hm," kývla hlavou. Zdalo sa, že pozorne počúva.
„Freud by možno povedal, že kokosy v tvojom prípade symbolizujú ženské poprsie," povedala zadumane.
„Je to možné," povedal som. „Ale na Freuda by som sa nespoliehal. Bol to škrabal."
„Takto o ňom nehovor."
Pomyslel som si, že nebudem. Miesto toho som sa vrátil k preberanej téme:
„A ďalší krok," odkašľal som si, „je samotné odšťavovanie. A to je vlastne všetko. Kokos sa odštaví, šťava sa môže vypiť a tralalá, padla, môžeme ísť domov."
Zápalka mlčala.
„A môžeš si byť istá, že v dnešnom svete sa nájde plno bláznov, ktorí budú ochotní za odšťavovanie zaplatiť. A tak sa z človeka stane profesionálny odšťavovač. Síce za prachy, ktoré by neuživili ani psa, ale čo už."
„Podľa mňa by neuživili ani iné zviera," filozofovala Zápalka. „Zver predsa nepozná hodnotu peňazí."
„Tak to by si sa, moja milá, čudovala," pokýval som hlavou. „Mnohé zvieratá sú inteligentnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. A naviac: majú osobnosť!"
„Osobnosť?"
„Presne. Vezmi si také delfíny, tulene a podobné svinstvá. Dokážu metať saltá, popiskovať... Myslím, že by si poradili aj s takým debilným obeživom, akým sú peniaze. A koniec-koncov, na utrácanie peňazí nemusí byť človek nejako zvlášť inteligentný."
„Na tom niečo bude."
Položil som kokosy, ktoré som ešte stále držal v ruke na zem a premeral si Zápalku.
„A ty sa chceš prečo zabiť?" spýtal som sa.
„Do toho ťa nič."
„Zlomené srdce?"
„Nie."
„Nevyliečiteľná choroba?"
„Nie."
„Tak potom?"
„Nie som schopná sa zamilovať."
„Eh?"
„Akonáhle by sa to stalo," povedala, „vzplanula by som a bolo by po ftákoch."
„O nič neprichádzaš."
„Ako to myslíš?"
„Láska je len chemický prelud, vyprodukovaný mozgom, ktorému zrejme všetok ten stres, čo zažívame lezie na mozog, teda za predpokladu, že náš mozog má nejaký VLASTNÝ mozog, čo zrejme má... Pretože keby ho nemal, tak by to bolo naozaj KRAJNE podozrivé, nemyslíš?"
„Aha. Asi hej," povedala, ale videl som na nej, že nechápe vôbec nič.
„Proste si myslím, že kvôli tomu sa zabíjať nemusíš."
„Život bez lásky nie je život."
„Ja lásku nemám a žijem."
„A baví ťa to?"
„Nikde nie je napísané, že by mal život baviť."
„Ale podľa mňa by mal."
„Na to je to príliš veľký skurvysyn."
„Kto?"
„Ten život."
„Aha."
Odmlčali sme sa. Premýšľal som, akú prevratnú myšlienku vyslovím ďalej.
„Možno by som ti mohol pomôcť," nadhodil som a samého ma to prekvapilo.
„Ako?"
Pokrčil som plecami. Úprimne, túto stránku veci som vôbec nedomyslel. Proste som ju chcel iba utešiť. Pokrútila hlavou. Povzdychol som si a zdvihol sa.
„Už pôjdem," oznámil som. „Ale mohli by sme sa niekedy stretnúť..."
„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Je to nebezpečné."
„Okej," zamumlal som a pristúpil ku dverám. Hneď som sa však vrátil, pretože som zabudol tie posraté kokosy.
„Raz ma to zabije," povedal som a Zápalka sa zasmiala. Odprevadila ma ku dverám.
„Maj sa," povedal som.
„Vieš...," usmiala sa. „Si fajn."
„Vďaka."
„Ale nemôžeš mi pomôcť."
„Okej. Rozumiem."
„Skutočne?"
„Nie. Ale tak to už chodí."
„To áno."
Zavrela dvere a ja som odišiel.
Bola to fajn baba.

***

Dozvedel som sa to na druhý deň od Alberta.
Sedel som práve na stoličke a odšťavoval kokosy. Čo taktiež inak, však?
Albert mi ukázal noviny s palcovými titulkami: ZÁPALKA DOHORELA!
Prebehlo mi mysľou, že sa teda predsa len zamilovala.
Bol som zvedavý, kto bol ten šťastlivec, ale to v novinách prirodzene nepísali.
„Je to škoda," okomentoval to Albert. Súhlasne som zamručal. Nebolo mi príliš do reči.
„Bola to fajn baba," poznamenal.
„Veď si ju nepoznal."
„Ale vyzerala tak."
„Aha."
„Ty si s ňou bol, nie?"
„Bol. Včera."
„A urobili ste...?"
„Nie. K ničomu nedošlo. Bála sa, že sa spáli. Doslova."
„Aha," kývol hlavou. „Tak nakoniec sa jej to aj tak stalo."
„Hej," povedal som a premohol ma nevýslovný smútok. Takmer som sa rozplakal. Aj Albert si zrejme všimol, ako som sa zarazil.
„Si v pohode?" spýtal sa.
„Uhm," prisvedčil som a odšťavil ďalší kokos. Po práci som šiel domov, otvoril si kofolu a premýšľal.
A vtedy som precitol.
A taktiež dospel k tomu, že sa tento príbeh nestal. Že si ho vymslela moja chorá hlava. Hlava odšťavovača.
Áno, tak to bolo.
Ale čo Albert?
Tiež bol len predstava?
Je to možné.
Je to priam isté.
Deprimovalo ma to. A celkom dosť. Chcel som to skončiť a tak som začal zisťovať, či v okolí nevykonáva živnosť nejaký nájomný Odšťavovač odšťavovačov kokosov, ktorý by ma bol ochotný za lacný peniaz vykopnúť z reality.
Mnohí by iste namietali, že zbytočne vyhadzujem prachy a môžem sa pokojne odkráglovať aj sám.
Lenže to by nešlo.
Na to som sa mal príliš rád.