Basnicky.sk

„Domy bez duchov sú ako stoličky bez dreva!"
- neznámy lovec duchov zo 16. storočia





I.
Niektoré domy sú nudné.
Stačí sa však nasťahovať do komplexu v ktorom sa obšmieta duch a výhražne syčí, poprípade rinčí reťazami, a život je razom plný vzrušenia a dobrodružstva. V takýchto domoch ľudia obyčajne dlho nevydržia a najčastejšie ich predajú za smiešne lacný peniaz.
Občas si dokonca ani nevezmú svoje veci. Bolo len otázkou času, kedy niekoho napadne vyťažiť z toho mimoriadne zaujímavého ekonimického fenoménu nejaké prachy.
A ten niekto som bol náhodou ja.
A môj nápad bol jednoduchý: nasťahovať sa do domu, počkať kým má duch nevykúdi von a potom stavbu predať za mastné prachy v realitke.
Najlepšie nejakému exorcistovi, alebo nejakej psychotronickej spoločnosti.
Bláznov, ochotných vyhodiť prachy, bolo stále dosť.
To je však fuk. Hlavné bolo dom predať.
A pokiaľ možno, čo najvýhodnejšie.
Zvyšok plánu bol ešte jednoduchší: Do konca života si váľať šunky a vylihovať na pláži.
Pristavil som auto priamo pri dome, vystúpil a chvíľu naňho hľadel. Nebola to pekná stavba. Strechu by sa zišlo vymeniť a veranda držala pokope len na dobré slovo.
Okná boli zamurované.
Tiež by sa celý dom hodilo vymaľovať.
Bolo na ňom plno práce, to bolo vidieť už z ulice.
Zapálil som si cigaretu.
O tom dome kolovalo množstvo desivých historiek. Mnohí tvrdili, že tam žije duch (podľa niektorých Ignác, podľa iných Hugo), ktorý každého nájomníka premieňa na kopčeky vanilkovej zmrzliny. Bola v tom akási zvrátená symbolika, pretože tie kopčeky boli VŽDY tri. Mnohí parapsychológovia dumali, čo to môže znamenať.
No, nech je ako chce...
V poslednom čase odtiaľ ľudia upaľovali, akoby im za pätami stálo samo Peklo (čo možno nebola tak úplná hovadina). Zaujímavé však bolo, že títo ľudia nevyzerali ani trochu vystrašene. S mnohými som sa stretol (v rámci výskumu a aby som takpovediac zistil, čo ma čaká) a jediné, čo mi ich ksichty prezradili bolo to, že sú kardinálne nasraté.
Tie ksichty.
Nechápal som to.
Napokon som to uzavrel celkom prozaicky: Boli to pošahaní blázni.
Každý, kto predá svoj obrovský dom za dvacku musí byť šialený. Povedal som si, že ja ho predám najmenej za pol melóna ak nie viac.
Odhodil som špak a stisol kľučku. Dvere sa s vŕzganím otvorili. Rozhliadol som sa. Bol tu trochu zatuchnutý vzduch, ale inak to tu vyzeralo celkom obstojne.
A obyčajne.
Až príliš.
„Toto má byť všetko?" prehodil som znechutne a zaplesol za sebou dvere. Prešiel som ku krbu pri stene a zotrel z neho nánosy prachu. Potom som si už sadol na gauč a čakal, že bubákovanie nebude tomu poltrgajstovi trvať dlho.



II.
Na tom gauči som napokon strávil takmer mesiac, čo rozhodne nezapadalo do mojich plánov.
Duch sa síce okolo mňa občas premával, ale očividne mu bolo zaťažko vybafnúť na mňa aspoň s tým klasickým „bu-bu-bu."
Jediné na čo sa zmohol, boli deprimované povzdychy, humusne roztrasená gamba a debilné pokyvovanie priesvitnou hlavou. Občas mi dokonca venoval aj mimoriadne smutné pohľady, v ktorých sa zračila tragika celého tohto sveta.
A možno aj vesmíru.
A možno aj troch planét mimo našu slnečnú sústavu.
Prvý deň druhého mesiaca som si preto povedal, že takto to kurva teda nejde. Vstal som a odkašľal si. Z úst mi vyletelo niekoľko hrudiek prachu.
Čas sa na mne podpísal.
Zamieril som do miestnosti napravo, kde som našiel domáci bar.
Predchádajúci majiteľ bol zrejme alkoholik, alebo pyroman pretože v bare sa nachádzala úctyhodná zásoba liehovín a dokonca aj zopár zaváraných uhoriek.
Dôkaz, že nech tu už predo mnou žil ktokoľvek, tak rozhodne myslel aj na nových nájomníkov.
Na svoje zblúdilé ovečky.
Určite mal dobré srdce.
A pečeň, ako žulu, skonštatoval som, keď som si dôkladne prezrel jeho zásoby
Otvoril som si nejakú starú whisky, odlial do pohára a posadil sa na stoličku. A v tej chvíli sa vedľa mňa zhmotnil Hugo.
Tak ma to vzalo, až som zaškriekal, ako nejaká tupá blondínka v nízkorozpočtovom horore. Duch si povzdychol, až som mal na moment pocit, že sledujem tú mimoriadne cool hru od Samuela Becketta.
„Som deprimovaný," povedal hlasom človeka, ktorého práve zaživa pochovali, predtým ho ešte dôkladne vypitvali a ako bonus vypchali plnkou z rozmočených rožkov.
„Aha," povedal som a kopol do seba whisky. Na chvíľu som zavrel oči a potom povedal:
„A čo aj s tým mám?"
Duch pokrčil plecami.
„Nič," povedal. „Ja len... aby si sa nečudoval, keď ťa nebudem strašiť."
„Nebudeš?" spýtal som sa dôrazne.
„Bohužiaľ nie."
„Prečo dopekla?!" zreval som až duch poskočil.
„Som deprimovaný," zopakoval.
„Prečo dopekla?!" zopakoval som tiež, aby som nekazil hru.
„Pretože ma opustila frajerka."
„Ty máš frajerku?"
„Teraz už nie."
„Opustila ťa."
„Presne."
„A preto si deprimovaný."
„Presne."

Dolial som chlast do pohára a potom ho prisunul k duchovi. Ten si to však zrejme nevšimol a ďalej čumel do blba. Teraz som si všimol, že hoci bol presvitný, mal na sebe nejaké čierne tričko s nápisom HUMANITY IS OVERRATED.
Musel byť na tom fakt zle...

„Vieš," začal duch, „keď si v depresii je to celé totálne nahovno..."
„Áno," súhlasil som, ale to len preto, aby som mal tento dialóg, čo najrýchlejšie za sebou.
„A teraz nemám na mysli depresiu z ekonomického hľadiska, chápeš... Pamätám si to ešte zo školy. Depresia. Regresia. Humus. Depresia nie je štatistika, ale iba trápenie."
Pripadalo mi, že hovorí dosť z cesty, ale napriek tomu som mu dobromyseľne oznámil:
„To si viem predstaviť."
„Bol si niekedy v depresii?"
„Raz. Bolo to ešte v detstve, keď mi ten kretén z baráku odnaproti ukradol moju zbierku angličákov," zaťal som päste pri spomienke na ten deň.
„Aha," povedal duch. „A ako si to prekonal?"
„Našiel som toho chuja a vymlátil z neho dušu oceľovou tyčou."
„Ty si ho zabil?!" zvýskol duch.
„Len som ho trochu pošteklil... Nemôžem za to. Ten vol bol ako z hovna zlepený. Prdlajs vydržal."
„Mhm...," zadunel Hugo a bezvýrazne hľadel na pohár s whisky. „Najradšej by som spáchal samovraždu," prehovoril napokon. „Ale keďže vlastne nežijem, tak by mi to bolo nahovno..."
„To máš teda pravdu," súhlasil som a prebehol si rukou po brade. „Počuj," nadhodil som. „A nemohol by si ma predsa len trochu postrašiť? Stačí len trochu..."
„Prečo je to pre teba také dôležité?"
„Potrebujem zámienku."
„Zamienku na čo?"
„Chcem tento dom predať. A v realitke sa vždy pýtajú na dôvod."
„Tak im ho proste predaj a povedz, že som ťa vyhnal."
„To nejde."
„A prečo prosím ťa?"
„Nemôžem im to povedať len tak. To by mohol urobiť každý. Musíš ma obdarovať nejakým znamením..."
„He?"
„No áno. Treba nejaký dôkaz. Napríklad mi na ruku vypáľ svoje meno, alebo meno toho, kto ťa zavraždil."
„Spáchal som samovraždu."
„To je fuk," zasyčal som, ale v duchu som uznal, že ma to ani neprekvapilo. Tento nýmand bol očividne jeden z mála, kto by s chcel odfajčiť zo sveta dvakrát.
„Hlavne potrebujem niečo... nadprirodzené, chápeš?" pokračoval som.
„Chápem," povedal poltrgajst mdlo.
„To som rád."
„Ale aj tak ti nepomôžem."
„Čo???"
„Je mi ľúto," zavzlykal, zdvihol pohár a na ex ho vypil.
„Mal by si sa vzchopiť!" dolieval som mu guráž. „Toto je od teba poriadne sebecké."
„Ja viem."
„To som rád, že to vieš."
„Aj ja som rád."
„Prestaň," pohrozil som mu. „Deprimovaní duchovia nemôžu mať radosť."
„To nie," súhlasil. „Ale toto je radosť temného charakteru, ak mi rozumieš..."
„Tak dosť!" nahneval som sa. „Toto je jasná provokácia!"
Hugo pokrútil hlavou a nazrel do pohára, zvedavý koľko chlastu tam ešte ostalo.
Dolial som mu.
„Na, daj si ešte," nabádal som ho.
„No, neviem. Asi by som nemal."
„Nebuď labuť!" vykríkol som. „Poriadne si lízni!"
Poslúchol. Po ôsmych panákoch bol už totálne na mol. Hrbil sa nad stolom a nezrozumiteľne mrmlal. Hlava mu stále padala a oči sa zatvárali. Usúdil som, že prišla moja chvíľa.
„Myslím, že viem čo ti pomôže" povedal som s úsmevom. „Mohol by si ma vystrašiť!"
Dúfal som, že vypitý alkohol mu zatemnil rozum na toľko, že mu z neho vypadla celá naša konverzácia.
„Nemôžem," zavzlykal. „Opustila ma."
„Áno," prehodil som sklamane. „To si už vravel."
Duch zasmrkal a potom sa rozreval, ako malé decko po jemnom páde z Eiffelovky. Pokrútil som hlavou a nechal som ho tak.
Možno to tak bolo lepšie.
Aspoň pre túto chvíľu.
Odkráčal som na gauč a prehrabával sa v mozgu v snahe, že nájdem nejaký nápad, ako túto situáciu vyriešiť. Prešiel som všetkými oddeleniami, ale napokon som to, čo potrebujem našiel v trezore s nápisom „Nedôležité."
To bude ono, zaradoval som sa v duchu.



III.
Napokon mi pomohol starý dobrý telefónny zoznam. Našiel som si kolónku STRAŠIDELNÉ DOMY a zistil, že jeden je celkom blízko. Asi o dve ulice odtiaľto. Podľa popisu to bol pekný, priestranný dom zariadený v rokokovom a gotickom štýle. Bolo tam aj pár fotiek, ale čo bolo najlepšie: obšmietal sa v ňom duch mladej, osamelej ženy.
„To bude ono!" povedal som si a hneď tam zavolal. Podľa hlasu, ktorý sa v telefóne ozval, som usúdil, že to zdvihol nejaký podnapitý žobrák a tak som mu povedal, nech mi láskavo dá k telefónu tú babu.
„Selenááááá!" zahučal ožran, až som sa zľakol, že sa okolo mňa prehnalo mierne zemetrasenie. Po chvíli sa v slúchadle ozval hlas.
„Áno?"
„Mám tú česť... ehm... s duchom mladej ženy?" spýtal som sa nehorabane.
„Máte," potvrdila Selena.
„Viete, mal by som na vás takú prosbu."
„Áno?"
„Áno. Rád by som vás chcel zoznámiť s jedným mojim... kamošom."
„A prečo?"
„Pretože je v ťažkej depresii. Myslím, že mladá žena by ho mohla potešiť."
„Čo tým myslíte?" zasyčala. Hryzol som sa do pery a dal sa na taktický ústup.
„Nič nekalé," bránil som sa. „Len obyčajné posedenie pri čaji vyplnené príjemnou konverzáciou."
„Vy mu ako dohadzujete partnerky?"
„Dá sa to tak povedať."
„To je od vás veľmi pekné."
„Áno, ale nemyslite si, že to robím len z dobrej vôle...," dodal som rýchlo.
„To je mi jasné."
„Tak prídete?"
„Hm... Tak teda dobre," povzdychla si.
Nadiktoval som jej adresu a rande dohodol na sobotu, ergo zajtra podvečer.
Selena prehodila, že síce nie je v extrémne dobrej nálade, ale že určite príde. Radostne som si pomädlil ruky a začal Huga pripravovať na rande.
A to psychicky aj...
Proste psychicky.

IV.
Hugo tým nápadom nebol príliš nadšený, ale bol príliš deprimovaný, aby sa zmohol na nejaké slovné protiútoky. Celý deň som sa ho snažil presvedčiť, že to je presne to, čo potrebuje, ale on len krútil hlavou a okomentoval to prosto:
„Hm."
Konečne sa pri dverách ozval zvonček.
„Neviem, či je to dobrý nápad," zapochyboval Hugo.
„Jasné, že je!"
„Nerozmyslíme si to ešte?"
„Hovno!" zavrčal som. „Už aj tak nie je čas!"
Kráčal som smerom k dverám a pomyslel si, že je to od poltrgajstov celkom sympatické, že chodia dverami, ako slušní ľudia.
Síce po smrti, ale stále slušní.
Otvoril som dvere. Vznášal sa za nimi presvitný duch mladej ženy. Nebola na zahodenie, ale tvár mala dosť strhanú.
„Som rád, že ste prišli," zaceril som sa a pozval ju dnu. Hugo zdvihol hlavu, zahľadel sa na Selenu a potom pozdvihol obočie.
„Hugo," začal som, „toto je..."
„Selena?" spýtal sa Hugo.
„Správne," povedal som trochu dezorientovane. „Odkiaľ to vieš?"
Hugo sa na mňa výhražne zadíval.
„Do čoho si ma to namočil?"
„Do ničoho," bránil som sa.
„Čo to na mňa skúšate?" vypískla Selena.
„Nič," zvolali sme obaja naraz. Cítil som, ako sa mi pod nohami borí pracne vybudovaná istota.
„Je to moja sestra," povedal Hugo, keď videl môj nechápavý výraz.
„A on je môj brat," dodala Selena.
„To mi došlo," zavrčal som podráždene, ale v duchu som sa už zmieril s prehrou. Brat a sestra? Z toho sa - ani pri najlepšej vôli a štyroch Gandalfoch - nedalo vyčarovať nič.
Vôbec nič.
„Odkedy tu bývaš?" zaujímala sa Selena. Hugo si vzdychol.
„Odvtedy, čo ma opustila Júlia. Potreboval som si usporiadať myšlienky a tak som sa presťahoval sem."
Selena sa škodoradostne zachechtala. Niečo mi hovorilo, že keby vedela, že tu jej brat býva, ani by sa neobťažovala poctiť nás svojou prítomnosťou.
A tušil som, že táto moja predtucha bude pravde bližšie, než orgazmus po dvadsiatich minútach brutálneho sexu.
Hugo si opäť sklamane povzdychol a obrátil sa ku mne:
„Takže ty si ma chcel dať dokopy s mojou VLASTNOU sestrou...," skonštatoval, ale depresia v jeho hlase prebila aj ten najmenší záchvev hnevu. „Tak to ti teda pekne ďakujem!"
„No...," pokúšal som sa chytiť posledného stebla. „A vadí to vôbec?"
„Čože?"
„Aspoň sa nemusíte príliš zoznamovať," pokračoval som. „Mohli by ste spolu žiť... ako... ehm pár, nie?"
„Ty si sa snáď zbláznil!" zvolal duch pobúrene. Zahľadel som sa na Selenu a čakal podporu aspoň od nej. Ona však len vyhlásila, že so svojim bratom teda jebať nebude, pretože to je...
„Odporné," vravela. „Choré. Hlúpe. Tupé. Fantasmagorické. Šialené. Mentálne zaostalé. Kokosové."
„Prečo kokosové?" nechápal som. Pokrčila plecami a miesto odpovede povedala, že AJ KEBY Hugo nebol jej brat, momentálne nemá na vážne vzťahy chuť.
„Tak načo si sem potom išla?" zaprskal som. Mykla plecom.
„Chcela som si zašukať."
Potom za zvrtla a vyletela von, tentoraz nie cez dvere, ale priamo cez stenu.
„Nešlo to príliš dobre," poznamenal som. Hugo sa zosypal na zem.
„Popravde," povedal, „ešte viac ma to rozladilo..."
„Čo tým myslíš?" precedil som.
„Všetci sa ku mne obrátil chrbtom... Ty si ma chcel nahuckať na vlastnú sestru, ona sa mi vysmiala... To len prehĺbilo môj smútok. Ach, som taký..."
„Nevyslovuj to!"
„-deprimovaný."
„Varoval som ťa!"
„Prepáč, ale nemôžem si pomôcť," zasmrkal Hugo otvárajúc fľašu absinthu.
„Keď nemôžeš pomôcť sám sebe, tak pomôž aspoň mne!" zvolal som a bezmocne rozhodil rukami.
„To nejde," povedal. „Som totiž veľmi, ale veľmi depr..."
Zvyšok jeho vety som nepočul, pretože som si zapchal uši, schmatol jednu fľašu whisky, strčil si ju do vrecka kabáta a vybehol z domu, pričom som nezabudol poriadne tresnúť dverami. Tie to nevydržali a zasypali ma nadávkami.
Ignoroval som ich. Veci potom nabrali rýchly spád. Skočil som do auta, zamieril do mesta, predal dom za dvacku a poslušne sa zaradil do toho pošahaného stáda.


(http://www.youtube.com/watch?v=ApkNEJMfdTI)